znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. R., K., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 383/06 zo 6. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2007 doručená (faxom a následne 10. decembra 2007 poštou) sťažnosť P. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 383/06 zo 6. júna 2007 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Žiline sp. zn. 6 Co 383/2006 vydaním rozhodnutia – rozsudku zo dňa 06. 06. 2007 v právnej veci navrhovateľa E. spol. s r.o. so sídlom v Č. proti odporcovi P. R., bytom K. o zaplatenie   3.000,-   Sk   s prísl.,   bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   dané v čl. 46 ods. 1, a zásada rovnosti účastníkov súdneho konania daná čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 6 Co 383/2006 zo dňa 06. 06. 2007 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom   konania   vedeného   Okresným   súdom   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn.   9   C   120/00.   Konanie   sa   začalo   17.   septembra   1999,   keď   žalobca,   zastúpený advokátom,   doručil   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   proti   sťažovateľovi zaplatenia 3 000 Sk s 22 % ročným úrokom z omeškania od 27. februára 1998 do zaplatenia a náhrady trov konania tvrdiac, že žalovaný mu napriek viacerým výzvam neuhradil časť sumy   faktúrovanej   fa.   č.   9880   z 19.   februára   1998   vystavenej   za   prevedenie plynoinštalačných prác v sume 5 000 Sk. Ako žalobca bol v tejto žalobe označený „E., spol. s r. o., Č.“. Okresný súd vyzval žalobcu výzvou č. k. 9 C 120/00-56 z 15. marca 2004 na odstránenie nedostatkov žaloby spočívajúcich v označení žalobcu a vo výzve uviedol, že podaná   žaloba   neobsahuje   riadne   označenie   žalobcu,   keďže   zo žalobcom   predloženého splnomocnenia   udeleného   jeho   advokátovi   na zastupovanie   v tejto   veci   vyplýva,   že splnomocniteľom   je spoločnosť   E.,   s.   r.   o.,   Č.,   a v žalobe je žalobca označený   ako E., spol. s r. o., Č. Žalobca doručil okresnému súdu 19. apríla 2004 podanie, v ktorom uviedol, že   nedopatrením   v žalobe   bol   žalobca   označený   nesprávne,   a preto   opravuje   označenie žalobcu takto „E.,, s. r. o., Č.“. Po tom, čo okresný súd z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Žilina zistil, že v Odd. Sro, vo vl. č. 46/L je zapísaná obchodná spoločnosť s obchodným menom E., spol. s r. o., ktorej sídlom je Č., a bolo jej pridelené IČO..., uznesením č. k. 9 C 120/00-66 z 24. augusta 2004 rozhodol, že pripúšťa zmenu v označení účastníka konania na strane navrhovateľa z E., spol. s r. o., Č., na E., spol. s r. o., Č., IČO... Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodné označenie žalobcu považuje za nesprávne v dôsledku pisárskej chyby zástupcu žalobcu a porovnaním identifikačného čísla organizácie   žalobcu   uvedeného   v žalobe   a v jeho   podaní   doručenom   okresnému   súdu 19. apríla 2004 zistil, že ide o rovnaký subjekt. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2004.

Sťažovateľ   v konaní   vzniesol   námietku   premlčania   uplatneného   nároku   dôvodiac tým, že žalobu podal neexistujúci subjekt E., spol. s r. o., preto bol nárok riadne uplatnený voči   sťažovateľovi   až   po   rozhodnutí   o pripustení   zmeny   označenia   žalobcu   okresným súdom a premlčacia lehota uplynula ešte pred vydaním tohto rozhodnutia.

Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 120/00-87 z 23. júna 2006 tak, že žalobe vyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi 3 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3 000 Sk od 27. februára 1998 do zaplatenia, ako aj trovy konania v   sume   4 600   Sk.   S námietkou   premlčania   nároku   vznesenou   sťažovateľom   sa okresný súd nestotožnil s odôvodnením, že nárok žalobcu bol riadne uplatnený už v žalobe, pretože žalobca bol označený skratkou svojho obchodného mena, sídlom a identifikačným číslom organizácie, a teda išlo o totožný subjekt. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie 28. mája 2006, ktorým sa domáhal zmeny rozsudku č. k. 9 C 120/00-87 z 23. júna 2006 tak, že odvolací súd žalobu zamietne, pretože nárok žalobcu je premlčaný.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 120/00-87 z 23. júna   2006   potvrdil   a zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   žalobcovi   trovy   odvolacieho konania v sume 1 272 Sk.

Sťažovateľ sťažnosť odôvodnil tým, že k porušeniu jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy došlo napadnutým rozsudkom z dôvodu, že krajský súd porušil procesné zásady občianskeho súdneho konania, procesné normy upravujúce právnu subjektivitu účastníka vyložil nesprávne, čím zvýhodnil v konaní žalobcu a uprednostnil normy hmotného práva pred normami práva procesného. Sťažovateľ opätovne, tak ako to už urobil v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, tvrdil, že žalobca bol v konaní pôvodne označený ako neexistujúci subjekt, a nie iba nepresne, a uplatnením nároku voči neexistujúcemu subjektu nedôjde k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty. Chybné označenie účastníka konania nemožno zamieňať s označením neexistujúceho subjektu.

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   383/06   zo   6.   júna   2007   nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je iba subsidiárna.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 383/06 zo 6. júna 2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny, pretože je založený na nesprávnej aplikácii procesných   právnych predpisov, pokiaľ ide   o spôsob   označenia žalobcu v konaní a jeho procesné a hmotnoprávne následky.

Krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   6   Co   383/06   zo   6.   júna   2007   k týmto   otázkam uviedol:

„Zásadnou námietkou z odvolania bola vznesená námietka premlčania, s ohľadom na podanie žaloby neexistujúcim subjektom.

Nedostatok   právnej   subjektivity   je   neodstrániteľným   nedostatkom   podmienky konania. Nesprávne označenie v rozpore s názvom obsiahnutým v zriaďovacej listine možno odstrániť ako vadu podania.

O zámenu účastníka občianskeho súdneho konania podľa (§ 92 O. s. p.) nejde, ak sa v priebehu konania iba odstráni vada spočívajúca v neúplnom označení inak nepochybného účastníka.

Okresný súd nepochybil, keď uznesením č. k. 9 C 120/00-66, zo dňa 24. 8. 2004 pripustil   zmenu   v označení   účastníka   na   strane   navrhovateľa,   keď   odstránil   neúplné označenie inak nepochybného subjektu. Návrh podal subjekt, ktorý bol označený skratkou svojho obchodného mena, ktorý bol dostatočne identifikovateľný a nezameniteľný s iným subjektom   (uvedenie   IČO,   sídlo,   právna   forma   právnickej   osoby).   Presné   označenie právnickej   osoby   vyplývalo   aj   zo   splnomocnenia   na   zastupovanie   účastníka   v súdnom konaní (č. l. 2). Uvedenú skratku obchodného mena navrhovateľ používal aj v obchodnom styku   (viď   faktúra,   ktorá   je   predmetom   žalobného   návrhu).   Aj   keď   navrhovateľ   nemal zapísanú skratku obchodného mena v obchodnom registri, okresný súd konal od podania návrhu   s existujúcim   subjektom   a nepresnosť   v jeho   označení   odstránil   zákonu zodpovedajúcim spôsobom.

... Nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej čiastky je odvodzovaný z vystavenej faktúry č. 9880, zo dňa 19. 2. 1998, so splatnosťou dňa 26. 2. 1999. Právne posúdenie veci okresným   súdom   zodpovedá   preukázanému   skutkovému   stavu   a dôkazom   produkovaným v konaní. Návrh na začatie konania podal navrhovateľ dňa 17. 9. 1999, z ktorého dôvodu okresný   súd   správne   vznesenú   námietku   premlčania   neuznal   za   dôvodnú,   pretože navrhovateľ podal návrh na začatie konania v zákonom stanovenej lehote v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka.“

Takéto odôvodnenie rozsudku krajského súdu považuje ústavný súd za dostatočné a presvedčivé,   ktoré   dalo   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkové relevantné otázky, ktoré namietal sťažovateľ ako riadne nezodpovedané.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s názorom krajského   súdu,   podľa   ktorého   označenie   žalobcu   v podanej   žalobe   nie   je   označením neexistujúceho subjektu, ale iba nepresným označením inak nepochybného subjektu, ktoré možno   odstrániť   ako   chybu   podania.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   namietajúcu   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   sťažovateľ   osobitne   namietal   aj porušenie   čl.   47   ods.   3   ústavy,   sťažnosť v tejto časti bližšie žiadnym spôsobom nezdôvodnil, iba uviedol, že krajský súd spôsobom aplikácie príslušných ustanovení procesného práva zvýhodnil žalobcu na úkor sťažovateľa. Keďže   napadnutým   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   v dôsledku   spôsobu   aplikácie   týchto ustanovení na prerokúvanú vec krajským súdom k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   z dôvodu,   že   ich   aplikácia   bola   ústavne   konformná,   nemohlo   rovnakým postupom dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Správnou   aplikáciou   právneho   predpisu,   na   základe   ktorej   súd   prizná   právo   jednému z účastníkov a druhému ho neprizná, nemôže dôjsť k zvýhodneniu úspešného účastníka na úkor účastníka neúspešného spôsobom porušujúcim zásadu rovnosti účastníkov v konaní garantovanú   v čl. 47   ods.   3   ústavy.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008