znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 10222/2012, sp. zn. Rvp 10238/2012 a sp. zn. Rvp 10243/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaniach   vedených pod sp. zn. 5 Er 443/2011, sp. zn. 4 Er 452/2011 a sp. zn. 5 Er 429/2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10222/2012, sp. zn. Rvp 10238/2012 a sp. zn. Rvp 10243/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10222/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5   Er   443/2011,   sp.   zn.   4   Er   452/2011   a sp. zn. 5 Er 429/2011   (ďalej   aj   „napadnuté konania“).

2. Zo   sťažností   vedených   ústavným   súdom   (s   takmer   identickým   obsahom, s rozdielom len v označení povinného, čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania vedené súdnym exekútorom) vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)   osobitne   podanými návrhmi požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie   exekúcií.   Zvolený   súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný   súd   o   udelenie   poverení   na vykonanie   exekúcií,   o   ktorých   okresný   súd   podľa sťažovateľky doteraz nerozhodol.

3. Sťažovateľka uvádza: „Porušovateľ napriek tomu, že vec ním prejednávaná;

- nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti;

- si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu...;

do   dňa   spísania   tejto   sťažnosti   rozhodol   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie len čiastočne.

Keďže   z   okolností   prípadu   je   zrejmé,   že   nevykazuje   prvky   nadmernej   právnej zložitosti a nevyžaduje si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o žiadosti o udeleniu poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   nie   je   možné   akceptovať   stav   stagnácie   odporujúci právnej úprave ustanoveného času zakomponovanej v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to v časti v ktorej doposiaľ zo strany exekučného súdu nedošlo k rozhodnutiu... Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že v celostí rozhodne o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po veľmi dlhej dobe.“

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v napadnutých   konaniach   je   okresný   súd neodôvodnene   nečinný,   resp.   koná   neefektívne,   a preto   podala   9.   mája   2011   v   zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   predsedovi   okresného   súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky sa tieto sťažnosti „minuli účinkom“. Sťažovateľka k sťažnostiam nepriložila označené sťažnosti adresované predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka   uvádza   chronológiu   žiadostí   o informácie   o stave   konaní pred okresným súdom a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré podala od 2. júla 2009 (ďalej 23.   septembra   2009,   13.   novembra   2009   atď.),   a uvádza,   že „Porušovateľ   doposiaľ neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi rad žiadostí, výziev a sťažností.

V tomto prípade sťažovateľ   urgoval exekučný súd, žiadal o vysvetlenie stagnácie, resp. požadoval informácie o konaní podaniam z 09.05.2012, 4.5.2012, 3.8.2012.“.Uvedeným   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   malo   podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

4. Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené práva, a prikáže okresnému súdu, aby v nich konal bez zbytočných prieťahov, a zakáže   okresnému   súdu,   aby   pokračoval   v diskriminácii.   Sťažovateľka   sa   zároveň domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 10222/2012, sp. zn. Rvp 10238/2012 a sp. zn. Rvp 10243/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

12.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17.   Podľa   čl.   14 dohovoru   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

18.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

19.   Podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné   konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa   nepreskúmava.   Ak   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom, do 15 dní   od doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal   exekúciu,   táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

20. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade...

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila,

d)   vykonateľných   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   a   rozhodcovských   komisií a zmierov nimi schválených.

21.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   nedôvodnou   nečinnosťou a neefektívnou   a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   v exekučných   konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií boli porušené jej označené práva.

A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutých konaniach

22.   O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

23. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

24.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod sp. zn. 5 Er 443/2011 podal súdny exekútor okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 7. septembra 2011. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 443/2011 z 15.   marca 2012 zamietol   žiadosť o udelenie poverenia v časti   týkajúcej   sa   vymoženia zmenkového   úroku   a trov   právneho   zastúpenia   oprávneného   v exekučnom   konaní.   Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2 CoE 41/2012 z 31. mája 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2012. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 443/2011 zo 6. novembra 2012   zastavil exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia zmenkového úroku a trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Er 452/2011 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 12. septembra 2011. Okresný súd vydal 15. marca 2012 uznesenie sp. zn. 4 Er 452/2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia zmenkového úroku a trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní. Proti   tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 11 CoE 87/2012 zo 16.   októbra   2012   tak,   že   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   opravu   výrokovej   časti napadnutého uznesenia pre zistenú zrejmú nesprávnosť v texte uznesenia okresného súdu. Okresný súd následne 29. októbra 2012 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrokovú časť   uznesenia   z 15. marca   2012   tak,   že   odstránil   zistenú   zrejmú   nesprávnosť   v určení obdobia počítania zmenkového úroku.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Er 429/2011 podal súdny exekútor okresnému súdu žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   26.   augusta   2011.   Okresný   súd uznesením z 13. septembra 2011 zastavil exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia zmenkového   úroku   a zamietol   žiadosť   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie v časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. októbra 2011. Uznesením sp. zn. 5 Er 429/2011 z 2. apríla 2012 okresný súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa vymoženia trov právneho zastúpenia   oprávneného   v exekučnom   konaní.   Uznesením   sp.   zn.   5   Er   429/2011 zo 6. novembra 2012 okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

25. Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu trvala doba konania na všeobecných   súdoch   v predmetných   veciach   viac   ako   rok,   a to   v dvoch   prípadoch (sp. zn. 5 Er 443/2011 a sp.   zn. 4 Er   452/2011) na dvoch   stupňoch   všeobecných   súdov, pričom v čase doručenia sťažností doba všetkých predmetných konaní predstavovala 10, resp. 11 mesiacov.

26. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku   vyplýva,   že   zákon   upravuje   procesnú   lehotu   15   dní   na   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie   pre   prípad,   že exekučný   súd   nezistí   rozpor   žiadosti   o   udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský   rozsudok).   Zákon   upravuje   túto   výnimku   z dôvodu   potreby   preverenia prípadnej   existencie   dôvodov   neprípustnosti   exekúcie.   Uvedená   výnimka   upravená v § 44 ods.   2   týkajúca   sa   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ak   je   exekučným titulom   rozhodcovský   rozsudok   a notárska   zápisnica,   bola   do   Exekučného   poriadku zavedená zákonom   č.   144/2010   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa zákon   č.   8/2009 Z.   z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V   predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu, boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom   a   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením   zamietne.   Naopak,   zákon   takúto   lehotu   v prípade   negatívneho   rozhodnutia exekučného súdu neukladá.

27. Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

28.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   spravidla   návrh   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

29.   Ústavný   súd (podobne   ako   vo   veci   sťažovateľky   vedenej   pod sp. zn. I. ÚS 466/2012) zastáva názor, že postup okresného súdu v konaní, ako ani doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených   okresným   súdom   zasiahla   samotnú   podstatu   a   účel   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. V tomto   prípade   je   potrebné   zohľadniť   skutočnosť,   že   sťažovateľka   hromadne iniciuje   exekučné   konania   na   okresných   súdoch.   Mimoriadne   vysoký   počet   súbežne iniciovaných exekučných konaní si nevyhnutne vyžaduje aj istý primeraný časový priestor na to, aby sa nimi exekučný súd riadne zaoberal.

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

B. K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

31.   Z   § 25 ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva, že úlohou   ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00).

32. Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a z   jej   argumentácie   vyplýva,   že   ich   porušenie   namieta   v   priamej   príčinnej   súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu okresného súdu dospel k záveru, že   z tohto   postupu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému   zásahu   do   označených   základných   práv   sťažovateľky.   Ústavný   súd vzhľadom   na   uvedené,   a preto,   že   dospel   k   záveru,   že   v   sťažnosťami   napadnutých konaniach   nie   sú   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v týchto konaniach nemohlo postupom okresného súdu dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

33. Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013