znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 112/07-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti M. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94   (v   súčasnosti   vedenom   pod   pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94   (v   súčasnosti   vedenom   pod   pôvodnou   sp. zn. 15 C 806/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti pod   pôvodnou   sp.   zn.   15   C   806/94) p r i k a z u j e   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

3.   M.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. B. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Ľ.   V.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2007 č. k. II. ÚS 112/07-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94) sa žalobou podanou okresnému súdu v roku 1994 právni predchodcovia sťažovateľky spolu s ďalšími žalobcami (poznámka ústavného súdu – zo súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že žalobkyňou bola priamo sťažovateľka a nie jej právni predchodcovia) domáhali proti žalovanému TJ VSŽ K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) odstránenia neoprávnenej stavby zo sporného pozemku a neskorším   podaním   sa   alternatívne   domáhali   zriadenia   vecného   bremena   k spornému pozemku.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   okresný   súd   koná   v jej   veci   so   zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Na základe prehľadu procesných úkonov okresného súdu v predmetnej veci, ktoré sú uvedené v sťažnosti, sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Právo sťažovateľky M. B., r. T. zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu Košice I., pod č. k. 15 C 289/94 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice I. aby konal vo veci vedenej pod sp. 15 C 289/94.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice I. povinný zaplatiť sťažovateľke do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 2364/05 z 28. júna 2007 a právna zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   listom z 13. júla 2007.

2.1   Predseda   okresného   súdu   okrem   popisu   procesných   úkonov   okresného   súdu v skúmanom konaní vo svojom vyjadrení uviedol:

„Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla:

„(...) k vyjadreniu uvádzame, že OS Košice I., vo svojom vyjadrení skonštatoval sled jednotlivých úkonov, ktoré súd vo veci vykonal a voči takémuto vyjadreniu nemáme žiadne pripomienky.

Súhlasíme   s   tým   aby   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatom   návrhu, nakoľko aj podľa nášho názoru od takéhoto prejednania veci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15   C   289/94   (v   súčasnosti   vedenom   pod   pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94):

Sťažovateľka   sa   spolu   s ďalšími   22   žalobcami   (ďalej   len   „sťažovateľka   a spol.“) domáhala   žalobou   podanou   okresnému   súdu   5.   októbra   1994,   aby   bolo   žalovanému v 1. rade uložené odstrániť stavbu (tenisový areál) zo spornej parcely z dôvodu, že táto patrila právnym predchodcom sťažovateľky a spol., ktorým bola neoprávnene vyvlastnená v čase,   keď   už   nežili,   a sťažovateľke   a spol.   ako   oprávneným   dedičom   nebola poskytnutá náhrada za vyvlastnenie (konanie o žalobe bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 15 C 806/94).

Po tom ako okresný súd výzvou zo 4. apríla 1995 vyzval sťažovateľku a spol. na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, sťažovateľka a spol. 19. apríla 1995 žiadali, aby im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a následne sa žalovaný v 1. rade 25. apríla 1995   vyjadril   k žalobe.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   14.   februára   1997 sťažovateľka a spol. žiadali, aby okresný súd pripustil rozšírenie okruhu účastníkov konania na   strane   žalovaných   o Mesto   K.   a súčasne   k pôvodnému   žalobnému   petitu   navrhli alternatívny petit s tým, že ak by nebolo účelné odstránenie stavby zo sporného pozemku, tak žiadajú, aby bolo v ich prospech zriadené na spornom pozemku časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu.

Okresný súd 20. februára 1997 vyzval sťažovateľku a spol. na predloženie dokladov nevyhnutných pre posúdenie ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne zaslal doplnenie žaloby zo 14. februára 1997 na vyjadrenie žalovanému v 1. rade a Mestu K. Ďalší procesný úkon vykonal okresný súd 27. júla 2000, keď uznesením rozhodol o spojení konaní vedených pod sp. zn. 15 C 806/94 a sp. zn. 18 C 417/94 na jedno spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. 15 C 806/94; ďalším uznesením pripustil, aby vstúpilo do konania ako žalovaný v 2. rade Mesto K. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) a súčasne nariadil pojednávanie na 5. október 2000.

V rámci prípravy pojednávania okresný súd 1. augusta 2000 žiadal od Okresného úradu K., odbor katastrálny (ďalej len „katastrálny úrad“), list vlastníctva a identifikáciu spornej parcely, súčasne sťažovateľke a spol. zaslal na vyplnenie tlačivá o ich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a 4. októbra 2000 okresný súd uznesením rozhodol, že z konania vedeného pod sp. zn. 15 C 806/94 vylučuje na samostatné konanie vec vedenú pôvodne   pod   sp.   zn.   18   C   417/94.   Po   vypočutí   prítomných   účastníkov   konania   bolo pojednávanie   konané   5.   októbra   2000   odročené   na   6.   december   2000   s tým,   že   budú pripojené súvisiace dedičské spisy po právnych predchodcoch sťažovateľky a spol., budú predvolaní neprítomní žalobcovia v 11. a 19. rade a na návrh žalovaného v 1. rade bude vyžiadaný vyvlastňovací spis o vyvlastnení spornej nehnuteľnosti.

Pojednávanie konané 6. decembra 2000 bolo po vypočutí prítomných účastníkov (žalobcu v 11. rade) odročené na neurčito za účelom pripojenia dedičských spisov, ako aj z dôvodu, aby právny zástupca sťažovateľky a spol. zistil, či bolo prerokované dedičstvo po právnej predchodkyni žalobcov v 16. – 20. rade (sťažovateľka je žalobkyňou v 16. rade) – J. T. ohľadom jej podielu na spornej nehnuteľnosti a či teda žalobcovia v 16. (sťažovateľka) – 20. rade sú vlastníkmi tohto podielu na spornej nehnuteľnosti.

Ďalší procesný úkon vykonal okresný súd 30. júna 2003, keď v dedičskej kancelárii vyhľadal a pripojil k spisu osvedčenie o dedičstve po zomrelej J. T. (právnej predchodkyni žalobcov v 16. – 20. rade), pričom následne 29. júla 2003 okresný súd vyzval aj právneho zástupcu sťažovateľky a spol., aby predložil osvedčenie o prerokovaní dedičstva po J. T. v zmysle záverov prijatých na pojednávaní 6. decembra 2000 a tiež, aby oznámil všetky jemu dostupné informácie k predmetu sporu.

Dňa 29. septembra 2003 okresný súd uznesením priznal oslobodenie od súdnych poplatkov   14   žalobcom   (aj   sťažovateľke)   a 15.   októbra   2003   nariadil   pojednávanie   na 25. november 2003, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného v 2. rade odročené   na   17.   február   2004,   pričom   ďalšie   pojednávania   sa   konali   23.   marca   2004 a 17. júna   2004,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito,   pričom   okresný   súd   na   poslednom z uvedených   pojednávaní   súčasne   vyhlásil   uznesenia,   ktorými   jednak   vyhovel   žiadosti sťažovateľky a spol. z 27. apríla 2004 a pripustil rozšírenie okruhu účastníkov na strane žalovaných o TJ Športvýroba K., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), a jednak pripustil rozšírenie návrhu o alternatívny petit v zmysle návrhu sťažovateľky a spol. zo 14. februára 1997.

V ďalšom   procesnom   postupe   okresný   súd   uznesením   č.   k.   15   C   289/94-150 z 11. novembra   2004   pripojil   skúmané konanie spolu   s ďalšími deviatimi   konaniami ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 289/94 s tým, že na čas znaleckého dokazovania sa bude viesť o týchto veciach jedno spojené konanie pod spoločnou sp. zn. 15 C 289/94, pričom   týmto   uznesením   okresný   súd   súčasne   nariadil   znalecké   dokazovanie   súdnym znalcom z odboru geodézie a kartografie a účastníkom uložil povinnosť zaplatiť preddavok na   znalecké   dokazovanie.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo   vo   výroku   o nariadení znaleckého   dokazovania   právoplatnosť   30.   novembra   2004   a vo   výroku   o povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie 16. decembra 2004.

Okresný   súd   23.   novembra   2004   žiadal   katastrálny   úrad,   aby   mu   oznámil,   či   je v katastri nehnuteľností evidované rozhodnutie o vyvlastnení spornej parcely. Požadovanú informáciu mu katastrálny úrad poskytol 7. decembra 2004. Následne okresný súd 7. apríla 2005 telefonicky vyzval súdneho znalca, aby si osobne na okresnom súde prevzal spisy za účelom   vypracovania   znaleckého   posudku;   ten   tak učinil   11.   apríla   2005.   Po   tom,   ako okresný   súd   súdnemu   znalcovi   dvakrát   predĺžil   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého posudku, a to uznesením z 22. júla 2005 a uznesením z 25. októbra 2005, súdny znalec predložil okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok 2. januára 2006, ktorý bol 3. januára 2006 zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Ďalšie znalecké dokazovanie súdnou znalkyňou z odboru oceňovania nehnuteľností nariadil okresný súd uznesením z 25. mája 2006 za účelom ocenenia vecného bremena, ktoré žiadali účastníci konania zriadiť k jednotlivým častiam spornej parcely (uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   27.   júla   2006).   Súdna   znalkyňa   si   na   okresnom   súde   osobne prevzala spisy 7. septembra 2006 a znalecký posudok predložila okresnému súdu 9. októbra 2006, ktorý bol následne 10. októbra 2006 zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Po vypracovaní znaleckých posudkov okresný súd 5. apríla 2007 nariadil vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 806/94 pojednávanie na 3. máj 2007, ktoré bolo po vypočutí prítomných účastníkov a zistení, že dvaja zo žalobcov zomreli, odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94) o žalobe sťažovateľky, ktorou sa spolu s ďalšími žalobcami domáha odstránenia neoprávnenej   stavby   postavenej   podľa   jej   tvrdenia   na   neoprávnene vyvlastnenom pozemku, resp. alternatívne o zriadenie vecného bremena, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd sa stotožňuje so stanoviskom okresného súdu, že „Po právnej stránke vec nie je náročná“, avšak pokiaľ ide o otázku skutkovej   zložitosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého dokazovania a na vstupovanie nových účastníkov do konania možno považovať konanie   za   fakticky   zložitejšie.   Na   faktickú   zložitosť   konania   poukázal   vo   svojom stanovisku   aj   okresný   súd,   aj   keď   nemožno   súhlasiť   s jeho   názorom,   že   k predĺženiu konania   v dôsledku   faktickej   zložitosti   veci   prispelo   to,   že   v priebehu   konania   došlo k úmrtiu   viacerých   osôb   na strane žalobcov, „a preto   bolo potrebné   čakať   na výsledky dedičských   konaní“,   pretože   podľa   zistenia   ústavného   súdu   v   skúmanom   konaní   došlo k úmrtiu   dvoch   žalobcov   až   v poslednom   štádiu   konania,   čo   bolo   okresnému   súdu oznámené na pojednávaní 3. mája 2007. Súčasne ústavný súd dodáva, že samotná vecná (skutková) zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu celkovú dĺžku konania (viac ako 12 rokov a 9 mesiacov) a úplnú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 9 rokov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v skúmanom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka síce v priebehu konania doplnila žalobu o alternatívny petit a tiež opakovane navrhla rozšírenie okruhu   účastníkov   na   strane   žalovaných   (o   žalovaného   v 2. a 3.   rade),   avšak   týmito dovolenými procesnými úkonmi sťažovateľka iba reagovala na aktuálny vývoj procesnej situácie   v konaní,   a preto   ich   nemožno považovať   za také   okolnosti,   ktoré   by   mohli významnejším spôsobom ovplyvniť postup okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti prihliadol   aj na § 100 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého len čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že v kontexte doterajšej dĺžky skúmaného konania bol postup okresného   súdu   vo   väčšej   miere   poznačený   zbytočnými   prieťahmi.   Po   podaní   žaloby 5. októbra 1994 okresný súd vykonal prvý procesný úkon až po šiestich mesiacoch 4. apríla 1995, keď sťažovateľku a spol. vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu. Následne po   tom,   ako   sťažovateľka   a spol.   19.   apríla   1995   požiadali   o priznanie   oslobodenia   od súdnych poplatkov a po tom ako sa 25. apríla 1995 žalovaný v 1. rade vyjadril k žalobe, okresný súd vykonal procesný úkon až po viac ako 1 roku a 9 mesiacoch, a to 20. februára 1997, keď vyzval účastníkov na predloženie listinných dôkazov a opätovne bol okresný súd vo veci činný až po viac ako 3 rokoch a 5 mesiacoch, keď 27. júla 2000 nariadil vo veci prvé pojednávanie. Ústavný súd zistil ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní viac   ako   2   rokov   a 7   mesiacov   v období   od   14.   decembra   2000,   kedy   okresný   súd zabezpečoval dedičské spisy po právnych predchodcoch sťažovateľky a spol., až do 29. júla 2003,   kedy   okresný   súd   vyzval   účastníkov   na   oznámenie   informácií   v zmysle   záverov prijatých na poslednom pojednávaní, ktoré sa konalo 6. decembra 2000. Napokon okresný súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci po viac ako 10 rokoch od začiatku konania. Ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky takmer 13-ročného konania, počas ktorého nebolo vyhlásené ani jedno meritórne rozhodnutie, bol okresný súd nečinný 8 rokov.

Ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že nie zanedbateľnou skutočnosťou svedčiacou   o neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   je,   že   napr.   o žiadosti   sťažovateľky a spol. o oslobodenie od súdnych poplatkov z 19. apríla 1995 okresný súd rozhodol   až 29. septembra   2003   alebo   o žiadosti   sťažovateľky   a spol.   zo   14.   februára   1997,   ktorou žiadali, aby okresný súd pripustil rozšírenie žalobného petitu o alternatívny petit, okresný súd rozhodol až 27. júla 2000.

Tvrdenie   okresného   súdu,   že   k predĺženiu   konania   prispeli   tiež „zmeny   v osobe zákonnej sudkyne“, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03, II. ÚS 200/05) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 806/94) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané v sume 80 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu, avšak ich výšku nevyčíslila.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších prepisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie z 13. júla 2007) v celkovej sume 9   444   Sk   vrátane   režijného   paušálu,   tak   ako   je   to   uvedené   v   bode   4   výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007