SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 112/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, BanskáBystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3 To 12/2013 z 21. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách aj „obžalovaný“), zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, Horná 27, BanskáBystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bez uvedeniajeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.
Zosťažnostia zjejprílohvyplýva,žesťažovateľbolrozsudkomŠpecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovanýsúd“) sp. zn. BB-4 T 13/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok špecializovanéhosúdu“) uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bolikumulatívne uložené tresty vyplývajúce z výrokovej časti označeného rozsudkušpecializovaného súdu.
Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 12/2013 z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudoknajvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie sťažovateľa postupompodľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisovzamietol.
Najvyšší súd potom ako preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť odvolanímnapadnutých výrokov rozsudku špecializovaného súdu a správnosť postupu konania, ktorépredchádzalo ich vydaniu, sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi špecializovanéhosúdu a odvolacie námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ predovšetkým namieta, že„[z]uznesenia Najvyššieho súdu SR ako aj z rozsudku Špecializovaného trestného súdu... vyplýva, že tieto súdy konali svojvoľne, keď činnosť agenta... považovali za zákonnú. Výpoveď a činnosť tohto agenta potvrdzuje, že agent ma navádzal na spáchanie trestnej činnosti, čo je v rozpore v ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por...“.
Sťažovateľ tiež namieta, že„[o]rgány činné v... trestnom konaní zásadne pochybili, keď nezabezpečili údajné písomné údaje o žiadaní úplatku za vybavenie žiadosti z mojej strany... Agent...[n]evysvetlil prečo nešiel ihneď na políciu, ale až s odstupom niekoľkých dní, kedy sa už objektívne nedala zaistiť údajná písomnosť, v ktorej som sa údajne písomne dožadoval úplatku. Údaje agenta sa v tejto časti nezhodujú a jeho konaním a vznikla úplná pochybnosť o existencii predmetnej písomnosti, najmä keď túto skutočnosť popieram a objektívny dôkaz o tejto skutočnosti... v trestnom konaní neexistuje.“.
Sťažovateľ ďalej upozorňuje, na to že„v čase[svojho]jednania a nahrávky agenta... žiadosť, ktorú mal údajne za úplatok vybavovať na úrad, kde bol riaditeľom ⬛⬛⬛⬛ ]nepodal, preto údajnú žiadosť nemohol ani vybaviť“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavysťažovateľ osobitne uvádza, že„[z]a... stavu, keď agent... iniciatívne na žiadosť orgánov činných v prípravnom konaní, navádzal ma na spáchanie trestného činu, postupoval v rozpore s ustanovením § 117 ods. 1, 2 Tr. por. a preto súdy, ktoré rozhodovali v tejto veci o mojej vine a treste konali svojvoľne a v rozpore s ÚSTAVOU SR v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3. Súdy činné v tejto veci nemožno považovať za nestranné, nakoľko dôkazy vykonané v priebehu trestného konania hodnotili jednostranne v môj neprospech a nepovažovali strany v tomto konaní za rovné.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol o namietanom porušení ním označených právuznesením najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzinamietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchnavrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
1. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu predovšetkým vytýkanesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemikys výkladom „jednoduchého“ práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplnézistenie skutkového stavu veci, namieta aj hodnotenie dôkazov a v tejto súvislostisa domáha ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovúverziu veci.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázkyopodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý k námietkam sťažovateľa uviedol:
„Odvolací súd mal teda preukázané, že svedok intervenoval v prospech svedka. obžalovaný mu naznačil, že požaduje motivačné a až táto skutočnosť ho viedla k tomu, že sa obrátil na políciu a bol políciou ustanovený do pozície agenta. Na tieto skutkové zistenia potom úzko nadväzuje posúdenie odvolacej námietky obžalovaného, či inštitút agenta bol vo veci použitý v rozpore so zákonom a či zo strany polície išlo o provokáciu a navádzanie na trestný čin.
Samosudca Špecializovaného trestného súdu v dôvodoch rozhodnutia veľmi podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré vyhodnotil pôsobenie agenta vo veci ako zákonné, prečo neakceptoval obhajobu obžalovaného, že zo strany polície išlo o provokáciu a navádzanie na trestný čin, ale výlučne len o reakciu na správanie sa obžalovaného a vytvorenie podmienok smerujúcich k tomu, aby korupčné správanie obžalovaného bolo odhalené a zadokumentované.
Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v plnej miere stotožnil, preto neakceptoval odvolacie námietky obžalovaného ani v tomto bode a odkazuje v tejto súvislosti na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, ich opakovanie aj v tomto rozhodnutí by bolo duplicitné. Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval ani námietku obžalovaného, že vlastne nemal čo vybavovať, pretože žiadosti svedka boli na SPF zaevidované až na intervenciu polície, teda v čase, keď mala byť spáchaná žalovaná trestná činnosť, žiadosti na SPF neboli ešte podané.
Z výpovede svedka. ale najmä z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu jednoznačne vyplýva, že svedok ⬛⬛⬛⬛ si predmetné veci začal na fonde vybavovať ešte v roku 2010, žiadosť podal vo februári 2011, komunikoval so svedkyňou ⬛⬛⬛⬛ a na jej pokyny prikladal k žiadosti ďalšie požadované materiály. Niet dôvodu spochybňovať výpoveď tohto svedka, pretože všetky svoje tvrdenia podložil listinnými dokladmi. Pokiaľ sa obžalovaný odvolával na svedectvo svedkyne. táto nevylúčila, že so svedkom rokovala tak, ako to popisoval, len si na to nespomenula, vzhľadom na odstup času a množstvo stránok, ktoré počas troch stránkových dní v týždni vždy vybavila.“
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, ktorým vo svojom odvolaní namietal, že agentomnebol zachovaný list, ktorý by mohol slúžiť ako dôkaz o jeho tvrdeniach, najvyšší súduviedol, že„svedok hodnoverne popísal, že keď si podmienky prečítal, obžalovaný si papier vzal späť a naviac v tomto čase ešte svedok nevedel, že pôjde na políciu a bude vo veci vystupovať v pozícii agenta, a preto ani logicky neuvažoval, že by mal zachovávať nejaké dôkazy o korupčnom správaní obžalovaného...“.
Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustálenéhoprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s rozsudkomšpecializovaného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd zapotrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku špecializovanéhosúdu, v ktorej špecializovaný súd uviedol:
„Svedok v pozícii agenta konal spôsobom uvedeným v obžalobe prokurátora pri stretnutí s obžalovaným dňa 30. marca 2012 v súlade s úlohou operatívnej činnosti polície. Bol to obžalovaný, ktorý pri stretnutí dňa 22. marca 2012 svedkovi na kus papiera napísal, že je potrebné motivovať, dať všimne. Až táto skutočnosť bola dôvodom, že svedok sa obrátil na políciu z dôvodu jeho občianskeho presvedčenia odporu proti korupcii. Nie je možné hovoriť o cielenej provokácii, keď polícia len vytvorila podmienky (ustanovenie agenta, poskytnutie finančných prostriedkov, monitorovanie priebehu stretnutia, odpočúvanie a zaznamenávanie telefonických hovorov) preto, aby korupčné správanie obžalovaného bolo odhalené a riadne zadokumentované. Z prepisu zvukového záznamu zo dňa 30. marca 2012 vyplynulo, že obžalovaný vedel o tom, čo je obsahom stretnutia... Z toho vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o tom, prečo a s akou vecou prišiel za ním svedok - agent, keď ho žiadal o dotiahnutie žiadosti ⬛⬛⬛⬛. Svedok obžalovanému neponúkal sumu 1.000,- €, ale bol to obžalovaný, ktorý na papier, ktorý mu dal obžalovaný... na roh tohto papiera napísal sumu 1.000. Až potom svedok dal obžalovanému sumu 1.000,- €, ktoré obžalovaný bez slova prijal, odtrhol roh papiera, na ktorom bola uvedená suma napísaná... Agent nijakým spôsobom obžalovaného nenavádzal na prijatie sumy 1.000,- € v súvislosti s riešením žiadosti ⬛⬛⬛⬛. Reagoval len na predchádzajúcu aktivitu obžalovaného... zo dňa 22. marca 2012. Jeho konanie samosudca vyhodnotil ako konanie v súlade s § 117 ods. 1 Trestného poriadku.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súduv spojení s odôvodnením rozsudku špecializovaného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnejargumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súduv spojení s rozsudkom špecializovaného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagujena odvolacie námietky sťažovateľa, pričom všeobecné súdy primeraným spôsobomzodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkomšpecializovaného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len opakovaním jehopredchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje so skutkovýmia právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku špecializovaného súdu, a jevýlučne výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajúvšeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je anioprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššiehosúdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor premožnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie.
Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľovi pre zjavnú absenciu ústavnoprávnerelevantnej argumentácie (polemika s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov,ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienkyna poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenújudikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okreminého (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procesemusí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnúvýhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt protiBelgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konaniaa vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy.
Zásada rovnosti strán sa v súdnom procese prejavuje vytváraním rovnakýchprocesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právacha povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanomčl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavenímúčastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivýproces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranuv procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu maťmožnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýkajednostranné hodnotenie dôkazov v jeho neprospech, čím podľa jeho názoru došlok porušeniu rovnosti účastníkov v konaní.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo stranyvšeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahuzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. základného práva podľa čl. 47 ods. 3ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobuhodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnymnázorom, resp. právo na úspech v konaní.
Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľa v konanípred ústavným súdom je výlučne výrazom jeho formalistického vnímania práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bez toho, aby túto rovinu naplnil ajústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľnéa nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupua rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené ibatou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkamiúčastníka konania, resp. základné právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechuv konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07).
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky naposkytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016