znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 113/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej M. L., zastúpenej otcom M. L., obaja bytom B., vo veci   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní trestného oznámenia   podľa   §   158   ods.   1   Trestného   poriadku   a Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky pri vybavovaní podaných sťažností a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   maloletej   M.   L.,   zastúpenej   otcom   M.   L., o d m i e t a   ako   podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. marca 2003 doručené podanie maloletej M. L., zastúpenej otcom M. L. (ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom   B.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   proti   konaniu   policajných   orgánov   v tkzv. dopravnej   nehode...   na   križovatke   Gagarinova   a Strojnícka   ulica   v Bratislave“.   Z jeho obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   (zastúpená   svojím   otcom   M.   L.)   viackrát   napádala postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   pri   prešetrovaní   trestného   oznámenia   podľa § 158 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj sťažností podaných Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“),   ktorými   sa   domáhala   preskúmania   postupu orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní trestného oznámenia.

Pokiaľ ide o spôsob vybavenia trestného oznámenia, konanie o ňom sa po určitých komplikáciách   skončilo   tak,   že   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Bratislave   II svojím uznesením zo 16. apríla 2002 (ČTS-141/DI-DN-99-II) podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku vec odložilo, „nakoľko v danom prípade nejde vo veci o podozrenie z trestného činu...“,   pričom   na   základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou   a jej   otcom   Okresná prokuratúra Bratislava II uznesením z 3. júna 2002 (3 Pv 82/2001) ich sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Sťažnosti sťažovateľky podané ministerstvu vnútra v rokoch 2000 až 2002 boli   všetky   prešetrené,   pričom   ministerstvo   vnútra   (Úrad   kontroly   ministra   vnútra)   ich vybavovalo   podľa   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach.   Sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti ústavnému súdu napádala spôsob vybavenia trestného oznámenia podaného v jej mene   otcom,   ako   aj   spôsob   vybavenia   sťažností   ministerstvom   vnútra   vrátane   právnej základne, ktorú použilo ministerstvo vnútra pri ich vybavovaní, v dôsledku čoho požiadala, aby ústavný súd „rozhodol o porušení zákona Ministerstvom vnútra a policajných orgánov vo veci nevykonania šetrenia podľa § 158 ods. 1 Tr. poriadku – Ako aj nesúlad medzi zákonom o sťažnostiach v zmysle zákona 152/98 Zb.

Ministerstvo vnútra a policajný orgán svojím konaním porušili moje ľudské práva a mojej dcérky M. tým, že porušili článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach 1.) Každý   má   právo   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   obydlia a korešpondencie.

MV SR a policajný orgán tieto moje práva nerešpektoval a podanie tr. oznámenia podľa Tr. Poriadku nerealizoval, tým vytvoril nežiaduci priestor mafiánskym prvkom a tým poškodzovaniu ľudských práv mojej rodiny a mne osobne.

K rozhodnutiu teda nemalo dôjsť na základe zák. o § 20 ods. 2.) zákona NR SR č. 152/1998 ale na základe § 158 ods. 1.) trestného poriadku ktorý bol policajnými orgánmi porušený a zamieňaný vyššie uvedeným zákonom č. 152/98 Zb.“

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd rozhodol takto:„na   základe   porušenia   mojich   práv   a mojej   t.   č.   maloletej   dcéry   rozhodnutie policajného orgánu zrušil a vyvodil z tohoto nezákonného stanoviska právne závery.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ústavy a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Lehota na podanie sťažnosti nie je však časovo neobmedzená, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Jej nedodržanie   predstavuje   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   oneskorenosť   a zákonným dôvodom   na   odpustenie   nedodržania   lehoty   nie   je   ani   neúspešný   pokus   sťažovateľa o riešenie svojej veci pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že hoci k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministerstva vnútra a orgánov činných v trestnom konaní malo dôjsť už v prvej polovici roku   2002   (oznámenie   ministerstva   vnútra   zo   16.   apríla   2002   o spôsobe   vybavenia predošlých   sťažností,   resp.   uznesenie Okresnej   prokuratúry   Bratislava II z 3.   júna 2002 o zamietnutí sťažnosti M. L., ako aj sťažnosti jeho maloletej dcéry podľa § 148 ods. 1 písm. c)   Trestného   poriadku),   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená   až 28. marca 2003.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená až po dvojmesačnej lehote stanovenej pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2003