znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 112/02-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2002predbežne prerokoval sťažnosť M. L., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., vo veciporušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republikya čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného súdu Košice I sp. zn. 6 Ntv 14/02 o jeho vzatí do väzby zo 16. februára 2002a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 81/02 o jeho vzatí do väzbyz 13. marca 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. apríla 2002doručené podanie M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. M.,označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahuo. i. vyplynulo:

„Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky v Košiciach sp. zn. KÚV-107/OVVK-2001 zo dňa 03. 12. 2001 bolo vznesené proti mne obvinenie pre tr. činy podvodu a legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 9/2, 250/1/4 a, b a 252/1 a, b/3 Trestného zákona....

Dňa 14. 02. 2002 ma vyšetrovateľ zadržal a krajský prokurátor v Košiciach návrhom zo dňa 16. 02. 2002 požiadal súd, aby som bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b, c Tr. por. Ešte dňa 16. 02. 2002 bol som predvedený pred sudcu Okresného súdu Košice I., ktorý ma vypočul a uznesením sp. zn. 6 Ntv 14/02 zo dňa 16. 02. 2002 podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozhodol o mojom vzatí do väzby s účinnosťou odo dňa 14. 02. 2002 o 14.20 hod.

V tomto uznesení sudca konštatoval, že na rozdiel od návrhu prokurátora jestvuje iba väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., spočívajúci v dôvodnej obave, že budem pokračovať v trestnej činnosti, a to jednak s poukazom na rozsah a dobu spáchanej trestnej činnosti, ako aj s ohľadom na moju osobu, lebo som bez práce a žijem iba z úspor a finančnej podpory rodičov. Väzobné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. a, b Tr. por. súd nezistil. Dospel k záveru, že mám trvalé bydlisko v B., kde sa aj zdržiavam, avšak žiadne zásielky mi vyšetrovateľom na túto adresu doručované neboli. V súvislosti s väzobným dôvodom podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd konštatoval, že nemôže byť dôvodom na väzbu okolnosť, že som sa nezdržiaval v mieste, kde sa vykonávala domová prehliadka.... Proti uzneseniu podal som sťažnosť hneď po jeho vyhlásení a odôvodnil som ju písomným podaním môjho obhajcu zo dňa 28. 02. 2002 po tom, čo bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia s podrobným odôvodnením. V sťažnosti som zdôraznil, že nejestvuje nijaký dôkaz, ktorý by ma spájal s trestnou činnosťou, z ktorej som obviňovaný. Preto nemôžem ani pokračovať v takej trestnej činnosti, ktorú som nikdy nepáchal. Poukázal som na porušovanie práva na obhajobu, na nezákonnú domovú prehliadku a na dôkazy pri tejto prehliadke nezákonným spôsobom získané. Keďže proti uzneseniu podal hneď po vyhlásení sťažnosť aj prokurátor, vyjadril som sa aj k tomu, že väzobné dôvody v zmysle § 67 ods. 1 písm. a, b Tr. por. nejestvujú, keďže mám trvalé bydlisko, z ktorého ma vyšetrovateľ nikdy nepredvolal. Poukázal som aj na to, že nemám ani dôvod kohokoľvek ovplyvňovať.... Neskôr v čase, kedy bolo uznesenie o mojom vzatí do väzby vyhlásené, ale ešte nebolo písomne vyhotovené, umožnil sudca môjmu obhajcovi, ktorého substitučne zastupoval advokát JUDr. A. F., nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a vyhotoviť aj kópie z niektorých zápisníc o výsluchoch. O tomto úkone bol spísaný úradný záznam. Písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora sa v tom čase v spise ešte nenachádzalo a treba uviesť, že ani po tom, čo bolo súdu predložené, mne, ale ani môjmu obhajcovi nikdy doručené nebolo.

Na neverejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach, ktoré sa konalo dňa 13. 3. 2002, bolo vydané uznesenie sp. zn. 6 To 81/02-23, ktorým krajský súd podľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 6 Ntv 14/02 zo dňa 16. 02. 2002 a sám podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b, c Tr. por. rozhodol o mojom vzatí do väzby s účinnosťou dňom 14. 02. 2002 o 14.20 hod., pričom podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. moju sťažnosť zamietol. Z uznesenia vyplýva, že podľa názoru krajského súdu doposiaľ zhromaždené dôkazy vo vyšetrovacom spise svedčia o tom, že som aj v tomto štádiu trestného konania dôvodne podozrivý zo spáchania žalovaného trestného činu. Krajský súd neuvádza, ktorý z dvoch trestných činov, za ktoré som stíhaný, má na mysli. Má preto za to, že rozhodnutie o väzbe je odôvodniteľné z hľadiska skutkových okolností, teda tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 68 ods. 1 Tr. por. Pokiaľ ide o dôvody väzby, v súvislosti s kolúznou väzbou podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. je krajský súd tej mienky, že dôvody kolúznej väzby neboli v pôvodnom návrhu prokurátora dostatočne odôvodnené, avšak prokurátor tieto dôvody dodatočne doložil potrebnými listinnými dôkazmi až pri podaní sťažnosti. Naproti tomu väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda tzv. úteková väzba bola dostatočne zrejmá už v čase podania návrhu prokurátora. Z doručeniek nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise je evidentné, že nepreberám zásielky od policajného zboru ani na jednej zo známych adries, a to vrátane adresy trvalého bydliska v B. Pritom z písomných záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky z mojej telefónnej stanice vyplýva, že som o predvolaniach vedel, a že som nemal v úmysle ich prevziať. Domová prehliadka bola vykonaná v súlade so zákonom a dôkazy tam nájdené svedčia o tom, že som dôvodne podozrivý zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Súčasne tieto dôkazy nasvedčujú aj obave, že by v prípade ponechania na slobode mohol by som pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Z odpočúvania mojej telefónnej stanice je zrejmé aj to, že som kontaktoval doposiaľ nezistené osoby, prostredníctvom ktorých som sa snažil mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Tým je daný aj dôvod kolúznej väzby.... V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že neverejné zasadnutie krajského súdu konalo sa v intenciách §§ 240 až 244 Tr. por., čo znamená, že sa na ňom zúčastnil prokurátor, a že som sa ho nezúčastnil ani ja, ale ani môj obhajca.“

Sťažovateľ vytýka tak Okresnému súdu Košice I [označenému ako „odporca 1)“],ako aj Krajskému súdu v Košiciach [označenému ako „odporca 2)“] nezákonnosť ichkonania a rozhodovania pri ich rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Podľa tvrdeniasťažovateľa konkrétne:„Odporca 1) v uznesení zo dňa 16. 02. 2002 správne konštatuje splnenie prvej podmienky, teda vznesenie obvinenia proti mojej osobe. Splnením druhej podmienky, teda skúmaním, či jestvujú dôkazy zakladajúce dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov, sa odporca 1) vôbec nezaoberal. Zaoberal sa iba tým, či je daný niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 Tr. por.

Treba preto konštatovať, že uznesenie odporcu 1) bolo celkom nepochybne v hrubom rozpore so zákonom. Rozhodol totiž o mojom vzatí do väzby bez toho, aby ustálil existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestných činov.

Odporca 2) sa snažil pochybenie odporcu 1) napraviť, keď uviedol vo svojom uznesení zo dňa 13. 3. 2002, že doposiaľ zhromaždené dôkazy vo vyšetrovacom spise svedčia o tom, že som aj v tomto štádiu trestného konania dôvodne podozrivý zo spáchania žalovaného trestného činu. Veci nájdené pri domovej prehliadke vykonanej v súlade so zákonom majú svedčiť o dôvodnom podozrení zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Nič bližšieho a konkrétnejšieho neuviedol, a preto vôbec nie je z jeho uznesenia zistiteľné, aké konkrétne dôkazy zakladajú dôvodné podozrenie voči mne. Takéto všeobecné konštatovanie bez konkretizácie dôkazov treba na roveň postaviť tomu, čo urobil odporca 1), ktorý sa o existencii dôvodného podozrenia ani len nezmienil. Naprostú nedostatočnosť a nepresvedčivosť odôvodnenia existencie dôvodného podozrenia ešte zvýrazňuje skutočnosť, že sa odporca 2) zmieňuje výslovne o dôvodnom podozrení zo spáchania žalovaného trestného činu, hoci som obvinený zo spáchania dvoch trestných činov (§ 250 a § 252 Tr. zák.). Napokon treba v tejto súvislosti dodať, že odporca 2) nevyporiadal sa náležite s mojou námietkou o tom, že domová prehliadka vykonala sa v rozpore so zákonom. Upozornil som totiž na skutočnosť, že domová prehliadka bola povolená v inom objekte, než v akom sa skutočne fyzicky vykonala. Súd vôbec nevysvetlil, prečo považoval túto námietku za neopodstatnenú. Je len samozrejmé, že v prípade nezákonnosti domovej prehliadky nie je vôbec možné prihliadnuť na dôkazy, ktoré sa takto nezákonne získali. Dospievam k záveru, že uznesenia oboch odporcov sú v rozpore s § 68 ods. 1 druhou vetou Trestného poriadku, a preto obaja odporcovia porušili tak čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru.

Vzhľadom na nesplnenie druhej základnej podmienky nemá už praktický význam bližšie sa zaoberať správnosťou záverov odporcov o tom, či sú dané väzobné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. a, b, c Tr. por.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol takto:

„1. Uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 6 Ntv 14/02 zo dňa 16. 02. 2002, ktorým bol M. L. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzatý do väzby a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 81/02-23 zo dňa 13. 3. 2002, ktorým bol M. L. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b, c vzatý do väzby, bol porušený čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 81/02-23 zo dňa 13. 3. 2002 a uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 6 Ntv 14/02 zo dňa 16. 02. 2002 sa zrušujú.

3. Vec rozhodnutia o návrhu krajského prokurátora v Košiciach na vzatie do väzby M. L. vracia sa na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravenév ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričomnesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (vrátane zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Okresného súduKošice I sp. zn. 6 Ntv 14/02 zo 16. februára 2002 o vzatí do väzby podľa § 67 ods. 1písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ako aj uznesením Krajského súduv Košiciach sp. zn. 6 To 81/02 z 13. marca 2002, ktorým bol vzatý do väzby podľa § 67ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. K ich porušeniu malo dôjsť v dôsledkunezákonného postupu a rozhodovania označených súdnych orgánov. Tento mal(a v obidvoch prípadoch) spočívať predovšetkým v tom, že súdy rozhodli o väzbesťažovateľa, hoci nebola preukázaná existencia dôvodného podozrenia zo spáchaniatrestných činov potrebnými dôkazmi (v prípade uznesenia Okresného súdu Košice I zo16. februára 2002), resp. hoci dôkazy už boli zaobstarané, podľa tvrdenia sťažovateľa sa takstalo nezákonným spôsobom (v prípade uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 13. marca2002).

Ústavný súd už potvrdil, že ak ide o namietané porušenie čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5dohovoru, je oprávnený konať, ak sa označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátunamieta porušenie ústavnoprocesných princípov (sp. zn. II. ÚS 76/02) a ak ochranuoznačenému základnému právu nemožno poskytnúť využitím účinného právnehoprostriedku nápravy dostupného sťažovateľovi. Z uvedeného hľadiska ústavný súdpreskúmal sťažnosť sťažovateľa a po jej predbežnom prerokovaní ju odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

1. Berúc do úvahy argumentáciu sťažovateľa ústavný súd vychádzal predovšetkýmz toho, že podľa nej obsahu základného práva podľa čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1písm. c) dohovoru zodpovedá povinnosť orgánu štátu, aby v okamihu rozhodnutiao pozbavení jeho osobnej slobody pre účely väzby (uznesenie o väzbe) bolo toto „doložené“nevyhnutnými dôkazmi potvrdzujúcimi vinu obvineného, resp. dôkazmi získanými plnev súlade s Trestným poriadkom. Ak tomu tak nie je (ako sa to podľa názoru sťažovateľastalo v jeho prípade), uznesenia o väzbe porušujú tak čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1písm. c) dohovoru, v dôsledku čoho sťažovateľ aj požadoval ich zrušenie ústavným súdom.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa skúmal, čizákladnému právu na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c)dohovoru zodpovedá povinnosť orgánu štátu, aby v okamihu prijatia rozhodnutiao pozbavení osobnej slobody (uznesenie o vzatí do väzby) bolo toto „doložené“ dôkazmipreukazujúcimi účasť obvineného na spáchaní trestného činu, resp. aby takéto dôkazy boliobstarané v súlade s Trestným poriadkom. Hoci uznesenie o vzatí do väzby je podľa § 68potrebné skutkovo odôvodniť, predpokladom jeho prijatia (formálnou podmienkou) jeexistencia uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 163 Trestného poriadku (ktoré tiežuvádza dôvody, pre ktoré je obvinený stíhaný). Trestný poriadok (ako zákon, na ktorýodkazuje ústava vo svojom čl. 17) však nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozreniazo spáchania trestného činu bola podporená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchalskutok, ktorým naplnil znaky príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopakpotrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor predokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvineniapostupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotnédôvody väzby podľa § 67 Trestného poriadku [a predovšetkým podľa písm. b)] rátajús existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania, ktoré by ale nemalo byťovplyvňované obvineným, čo by bolo možné, ak by sa nachádzal na slobode (pôsobenie nasvedkov alebo spoluobvinených, resp. iné marenie skutočností závažných pre trestnéstíhanie). V závislosti od takto vykonaného dokazovania, resp. od jeho výsledkov počasprípravného konania môže dôjsť k zastaveniu trestného stíhania vyšetrovateľom podľa§ 172 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený),prípadne zastaveniu trestného stíhania súdom podľa § 188 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku (v rámci predbežného prerokovania obžaloby).

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v súlades judikatúrou štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonablesuspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnémuzatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií,ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohlaspáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každéhokonkrétneho prípadu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fox, Cambella Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolonelogické, aby pre účel čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru bol trestný čin jednoznačnedefinovaný a aj preukázaný, keďže toto je cieľom následného vyšetrovania a súdnehokonania, normálny priebeh ktorého má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“(rozhodnutie Komisie vo veci sťažnosti č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho mávyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený priebeh oficiálneho vyšetrovania a následnéhosúdneho konania (rozhodnutia Komisie v prípadoch sťažnosti č. 8224/78 z 5. decembra1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Keďže ani ústava vo svojom čl. 17 (a prostredníctvom Trestného poriadku) a ani čl. 5ods. 1 písm. c) dohovoru nevyžadujú, aby už v okamihu prijatia rozhodnutia o pozbaveníosobnej slobody uznesením o vzatí do väzby bolo dôvodné podozrenie zo spáchaniatrestného činu podložené (podporené) aj dôkazmi preukazujúcimi vinu obvineného, a keďžesťažovateľ namietal porušenie označených základných práv práve v dôsledku toho, žeuznesenie o vznesení obvinenia Okresným súdom Košice I zo 16. februára 2002 (sp. zn.6 Ntv 14/02) nebolo doložené relevantnými dôkazmi, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejtočasti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 13. marca 2002 o vzatí do väzby(sp. zn. 6 To 81/02), tu sťažovateľ pripustil, že toto už bolo podporené dôkazmi (uvádzadomovú prehliadku), avšak v dôsledku toho, že táto (a podľa jeho názoru) nebola zákonná,„v prípade nezákonnej domovej prehliadky nie je vôbec možné prihliadnuť na dôkazy, ktorésa takto nezákonne získali“.

Z uvedenej argumentácie vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoruv dôsledku rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody, ktoré sa síce opieralo o dôkazy, avšaktieto boli zaopatrené nezákonným spôsobom. Aj z tohto dôvodu požadoval zrušenie tohtouznesenia Krajského súdu v Košiciach.

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa ústavný súd odkazuje na svoje vyššieuvedené zdôvodnenie, keďže ho možno v plnom rozsahu použiť aj vo vzťahu k označenémuuzneseniu Krajského súdu v Košiciach.

Už nad rámec tejto časti zdôvodnenia ústavný súd uvádza, že nezákonný postuporgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní (§ 160 a nasl.) vrátanenezákonného spôsobu zaopatrenia dôkazov nemá priamu súvislosť (a preto ani dopad) nadôvodnosť a ďalšie trvanie väzby obvineného v prípravnom konaní, hoci má (môže mať)význam pre ďalší priebeh trestného konania pred súdom (napríklad v rámci predbežnéhoprejednania obžaloby podľa § 185 Trestného poriadku (osobitne podľa § 186 písm. e)Trestného poriadku).

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo preto možné, aby označenými rozhodnutiamiOkresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach došlo k porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.Ústavný súd preto jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. júla 2002