znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. J., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Cob 58/2011-228, č. k. 7 Cob 59/2011-228 a č. k. 7 Cob 60/2011-228 zo 14. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   P.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cob 58/2011-228, č. k.   7   Cob   59/2011-228   a   č.   k.   7   Cob   60/2011-228   zo 14. decembra   2011   (ďalej   aj   len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľa, spoločnosti P., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove, sp. zn. 17 Cob/58, 59, 60/2011 zo dňa 14. 12. 2011 porušené boli.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   17   Cob/58,   59,   60/2011   zo   dňa 14. 12. 2011   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške 722,34 € na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. J., advokátky, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   sťažovateľ   bol   ako   žalovaný účastníkom   konania   vedeného   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 21 Cb 192/2008, v ktorom sa spoločnosť R., a. s. (ďalej len „žalobca“) ako žalobca,   domáhala proti sťažovateľovi zaplatenia 18 777,54 € s príslušenstvom. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi účastníkmi konania a to žalobcom ako zhotoviteľom a sťažovateľom ako objednávateľom 21. augusta 2011 a dodatkov k nej na realizáciu stavby vodovod D. a kanalizácia D. (ďalej len „zmluva o   dielo“)   vyfakturoval   sťažovateľovi   faktúrou   č.   20045050   splatnou   3. novembra   2004 sumu 3 416 384,20 Sk, z ktorej sťažovateľ zaplatil sumu 2 850 692,10 Sk. Nezaplatená (napriek odovzdaniu diela investorovi) ostala suma, ktorá bola predmetom konania pred okresným súdom, na zaplatenie ktorej žalobca sťažovateľa neúspešne opakovane vyzýval. Sťažovateľ sa v konaní bránil tým, že mal právo na pozastavenie úhrad vo výške 10 % celkových nákladov do ukončenia diela. Neboli vykonané tlakové skúšky, sťažovateľovi neboli   doložené   doklady   o   kvalite   výrobkov   a materiálov   použitých   na   stavbe,   revízne správy a stavebný denník (žalobca ich odovzdal investorovi). Žalobca si nesplnil zmluvné záväzky   voči   sťažovateľovi   a   žalovaná   suma   mu   neprislúcha   –   dielo   nebolo   riadne odovzdané. Sťažovateľ preto tvrdil, že má nárok na zádržné vo výške 10 % ceny diela podľa zmluvy o dielo. Poukázal aj na to, že reklamoval vady diela u žalobcu listom z 30. augusta 2007, v dôsledku čoho má právo nezaplatiť žalobcovi sumu v rozsahu vadného plnenia. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   21   Cb   192/2008-196   zo   14.   októbra   2010   žalobe v celom   rozsahu   vyhovel   a   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu   18   777,54   € s úrokom z omeškania 7,87 % ročne od 1. júla 2007 do zaplatenia s tým, že o náhrade trov konania   bude   rozhodnuté   osobitným   uznesením.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že sťažovateľ nesplnil svoju povinnosť zo zmluvy o dielo, keď nezaplatil žalobcovi časť ceny diela, ktorá je predmetom konania. Jeho obrana založená na tvrdení o riadnom neodovzdaní diela a práve zadržať ako pozastávku 10 % z celkových nákladov diela neobstojí; toto právo sťažovateľovi nevzniklo.

Uznesením   č.   k.   21   Cb   192/2008-211   z   22.   marca   2011   rozhodol   okresný   súd o náhrade trov konania medzi účastníkmi tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu   4 166,20   €   a   uznesením   č.   k.   21   Cb   192/2008-213   z   29.   apríla   2011   zaviazal sťažovateľa nahradiť štátu trovy 6,68 € na účet okresného súdu (vyplatené svedočné).Sťažovateľ v podanom odvolaní proti tomuto rozsudku navrhol odvolaciemu súdu, aby   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   a   žalobu   zamietol,   resp.   zrušil   a   vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňový súd podľa jeho názoru vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z toho vyvodil nesprávny právny záver, ak žalobe vyhovel.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Cob   58/2011-228,   č.   k.   7   Cob   59/2011-228 a č. k. 7 Cob 60/2011-228 zo 14. decembra 2011 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s oboma   uzneseniami   potvrdil   a   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov odvolacieho konania 532,67 €.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   58/2011-228,   č.   k.   7   Cob   59/2011-228 a č. k. 7 Cob   60/2011-228   zo   14.   decembra   2011   bol   sťažovateľovi   doručený 20. januára 2012.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cob 58/2011-228, č. k. 7 Cob 59/2011-228 a č. k. 7 Cob 60/2011-228 zo   14.   decembra   2011   odôvodnil   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   nedostatočne odôvodnené, nedáva odpoveď na všetky pre vec významné otázky nastolené sťažovateľom v priebehu konania. Všeobecné súdy považovali faktúru č. 2004050 za priebežnú, a nie konečnú, napriek tomu, že za konečnú ju považoval aj žalobca, ktorého štatutárny zástupca potvrdil, že dielo bolo dokončené v roku 2004, keď bola vystavená aj posledná faktúra; obdobne   žalobca   v   liste   zo   7.   septembra   2007   argumentuje   tým,   že   vystavil   konečnú faktúru.   Dielo   bolo,   čo   sa   týka   stavebných   prác,   ukončené;   žalobca   o   ich   ukončení informoval   sťažovateľa   listom   z   24.   mája   2007.   Napriek   tomu   žalobca   nepreukázal vykonanie potrebných skúšok, resp. ich úspešnosť. Predložené protokoly boli antidatované v záujme Obce D., aby neprišla o dotácie. Odvolací súd nekriticky prevzal závery okresného súdu odporujúce skutkovému stavu a s týmito sa napriek logickým rozporom a odvolaniu sťažovateľa nevyporiadal. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že nie je pre vec relevantné, či Obec D. plnila sťažovateľovi v celom rozsahu za vykonané práce ─ vzťah sťažovateľa a žalobcu sa riadil zmluvou o dielo uzatvorenou medzi nimi. Žalobca sťažovateľovi stavbu neodovzdal, hoci ho na to sťažovateľ vyzýval. Žalobca nebol oprávnený odovzdať dielo priamo investorovi, pretože zmluvný vzťah mal so sťažovateľom. Všeobecné súdy sa s týmito námietkami sťažovateľa nevysporiadali, a tým porušili jeho právo na súdnu ochranu. Všeobecné súdy sú pri hodnotení vykonaných dôkazov viazané skutkovým stavom veci, je neprípustný   neopodstatnený   výber   dôkazov   smerujúci   k jednostrannému   záveru,   ako   to urobili všeobecné súdy vo veci sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   58/2011-228,   č.   k.   7   Cob   59/2011-228 a č. k. 7 Cob 60/2011-228 zo 14. decembra 2011 tým, že tento je nedostatočne odôvodnený a je založený na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania.

Krajský   súd   rozsudok   č.   k.   7   Cob   58/2011-228,   č.   k.   7   Cob   59/2011-228 a č. k. 7 Cob 60/2011-228   zo   14.   decembra   2011   (v   časti   potvrdzujúcej   rozsudok prvostupňového súdu) odôvodnil takto:

„Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej časti rozsudku, napadnutých uznesení, ako aj konania, ktoré predchádzali rozhodnutiam, bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.) Po   takomto   preskúmaní   konania,   ktoré   prechádzalo   vydaniu   napadnutých   rozhodnutí, dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   odvolania   žalovaného   nie   sú   opodstatnené. V preskúmavanej   veci   bola   uzatvorená   zmluva   o   dielo   medzi   žalobcom   a žalovaným. Zmluva bola uzavretá aj medzi investorom a žalovaným, t. j. Obcou D. spoločnosťou P., a. s. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obec ako hlavný investor, nebol v priamom zmluvnom   vzťahu   so   spoločnosťou   R.,   s.   r.   o.,   ale   mal   uzavretý   zmluvný   vzťah so spoločnosťou P., a. s. Realizácia zmluvy o dielo, t. j. realizácia prác, sa vykonávala priebežne,   tieto   práce   boli   kontrolované   a   odsúhlasované   stavebným   dozorom,   ktorý zastupoval Obec D. Stavebnému dozoru zo strany spoločnosti P., a. s. boli predkladané súpisy vykonaných prác, ktoré sa odkontrolovali, odsúhlasili a po potvrdení tieto súpisy tvorili prílohu faktúry a takto boli predkladané faktúry so súpismi prác na preplatenie obci. Faktúry boli priebežne vystavované raz mesačne. Všetky faktúry, ktoré boli vystavené za vykonané práce, boli zo strany obce žalovanému zaplatené.

Ďalej   z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   zmluva   o   dielo   ako   celok,   nebola splnená z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na strane hlavného investora, t. j. Obce   D.   Uzavretá   zmluva   o   dielo   sa   menila   dodatkami   ku   zmluve   a   tieto   dodatky   sa uzatvárali   podľa   toho,   aký   obnos   finančných   prostriedkov   obec   získala.   Objem   prác v príslušnom   roku   bol   závislý   od   pridelených   finančných   prostriedkov,   ktoré   sa   obci prideľovali buď zo štátnych prostriedkov, alebo z iných fondov. Keďže Obec D. nedostala finančnú   podporu   z   fondov   a   nemala   dostatok   finančných   prostriedkov   na   to,   aby zrealizovala celý investičný zámer, dielo bolo zrealizované len v rozsahu reálnych možností a v tomto rozsahu bolo aj odovzdané. Bolo odovzdané obci bez účasti žalovaného. Z takto vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   po   vyhodnotení   dôkazov   súdom prvého stupňa odvolací súd má za to, že neuhradená faktúra nie je konečnou faktúrou, ale priebežnou   faktúrou.   Odvolací   dôvod   žalovaného,   že   ide   o   konečnú   faktúru,   nie   je opodstatnený. Ak by došlo ku uskutočneniu alebo zhotoveniu celého diela podľa projektovej dokumentácie, t. j.,   ak by bola naplnená celá zmluva o dielo,   v tomto prípade by išlo o odovzdanie diela ako celku. Z obsahu spisu, ako aj z hodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa vyplýva, že zmluva o dielo bola uzavretá, avšak táto zmluva o dielo bola   menená   dodatkami   v   závislosti   od   získania   finančných   prostriedkov,   ktoré   v skutočnosti investor obdržal. Z tohto dôvodu odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením dôkazov   súdom   prvého   stupňa,   že   napadnutá   faktúra   nie   je   konečnou   faktúrou,   je   to priebežná faktúra, nedošlo k zhotoveniu diela ako celku podľa projektovej dokumentácie, a to   z   dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov.   Všetky   práce,   ktoré   boli   vykonané žalobcom pre žalovaného, žalovanému investor, t. j. Obec D. zaplatil, avšak tieto finančné prostriedky   neboli   poukázané   skutočnému   zhotoviteľovi   diela,   t.   j.   žalobcovi   a   z   tohto dôvodu odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody zo strany žalovaného nie sú dôvodné. Pokiaľ zo strany žalovaného sa tvrdí, že neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy, toto tvrdenie   neobstojí,   pred   súdom   prvého   stupňa   boli   vykonané   všetky   navrhnuté   dôkazy, o čom svedčí aj poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. Taktiež odvolací dôvod, že dielo   trpí   vadou,   nebol   preukázaný.   Naopak   bolo   preukázané,   že   vada,   ktorá   vznikla na plášti čističky, bola odstránená. Z tohto dôvodu je preukázané, že žalobca vyfakturoval iba práce, ktoré na diele vykonal, tieto práce boli zo strany žalovaného prevzaté a boli prevzaté   aj zo strany   investora,   boli   zaplatené   investorom   žalovanému,   avšak   neboli zaplatené žalobcovi.

Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že došlo k porušeniu zmluvy o dielo ohľadom zaplatenia ceny za dielo podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka zo strany žalovaného. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Ústavný súd judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v   odvolaní   nastolil.   Vysvetlil,   z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že povinnosť sťažovateľa plniť žalobcovi existuje, a z akých dôvodov neobstojí sťažovateľova obrana uplatnená v konaní. Krajský súd neponechal bez povšimnutia   odvolacie   argumenty   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je založený na nesprávnom   vyhodnotení   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   keď   podľa   názoru sťažovateľa v konaní bolo najmä preukázané, že žalovaná faktúra bola faktúrou konečnou a žalobca si nesplnil povinnosť dielo riadne odovzdať.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Okresný   súd   aj   krajský   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   dodatočne   odôvodnili, ako výsledky   vykonaného   dokazovania   vyhodnotili   a   z   ktorých   dôkazov   vyplynuli   ich skutkové závery.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd iba mechanicky prevzal závery okresného   súdu,   ústavný   súd   je toho   názoru,   že v   prípade   sťažovateľa   nešlo   o   prípad, v ktorom   by   krajský   súd   formalistickým   postupom   umožnil   presadenie   zrejmej nespravodlivosti.   Krajský   súd naopak dôsledne zvažujúc nielen dôvody   prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, poskytol napokon ochranu žalobcovi pred porušením povinnosti sťažovateľa uhradiť cenu riadne vykonaných prác.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 Cob 58/2011-228,   č.   k.   7   Cob   59/2011-228   a   č.   k.   7   Cob   60/2011-228 zo 14. decembra 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012