znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 113/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosti   PharmDr.   Ľ.   Z.   -   Lekáreň   Mellisa,   L.,   zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktorými namietol porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Leviciach vo veciach vedených pod sp. zn. 23 Et 412/02, 23 Et 84/02 a 23 Et 134/02, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   PharmDr.   Ľ. Z.   - Lekáreň   Mellisa   vedené   pod sp.   zn.   Rvp   208/04, Rvp 209/04 a Rvp 293/04   s p á j a   na spoločné prejednanie a rozhodnutie pod sp. zn. Rvp 293/04.

2. Sťažnosti PharmDr. Ľ. Z. - Lekáreň Mellisa   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   boli 5. februára 2004 a 16. februára 2004 doručené sťažnosti PharmDr. Ľ. Z. - Lekáreň Mellisa, L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorých tvrdí, že vo veciach vedených na Okresnom súde v Leviciach (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Et 412/02, 23 Et 84/02 a 23 Et 134/02 došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu.

Podstatou všetkých troch sťažností, ktoré ústavný súd podľa § 31a zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) s primeraným použitím § 112 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) spojil na spoločné prejednanie a rozhodnutie, pretože skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov, je to, že podľa tvrdenia sťažovateľa došlo k porušeniu označených   základných   práv   tým,   že   okresný   súd   vyhlásil   výkon   rozhodnutia za neprípustný [§ 268 ods. 1 písm. h) OSP] z dôvodov, podľa ktorých je výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave neprípustný voči povinnému, ktorý je klientom Štátnej pokladnice (§ 12 ods. 2 a 6 zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“).

Povinnou   osobou   vo   všetkých   veciach   okresného   súdu,   ktoré   sú   predmetom posudzovania v tomto konaní, je Všeobecná zdravotná poisťovňa Bratislava.

Sťažovateľ osobitne namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy, ktoré   odôvodnil   tak,   že okresný   súd po právoplatnom nariadení výkonu rozhodnutia zavinil nedôvodný prieťah tým, že vyhlásil výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave za neprípustný voči povinnému, ktorým je Všeobecná zdravotná poisťovňa Bratislava, a zabránil po 29. októbri 2003 v uspokojení pohľadávok sťažovateľa voči povinnému.

Proti všetkým uzneseniam okresného súdu v namietaných veciach sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhoduje príslušný krajský súd.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   základných práv,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veciach   výkonu   rozhodnutia   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov, a v každej veci mu priznal aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk.

K porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základným   ústavným   predpokladom   podľa   citovaného   článku   ústavy   na   vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného   práva   alebo   slobody   nerozhodoval   iný   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Tento nedostatok právomoci ústavného súdu sa prejaví aj vtedy, ak sťažovateľ môže uplatniť ochranu základných práv, ktorých porušenie namieta, u súdneho exekútora, pretože podľa   §   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „EP“) súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí, pričom poverenie na vykonanie exekúcie vydáva príslušný súd (§ 45 EP).

Sťažovateľ   navrhol   výkon   rozhodnutia   podľa   VI.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave voči povinnému, ktorým je Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   Bratislava.   Tento   výkon   považoval   okresný   súd vo všetkých veciach za neprípustný z dôvodov ustanovených zákonom o Štátnej pokladnici. Ochrana sťažovateľa v nútenom výkone súdneho rozhodnutia nie je však obmedzená len na tento spôsob výkonu rozhodnutia, ktorý sa vzťahuje na pohľadávky z účtu v peňažnom ústave.

Voči povinnému, ktorý je klientom Štátnej pokladnice, je možné navrhnúť aj iné zákonom   dovolené   spôsoby   núteného   výkonu   súdnych   rozhodnutí   podľa   VI.   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   a   podľa   Exekučného   poriadku   (§   63).   Tieto   možnosti núteného výkonu súdnych rozhodnutí však vylučujú právomoc ústavného súdu pri ochrane základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to požaduje sťažovateľ.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a   právne   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Pokiaľ sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu   v   označených   konaniach,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   k   porušeniu   tohto základného práva sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť po právoplatnom nariadení výkonu rozhodnutia ďalším postupom okresného súdu, ktorým vyhlásil výkon rozhodnutia za neprípustný. Okresný súd rozhodol o neprípustnosti vo všetkých veciach posudzovaných v tomto konaní 30. októbra 2003.

Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že návrhy na výkon rozhodnutia v napadnutých veciach boli podané v septembri 2002 (dva) a v decembri 2002. O týchto návrhoch bolo rozhodnuté uzneseniami z 1. októbra 2003, ktoré nadobudli právoplatnosť 28. októbra 2003. Ďalej pokračuje tento výkon rozhodnutia uzneseniami z 30. októbra 2003 o neprípustnosti výkonu rozhodnutia, proti ktorým sťažovateľ podal odvolania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát pripomenul, že nie každý prieťah v konaní pred všeobecným súdom je zbytočným prieťahom. Ústavný súd na základe obsahu sťažností a ich príloh nezistil v posudzovaných postupoch okresného súdu od podania návrhov na výkon rozhodnutia do rozhodnutia ústavného súdu také úkony alebo takú nečinnosť, ktoré by   pripúšťali   záver   o   tom,   že   po   prijatí   sťažností   by   existovala   reálna   možnosť   zistiť zbytočné   prieťahy   v   konaniach   o   výkon   rozhodnutia   pred   okresným   súdom.   Za   taký procesný úkon ústavný súd nepovažuje ani rozhodnutia okresného súdu o neprípustnosti výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. h) OSP. V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že   po   právoplatnom   nariadení   výkonu   rozhodnutia   v   skúmaných   veciach   okresný   súd pokračoval vo výkone rozhodnutia spôsobom, ktorý Občiansky súdny poriadok predvída, upravuje a dovoľuje. Preto rozhodnutím o neprípustnosti výkonu rozhodnutia zo zákonom ustanovených   dôvodov   je   vylúčené   spôsobovať   zbytočné   prieťahy.   Takým   úkonom   sa realizuje ochrana povinného pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia.

Opierajúc sa o tento skutkový stav a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd   sťažnosti   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v označených   konaniach   pred   okresným súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a o výroku, ktorým by prikázal pokračovať v konaní bez zbytočných prieťahov, by prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o týchto spôsoboch ochrany základných práv nerozhodoval.