znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P., bytom T., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 39/2001 z 25. septembra 2002 o odmietnutí dovolania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára 2003   doručené   podanie   JUDr.   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   T.,   označené   ako „Návrh na začatie konania o sťažnosti podľa Čl. 127, ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky vo   veci   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   Čl.   46   ods.   1,   Ústavy   Slovenskej republiky, Čl. 36 ods. 1, Listiny základných práv a slobôd a Čl. 6 ods.   1, Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   25.   septembra   2002   sp.   zn.   Obdo   V 39/2001“   s prílohami.   Z obsahu sťažnosti,   ako   aj   z pripojených   príloh   vyplynulo,   že   v prvej   polovici   roku   2000   sa sťažovateľ svojím návrhom na Krajskom súde v Trnave domáhal obnovy konania vo veci sp.   zn.   20   Cb   31/98,   keďže   v tejto   veci   existujú   nové   skutočnosti   a dôkazy,   ktoré   sú spôsobilé pre neho (ako pre žalobcu) privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. O návrhu na   obnovu   konania   Krajský   súd   v Trnave   svojím   uznesením   z 2.   augusta   2000 (19 Cb 98/00) rozhodol tak, že ho zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením z 22. marca 2001 (7 Obo 9/01) rozhodol, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania   potvrdil.   Proti   tomuto   uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho svojím   uznesením   z 25.   septembra   2002   (Obdo   V 39/2001)   odmietol   pre   nesplnenie podmienok jeho prípustnosti. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol uznesenie najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   pretože   ním   podľa   jeho   názoru   došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   V okolnostiach prípadu potom sťažovateľ spresnil, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho argumentáciou zdôvodňujúcou prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku   [(ďalej len   „OSP“) pretože na odvolacom   súde   rozhodovali   vylúčení sudcovia],   „je   nesprávny“,   takže   „pokiaľ   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel k záveru, že namietaní sudcovia vzťah k veci nemajú, sťažovateľ považuje jeho rozhodnutie za také, že ním došlo k odňatiu jeho práva na spravodlivý proces a teda k porušeniu práva na súdnu ochranu“.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   25.   septembra   2002   pod sp. zn. Obdo V 39/2001 boli porušené práva JUDr. J. P. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods.   1,   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Čl.   36   ods.   1,   Listiny   základných   ľudských   práv a slobôd a Čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.   septembra   2002   pod   sp.   zn.   Obdo   V 39/2001   zrušuje   a vec   mu   vracia   na   ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Vychádzajúc zo zásady subsidiarity konania ústavného súdu o ochrane základných práv a slobôd (vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   predovšetkým   skonštatoval,   že   ochranu   základným právam, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (t. j. práva na súdnu ochranu podľa ústavy, listiny   a dohovoru),   mu   poskytujú   všeobecné   súdy   na   základe   účinného   právneho prostriedku nápravy. Z obsahu sťažnosti, ako aj z priložených príloh ústavný súd totiž zistil, že o návrhu sťažovateľa na obnovu konania rozhodol Krajský súd v Trnave 2. augusta 2000 (19 Cb 98/00) a proti tomuto uzneseniu bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj využil (pred   najvyšším   súdom),   hoci   s výsledkom,   ktorý   pre   neho   nebol   priaznivý.   Hoci   je pravdou,   že   voči   rozhodnutiu   súdu   o odmietnutí   dovolania   (ako   ďalšieho   opravného prostriedku) už nie je prípustný opravný prostriedok, ústavný súd by o namietanom porušení základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   mohol   v takomto   prípade   konať a rozhodovať iba vtedy, ak by zjavne neopodstatnený alebo arbitrárny postup súdu (bez opory v zákone) signalizoval jeho porušenie. Vo veci sp. zn. III. ÚS 72/01 ústavný súd zdôraznil, že „porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené OSP neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym“.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. Obdo V 39/2001, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   súdu   bez   opory   v zákone.   Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa [ktorými podporoval prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 237 písm. g) OSP], ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd preto podotýka, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 46 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich nerešpektovanie súdom ani nemožno (a bez ďalšieho) považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. V opačnom prípade by totiž súdy stratili možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   a/alebo   neprípustnosti   podaného dovolania boli vôbec naplnené.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní sp. zn. Obdo V 39/2001 neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) OSP, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj   povinnosť   súdu   akceptovať   (vyhovieť)   dôvody   prípustnosti   dovolania   uvádzané sťažovateľom, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. júna 2003