znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. S., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 53/09-99 z 18. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2009   doručená   sťažnosť   A.   S.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 53/09-99 z 18. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 129/08 sa sťažovateľka žalobou z 27. júna 2008 domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k ňou označeným nehnuteľnostiam v celosti (ďalej   len   „sporné   nehnuteľnosti“)   z   titulu   vydržania.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. 5 C 129/08 z 10. novembra 2008 vyhovel žalobe sťažovateľky iba v tej časti podielu na sporných nehnuteľnostiach, ktorý na ňu „neperfektnou kúpnou zmluvou“ (uzavretou iba v ústnej forme, avšak sťažovateľka bola dobromyseľná v presvedčení, že to postačuje, aby nadobudla k tomuto podielu vlastnícke právo) previedol jej brat (žalovaný v 9. rade), a vo zvyšnej   časti   (k   zvyšným   podielom   na   spornej   nehnuteľnosti)   okresný   súd   žalobu sťažovateľky zamietol pre nedostatok jej dobromyseľnosti na vydržaní vlastníckeho práva aj   k   týmto   podielom.   Podľa   okresného   súdu   sťažovateľka   nemohla   byť   dobromyseľná vo vzťahu k podielom žalovaných v 1. až 3. rade na sporných nehnuteľnostiach, pretože sama v konaní poukázala na   skutočnosť,   že jej   otec   uzatvoril   s   právnym   predchodcom žalovaných   v 1.   až   3.   rade   kúpnu   zmluvu   týkajúcu   sa   jeho   podielov   na   sporných nehnuteľnostiach, pričom táto kúpna zmluva nebola zaevidovaná do pozemkovej knihy, takže na jej základe v skutočnosti neprešlo vlastnícke právo k týmto podielom na otca sťažovateľky, avšak otec sťažovateľky mohol k týmto podielom vydržať vlastnícke právo, t. j. mohol ich užívať v dobrej viere, že vlastnícke právo na neho prevedené bolo, a teda že mu   tieto   podiely   patria,   takže   dobromyseľnosť   týkajúca   sa   týchto   podielov   mohla   byť preukázaná len u otca sťažovateľky, a nie u sťažovateľky samotnej. Obdobne sa okresný súd   vyjadril   aj   o   podieloch   ďalšieho   brata   sťažovateľkinho   otca   na   sporných nehnuteľnostiach,   v súvislosti   s   ktorými   nepreukázala,   že   sa   jej   otec   so   svojím   bratom vysporiadal, pričom aj v prípade, že by k vysporiadaniu došlo, by bola dobromyseľnosť pri ich   vydržaní   preukázaná   opäť len   u   otca   sťažovateľky,   a   nie   u sťažovateľky   samotnej. Súčasne okresný súd poukázal, že uvedené závery nemôže prelomiť ani súhlas žalovaných vo 4. až 8. rade, aby všetky podiely boli určené do vlastníctva sťažovateľky.

Proti zamietajúcej časti uvedeného rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 24 Co 53/09-99 z 18.   augusta   2009   rozsudok   okresného   súdu   v   odvolaním   napadnutej   časti   ako   vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   namietala   nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu,   v   dôsledku   čoho   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V týchto súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti okrem oného uviedla: „Krajský súd... podobne ako prvostupňový súd, svoj potvrdzujúci rozsudok ani on riadne nezdôvodnil. Stalo sa tak v dôsledku zmeny argumentácie, ktorá vychádza z toho, že som   nepostupovala   správne,   keď   som   podávala   žalobu   o   určenie   vlastníctva   vo   svoj prospech, nakoľko podľa krajského súdu som sa mala domáhať určenia, že moji rodičia boli   vlastníkmi   dotknutých   nehnuteľností   ku   dňu   svojej   smrti.   Mám   za   to,   že   táto argumentácia by bola namieste, iba ak podmienky na získanie vlastníctva vydržaním boli splnené len u mojich rodičov, a u mňa nie. Krajský súd však neuviedol jediný dôvod, prečo nespĺňam zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 Obč. zák., preto z tohto hľadiska jeho argumentácia je ešte menej presvedčivá, ako argumentácia Okresného súdu Galanta, ktorý   (i   keď   bez   bližšieho   vysvetlenia)   čiastočné   zamietnutie   žaloby   odôvodnil   údajnou absenciou mojej dobromyseľnosti. Krajský súd tak nepriamo prevzal závery prvostupňového súdu, avšak bez toho, aby sa zaoberal s podmienkami vydržania vlastníckeho práva v môj prospech podľa predmetu konania....

... náležitosti odôvodnenia sú upravené v § 157 OSP. V zmysle § 157 ods. 2 in fine súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dodržaním tejto povinnosti môžu súdy značnou mierou prispieť k subjektívnemu pocitu účastníkov o rešpektovaní ich práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zakotvuje aj čl. 6 dohovoru. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutia je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolovateľné, nakoľko len riadne odôvodnené rozhodnutie môže byť predpokladom na účinné využitie opravných prostriedkov.“

Okrem   toho   sťažovateľka   namietala, že   arbitrárnym   rozhodnutím   krajského   súdu bolo zasiahnuté aj do jej práva vlastniť majetok, pričom svoj záver odôvodnila tým, že „... arbitrárnym   rozhodnutím   súdu   došlo   k   popretiu   môjho   vlastníctva,   porušenie   mojich procesných práv v okolnostiach prípadu vyústilo aj do porušenia môjho vlastníckeho práva, ktorého sa týkalo predmetné súdne konanie. Bezdôvodným odmietnutím súdnej ochrany môjho vlastníctva preto došlo k porušeniu cit. ust. ústavy a protokolu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo A. S. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/53/2009-99 z 18. 08. 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/53/2009-99 z 18. 08. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť A. S. trovy konania v sume 245,70 €... na účet jej právnej zástupkyne, Mgr. K. S., advokátky so sídlom v T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s   odôvodnením   napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 24 Co 53/09-99 z 18. augusta 2009, ktorú odôvodnila tým, že krajský súd sa (tak ako podľa nej predtým aj okresný súd) nevysporiadal s tým, prečo by aj v súvislosti s jej osobou neboli splnené podmienky vydržania sporných nehnuteľností.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd v Trnave ako odvolací súd... prišiel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 219 O. s. p.) a to s nasledovných dôvodov.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. posudzoval odvolací súd odvolanie navrhovateľky podľa jeho obsahu v zmysle písm. f), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia vlastníctva v celosti k par. č. 1898/2 vo výmere 517 m2 – zastavaná plocha a rodinný dom č. 608 zapísanej na LV č. 127 v katastrálnom   území   T.,   kde   podľa   listu   vlastníctva   je   navrhovateľka   spoluvlastníckou 9/12-tinách, F. T. v 2/12-tinách a L. T. v 1/12-tine. F. T. bol otcom odporcov v 1. až v 3. rade, odporcovia v 4. až 8. rade sú právni nástupcovia L. T.

Ďalej sa navrhovateľka domáhala určenia vlastníctva v celosti k parcelám č. 1898/1- orná pôda vo výmere 618 m2 a par. č. 1898/3 – orná pôda vo výmere 2160 m2, ktoré sú zapísané na LV č. 3471 v katastrálnom území T. Spoluvlastníkmi na týchto nehnuteľnostiach sú F. T. v 2/12-tinách, L. T. v 1/12-tine, navrhovateľka 4/12-tinách a 5/24-tinách a jej brat t.j. F. T., ktorý vystupoval v konaní ako odporca č. 8 v 5/24-tinách.

Ako   je   zrejmé   z   rozsudku   prvostupňového   súdu   navrhovateľke   bolo   vyhovené a prisúdené vlastníctvo resp. podiel 5/24-tín len po bratovi F. t. j. odporcovi v 8. rade, ktorého navrhovateľka preukázateľne vyplatila a túto skutočnosť menovaný aj potvrdil a preto prvostupňový súd určil, že navrhovateľka je spoluvlastníckou aj par. č. 1898/1 a par. č   1898/3   v   9/12-tínách   a   vo   zvyšku   návrh   zamietol   t.j.   v   časti,   ktorá   sa   týkala spoluvlastníckych   podielov   F.   T.   v   2/12-tinách   a L.   T.   v   1/12-tine,   lebo   podľa   názoru prvostupňového   súdu   absentovala   na   strane   navrhovateľka   dobromyseľnosť,   ktorú   však prvostupňový   súd   riadne   nezdôvodnil   a   v   tomto   smere   možno   považovať   odvolanie navrhovateľky za čiastočne opodstatnené.

Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Možno   konštatovať,   že   navrhovateľka   mala   naliehavý   právny   záujem   na   podaní takejto   žaloby,   lebo   sa   domnievala,   že   je   vlastníčkou   všetkých   nehnuteľností,   ktoré   sú žalované v celosti, lebo právny predchodca odporcov v 1. až 3. rade tieto nehnuteľnosti jej rodičom   odpredal   a   bola   tiež   toho   názoru,   že   aj   s   právnym   predchodcom   L.   prišlo   k vyporiadaniu hoci v tomto smere žiadne dôkazy nepredložila, ale poukazovala na to, že jeho právny nástupcovia túto skutočnosť nespochybňujú, čo bolo zrejmé aj v priebehu konania. Teda naliehavý právny záujem u navrhovateľky existoval, lebo bez tohto určenia by mohlo byť ohrozené jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v celosti a bez tohto určenia je jej právne postavenie neisté ( viď R 17/1972 zhodne s R 53/73).

Postup navrhovateľky pri podávaní žaloby bol však nesprávny v tom, že sa domáhala určenia   vlastníctva   vo   svoj   prospech   ako   právna   nástupkyňa   svojich   rodičov,   ale v dedičskom konaní po rodičoch predmetné nehnuteľnosti prejednané neboli a súčasťou dedičských   spisov   ako   aj   dedičských   konaní   boli   aj   listy   vlastníctva,   z   ktorých spoluvlastnícky podiel F. T. a L. T. boli zrejmé a navrhovateľka sa na týchto dedičských zúčastňovala.   Ak   boli   jej   rodičia   v   dobrej   viere,   že   súrodenci   otca   navrhovateľky   boli vyplatení   a   nedomáhali   sa   za   svojho   života   usporiadania   predmetného   vlastníctva   aj úradne,   bolo   možné   sa   domáhať   určovacou   žalobou   vlastníctva   v   celosti   pre   rodičov navrhovateľky ku dňu ich smrti a ak by bola žaloba úspešná muselo by prebehnúť dedičské konanie   o   dodatočnom   objavenom   majetku   na   základe   ktorého   by   sa   mohla   stať navrhovateľka výlučnou vlastníckou predmetných nehnuteľností.

V tomto smere poukazuje odvolací súd napríklad aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej   republiky   zo   dňa   06. 10. 2004   sp.   zn.   22 Cdo 1826/2004   (Česká   republika   má rovnakú právnu úpravu § 80 písm. c) O. s. p. ) podľa ktorého ani jeden dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) O. s. p. určenia, že je vlastníkom vecí patriacich do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania o dedičstve a nebolo mu ohľade tejto veci potvrdené nadobudnutie vlastníctva.

V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že nemožno mimo konania o dedičstve   deklaratórnym   rozhodnutím   (výrokom   štátneho   orgánu)   určiť,   že   dedič   je vlastníkom   veci   patriacej   do   dedičstva.   Nemožno   teda   obchádzať   zákonný   postup   pri prejednávaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe podľa § 80 písm. c). Takýmto deklaratórnym   rozhodnutím   súdu   by   sa   totiž   legalizovalo   nadobudnutie   dedičstva   bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve.

Z   týchto   dôvodov   bolo   preto   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   zamietajúcej napadnutej časti vecne správne aj keď súd prvého stupňa ho riadne nezdôvodnil a preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“

Z citovanej časti rozhodnutia vyplýva, že krajský súd svoje závery nezaložil na inom právnom   názore   ako   prvostupňový   súd,   iba   nimi   argumentačne   posilnil   alebo   doplnil konštatovania, resp. zistenia okresného súdu. Už okresný súd totiž vyslovil, že v prípade podielov   na sporných   nehnuteľnostiach, ktoré   patrili právnym predchodcom   žalovaných v 1. až   8.   rade,   ktorí   boli   súrodencami   sťažovateľkinho   otca,   by   dobromyseľnosť   ako nevyhnutná podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola preukázaná iba u otca sťažovateľky, a nie u sťažovateľky samotnej, pričom tento záver krajský súd dopovedal v tom zmysle, že vzhľadom na uvedené mala teda sťažovateľka žalovať o určenie, že sporné nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   jej   rodičoch.   Napokon,   v súvislosti   so   závermi krajského súdu sťažovateľka sama v sťažnosti uviedla: „Mám za to, že táto argumentácia by bola namieste, iba ak podmienky na získanie vlastníctva vydržaním boli splnené len u mojich rodičov, a u mňa nie.“, čo napokon, tak ako to vyplýva z už uvedeného, okresný súd aj konštatoval.

Krajský súd zrozumiteľne odôvodnil svoj záver, a to aj s poukázaním síce na českú judikatúru, čo je z dôvodu jednotnej právnej úpravy určovacej žaloby v slovenskom aj českom   právnom   poriadku   akceptovateľné,   pričom   zdôraznil,   že   určovacím   výrokom nemožno   právne relevantne nahradiť rozhodnutie   o   dedičstve.   Inými   slovami,   ak   by aj v danom prípade bol otec sťažovateľky dobromyseľný, teda by v dobrej viere užíval podiely svojich   súrodencov   na sporných   nehnuteľnostiach,   pretože   by bol   v   presvedčení,   že   sa s nimi, čo sa týka týchto ich podielov, právne relevantne vysporiadal, a teda že mu tieto podiely   patria,   hoci   to   tak   nebolo   (právne   úkony   o   prevode   vlastníckeho   práva   boli neperfektné), vydržal by vlastnícke právo k týmto podielom ku dňu svojej smrti. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že tento majetok nemohol byť prejednaný v dedičskom konaní po sťažovateľkinom otcovi, pretože za jeho života nebolo na neho právne relevantne prevedené vlastnícke   právo   k   tomuto   majetku   kvôli   neperfektným   právnym   úkonom   o prevode vlastníckeho práva z jeho súrodencov na neho, krajský súd usmernil sťažovateľku, že sa najprv   mala   žalobou   domáhať   určenia   týchto   nehnuteľností   do   dedičstva   po   rodičoch a následne by prebehlo dodatočné dedičské konanie o tomto novoobjavenom majetku, v rámci ktorého potom mohla sťažovateľka nadobudnúť tento majetok do svojho výlučného vlastníctva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol a zdôvodnil   v   ich   logickej   postupnosti   spôsobom,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie   porušenia   týchto   práv   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu, ktorého   porušenie   sťažovateľka   namietala   iba   z   dôvodu   podľa   jej   názoru   svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatovania o nezistenom porušení práva na spravodlivé súdne konanie sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010