znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 113/05-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána Mazáka, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti Ing. M. V., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97, Dnot 94/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   513/97,   Dnot   94/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Michalovce p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97, Dnot 94/97 konal bez zbytočných prieťahov.

  3. Ing. M. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. V. trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíc tristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. apríla 2005   doručené   podanie   Ing.   M.   V.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   R.,   K.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   proti   porušovaniu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. D 531/97, Dnot 94/97 týkajúcej sa prejednania dedičstva sťažovateľky po otcovi J. K.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:«Sťažovateľka... je dcérou neb. J. K., ktorý zomrel 5. februára 1997. Po jeho smrti začalo v roku 1997 na Okresnom súde v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) konanie o dedičstve pod sp. zn. D 513/97. Ako súdny komisár bol za účelom prejednania dedičstva a rozhodnutia vo veci ustanovený JUDr. L. L., notár,... ktorý túto dedičskú vec viedol pod sp. zn. Dnot 94/97.

Počas   celej   doby   trvania   tohto   konania   boli   vo   veci   samej   nariadené   iba   dve pojednávania (18. júna 1997, 29. mája 1998).

... Sťažovateľka podala dňa 4. januára 2001 okresnému súdu sťažnosť – označenú ako žiadosť o zmenu notára v dedičskom konaní... Na tento návrh reagoval okresný súd listom   zo   dňa   2.   apríla   2002   (teda   bezmála   po   15   mesiacoch),   pričom   sťažovat0eľke oznámil, že nie sú tu podmienky na odňatie veci poverenému notárovi v zmysle § 175 zb Občianskeho súdneho poriadku... Podľa názoru okresného súdu, napriek tomu, že po 5 rokoch nebolo rozhodnuté vo veci samej, zbytočné prieťahy v súdnom konaní nenastali. Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   opätovne   podala   dňa 29. októbra 2003 sťažnosť, ktorou opätovne požiadala okresný súd, aby vec pridelil inému notárovi alebo aby sám vo veci rozhodol. Keďže okresný súd na túto sťažnosť v zákonom stanovenej lehote nereagoval, podal právny zástupca sťažovateľky dňa 15. januára 2004 Sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní,   ktorú   adresoval   predsedovi   Krajského   súdu v Košiciach.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   bola   dňa   16.   februára   2004   doručená „Odpoveď na list zo dňa 12. 1. 2004“, v ktorej okresný súd uviedol, že „ukončeniu konania bráni tá skutočnosť, že notárovi sa nepodarilo zistiť súčasnú adresu vnučky poručiteľa L. K..“ Okresný súd v tomto svojom liste uznal, že vo veci došlo k subjektívnemu prieťahu v konaní.

Dnes je to už viac ako osem rokov, čo zomrel J. K., otec sťažovateľky. Okresný súd, ani súdny komisár... neboli za túto dobu schopní vec prejednať a právoplatne rozhodnúť.... Od   roku   1998,   teda   viac   ako   6   rokov   !!!   sa   v predmetnej   veci   neuskutočnilo   žiadne pojednávanie.»

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97 porušil základné   právo   Ing.   M.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   v Michalovciach v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   513/97   pokračovať   v porušovaní   základného   práva sťažovateľky podľa   článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97 konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Ing.   M.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80.000,-   Sk (slovom: osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Michalovce je povinný zaplatiť Ing. M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 5.302 Sk (slovom: Päťtisíctristodva slovenských korún – 2 x úkon právnej služby á 2.501,- Sk a 2 x paušálna náhrada 150,- Sk) na účet jej právneho zástupcu... advokáta JUDr. M. R., so sídlom v K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“  

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   uznesením   č.   k. II. ÚS 113/05-11 z 11. mája 2005 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 1. júna 2005 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku okresného súdu súčasne vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľky z 22. júna 2005 (sp. zn. Spr 577/05, doručenom ústavnému súdu 29. júna 2005) okrem iného uviedla:

„... Nahliadnutím do spisu bolo zistené, že úmrtný list bol nášmu súdu doručený 5. 3. 1997. Poverenie pre súdneho komisára JUDr. L. L., bolo vydané 7. 3. 1997, pričom tomuto bola určená lehota na vybavenie veci jeden rok. Predbežné šetrenie so sťažovateľkou bolo vykonané 18. 6. 1997. Následne notár zabezpečil list vlastníctva 2510 k. ú. M. a dňa 29. 10. 1997 vytýčil vo veci pojednávanie na 13. 11. 1997. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že dedičia   –   sťažovateľka   a jej   brat   JUDr.   J.   K.   navrhli   pojednávanie   odročiť   za   účelom vypracovania   znaleckého   posudku   a za   účelom   vyžiadania   správy   zo   strediska   cenných papierov. Znalecký posudok na hodnotu domu poručiteľa sa nachádza na čl. 13 spisu. Predložila ho sťažovateľka. Dátum vyhotovenia na tomto je 18. 11. 1997. Výpis zo strediska cenných papierov sa nachádza na čl. 30 spisu a je datovaný 13. 3. 1998. Dňa 17. 5. 1998 notár vytýčil termín pojednávania na 29. 5. 1998. Na tomto pojednávaní vyšlo najavo, že v skutočnosti sa jedná o dvojdom, ktorý má dve súpisné čísla a to 661/1 a 662/3. Ďalej vyšlo najavo,   že   sťažovateľka   v predbežnom   šetrení   neuviedla,   že   predmetom   dedenia   je   aj rekreačná   chata   a tiež   motorové   vozidlo,   ktoré   bez   súhlasu   otca   ešte   za   života   údajne odpredal JUDr. J. K. Sťažovateľka žiadala poskytnúť lehotu 30 dní na označenie ďalších dôkazov. Lehota jej bola poskytnutá, žiadne dôkazy však nenavrhla. Ďalšie pojednávanie bolo   1.   7.   1999,   ktorého   sa   sťažovateľka   bez   ospravedlnenia   nezúčastnila.   Ďalšie pojednávanie bolo 4. 2. 2000. Tohto sa nezúčastnil žiaden dedič. JUDr. J. K. svoju neúčasť telefonicky ospravedlnil. Sťažovateľka nemala vykázané doručenie. Sťažovateľka predložila notárovi nový znalecký posudok na tú časť dvojdomu, ktorý mal tvoriť predmet dedičstva, až 28. 4. 2000. Dňa 9. 1. 2001 doručila sťažovateľka súdu žiadosť o zmenu notára. Dňa 10. 1. 2001 vybavujúci sudca, JUDr. Z. Š., žiadal predložiť spis D 513/97 za účelom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky, spolu s vyjadrením notára. Notár zaslal spis súdu spolu so svojím vyjadrením 27. 2. 2001. Dňa 2. 4. 2002 sudca rozhodol, že vec JUDr. L. L. neodníme, lebo neboli splnené podmienky pre odňatie podľa § 175 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Spis bol vrátený notárovi 27. 11. 2002 novým vybavujúcim sudcom, JUDr. M. S. Dňa 20. 9. 2002 zomrel dedič JUDr. J. K. Notár dňa 29. 9. 2003 vyzval sťažovateľku na oznámenie dedičov po nebohom. Sťažovateľka oznámila mená a adresy dedičov 18. 12. 2003, pričom adresu netere L.   K.   neuviedla.   Notár dňa 14. 1. 2004 žiadal Mesto M. o oznámenie aktuálnej adresy bydliska L. K. Na tomto mieste poukazujeme na dva zberné spisy, ktoré sú pripojené k spisu D 513/97. Dňa 29. 10. 2003 sťažovateľka prostredníctvom advokáta JUDr. A. G. podala návrh na zmenu notára. Sudca dňa 3. 10. 2003 žiadal o predloženie spisu od notára v lehote   3   dní.   K predloženiu   spisu   došlo   4.   2.   2004.   Medzitým   podala   aj   sťažnosť   na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavovaná pod Spr 120/04 a bola posúdená ako čiastočne opodstatnená. Dňa 29. 3. 2004 bola vec D 513/97 odňatá notárovi JUDr. L. L. a dňa 19. 4. 2004 bola pridelená na ďalšie konanie súdnej komisárke JUDr. A. K. Spis bol do 31. 8. 2004 u JUDr. L. L., ktorý vo veci vyčíslil svoje doterajšie trovy. Dňa 13. 5. 2005 súdna komisárka   doručila   tunajšiemu   súdu   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka   pre   konanie   D 513/97 pre syna nebohého JUDr. J. K. – mal. P. K., nakoľko v tomto dedičskom konaní dochádza   ku   kolízii   jeho   záujmov   so   záujmami   zákonnej   zástupkyne   jeho   matky   M.   K. V konaní 14 P 156/05 bol dňa 9. 6. 2005 mal. P. K. opatrovník ustanovený, uznesenie ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Nepopierame, že dedičské konanie D 513/97 netrvá od roku 1997. Je však potrebné presne rozdeliť, kto má akú zásluhu na tomto stave. Predovšetkým chceme uviesť, že dcéra nebohého brata sťažovateľky JUDr. J. K., L. K., sa dlhý čas zdržiavala v zahraničí a jej adresa súdu nebola známa. Ďalej poukazujeme na konanie samotnej sťažovateľky, ktorá v zápisnici o predbežnom vyšetrení úmyselne zatajila, že do dedičstva po jej otcovi patrí aj rekreačná chata na Zemplínskej Šírave a úmyselne uviedla tiež mylný údaj o rodinnom dome č. 661/3, pričom v skutočnosti sa jednalo o dvojdom s dvomi súpisnými číslami. O jej priamom úmysle svedčí aj znalecký posudok znalca Ing. J. M., ktorý si sama objednala – č. 406/1997,   ktorý   bol   pre   účely   dedičského   konania   nepoužiteľný.   Použiteľný   znalecký posudok predložila až o tri roky – č. 125/2000.

Podľa   nášho   názoru   nemá   sťažovateľka   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   úmyselné konania   morálne   právo   na   priznanie   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   a preto žiadame jej sťažnosť zamietnuť. Trváme na ústnom pojednávaní. Ako svedkyňu navrhujeme vypočuť L. K., bytom M. Ďalej navrhujeme, aby ústavný súd vykonal šetrenie na Správe katastra Michalovce, či nebohý J. K. má na Z. Š. rekreačnú chatu. Ak áno, nech o tom zašlú súdu list vlastníctva. Jedná sa o katastrálne územia V. alebo K. Ďalej navrhujeme urobiť dotaz na Mestský úrad M., za účelom zistenia, aké stavby sa nachádzajú na parcele 353 o výmere   522   m2,   vedenej   na   LV   2540   k.   ú.   M.,   aké   majú   súpisné   čísla   a kto   je   ich vlastníkom a odkedy. Už zo znaleckého posudku č. 406/97 je zrejmé, že na tejto parcele sa nachádza dom č. s. 422 č. o. 3 a znalec stanovil hodnotu tohto domu spolu s pozemkom, oplotením, vonkajšími úpravami a porastmi na hodnotu 329 092,- Sk v znaleckom posudku č. 125/2000, ten istý znalec konštatuje, že na parcele sa nachádza dvojbyt a hodnota tohto dvojbytu je už 1 522 820,- Sk. Nebohý JUDr. J. K. však na čl. 36 spisu konštatuje, že sa jedná o dvojdom a nie o dvojbyt s dvomi súpisnými číslami 6622/3 a 661/1, teda ide o dva domy v právnom zmysle, čo taktne pominul aj znalec Ing. M. vo svojom druhom znaleckom posudku č. 125/2000. Objasnenie týchto skutočností má pre nás zásadný význam. Takto sa javí, že ani posudok č. 125/2000 nebude použiteľný pre toto dedičské konanie.“  

Ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie vo veci na 6. september 2005 na žiadosť okresného súdu. Sťažovateľ svoju účasť na tomto pojednávaní ospravedlnil listom z 26. augusta 2005. Z verejného ústneho pojednávania, na ktorom sa zúčastnil podpredseda okresného   súdu,   nevyplynuli   žiadne   nové   skutočnosti   vo   vzťahu   k prejednávanej   veci. Podpredseda   okresného   súdu   poukázal   na   doterajší   priebeh   prejednávania   dedičstva a odovzdal   na   založenie   do   spisu   ústavného   súdu   zápisnicu   z notárskeho   úradu z 5. septembra 2005.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru, podľa   ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. D 513/97, Dnot 94/97.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom nastoľujúcim stav právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 32/05).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. D 513/97, Dnot 94/97 ide o dedičské konanie. Ústavný súd vo vzťahu k predmetnej veci konštatoval, že ju nemožno posúdiť ako právne zložitú. Skutkovú zložitosť však nemožno vylúčiť, pretože v sporoch tohto   druhu   je   potrebné   vykonať   často   náročné   dokazovanie,   spravidla   sa   vyžaduje   aj znalecké dokazovanie. Ústavný súd čiastočne akceptuje názor predsedníčky okresného súdu o skutkovej zložitosti veci. Napriek tomu konštatuje, že pri sústredenom postupe okresného súdu (súdneho komisára) ju bolo možné uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   D   513/97,   Dnot   94/97,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľky prispelo   k   celkovej   dĺžke   konania   pred   okresným   súdom,   vzhľadom   na   to,   že   sa nezúčastnila na dvoch prejednaniach dedičstva, ako aj vzhľadom na nedostatočnú súčinnosť pri objasňovaní predmetu dedičského konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd   z vyžiadaného spisu okresného súdu vo veci sp. zn. D 513/97 (Dnot 94/97) zistil nasledovné skutočnosti:

Okresný súd prijal 7. marca 1997 uznesenie o začatí konania v dedičskej veci J. K. a poveril notára JUDr. L. prejednaním dedičstva po ňom v lehote jedného roka. Notár urobil predbežné úkony v máji a v júli 1997 a nariadil 29. októbra 1997 prejednanie dedičstva na

13.   november   1997.   Toto   prejednanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   získania podkladov pre rozhodnutie. Znalecký posudok o ocenení rodinného domu bol vyhotovený 18. novembra 1997. V máji 1998 bolo nariadené pojednávanie na prejednanie dedičstva na 29. máj 1998. Na tomto pojednávaní bola účastníkom uložená povinnosť oznámiť v lehote 30 dní svoje stanoviská a písomne sa vyjadriť k rozsahu majetku.

Ďalšie   prejednania   dedičstva   nariadené   na   1.   júl   1999   a na   4.   február   2000   sa neuskutočnili   (aj   pre   neúčasť   sťažovateľky,   absenciu   písomných   vyjadrení   vo   veciach rozsahu   majetku).   Sťažovateľka   zaslala   v júni   2000   (bez   presného   dátumu)   notárovi znalecký   posudok   č.   125/2000   z 28.   apríla   2000.   V júli   2000   prihlásili   pohľadávku   do dedičského konania S. t. K.

Sťažovateľka požiadala 4. januára 2001 o zmenu notára v dedičskom konaní, žiadosť bola postúpená JUDr. L., ktorý svoje vyjadrenie doručil okresnému súdu 19. marca 2001.  

Okresný súd dospel k záveru, že nie sú podmienky na odňatie veci notárovi a v apríli 2002 oznámil túto skutočnosť sťažovateľke. Okresný súd dal 26. novembra 2002 pokyn na vrátenie spisu notárovi na pokračovanie v konaní (počas   konania zomrel 20. septembra 2002 dedič JUDr. J. K.).

Súdny komisár vyzval 29. septembra 2003 sťažovateľku, aby oznámila dedičov po zomrelom. Uvedené splnila 18. decembra 2003. Po sťažnostiach advokáta sťažovateľky a po predložení spisu okresnému súdu (4. február 2002) bolo notárovi doručené (13. apríla 2004) oznámenie, že mu vec bola odňatá. Spis prevzala 28. apríla 2004 notárka JUDr. A. K.

Notárka oznámila 27. októbra 2004 Krajskému súdu v Košiciach okruh dedičov po zomrelom JUDr. J. K. a uviedla, že dedičské konanie po ňom nie je vedené na jej notárskom úrade.

V roku 2005 boli nariadené dve pojednávania (9. februára 2005 a 15. apríla 2005), konanie   stále   nie   je   ukončené   právoplatným   rozhodnutím.   Z predloženej   zápisnice o prejednaní dedičstva z 5. septembra 2005 vyplynulo, že v jeho rámci bol až v tomto štádiu zostavený zoznam aktív a pasív dedičstva.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil názor, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy spôsobené súdom (napr. III. ÚS 47/00).

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že v konaní okresného súdu o vyporiadaní dedičstva, ktoré trvá viac ako osem a pol roka, sa vyskytli obdobia nečinnosti (jún 1998 – jún 1999, celý rok 2004), pričom doterajšie konanie je poznačené nesústredenou   a neefektívnou   činnosťou   ako   celok.   Tieto   skutočnosti   viedli ústavný súd k záveru o tom, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. D 513/97, Dnot   94/97   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 80 000 Sk,   pričom   svoju   žiadosť   odôvodnila   frustráciou   z   nečinnosti   okresného   súdu poukazujúc pritom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, z ktorej podľa nej vyplýva, že ústavný súd za každý rok súdneho konania pri zistení prieťahov v konaní priznáva finančné zadosťučinenie cca 10 000 Sk. Sťažovateľka pritom poukazuje na to, že konanie trvá viac ako 8 rokov.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   D   513/97 (Dnot 94/97),   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela k celkovej dĺžke konania, ktoré namieta, zohľadňujúc povahu veci a pozíciu sťažovateľky sprevádzanú   pocitmi   neistoty,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   sťažovateľke,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním advokátom JUDr. M. R. v konaní pred ústavným súdom a ktoré vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005