znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 111/2015-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ustanoveným advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 3 Tos 89/2014 z 27. mája 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   3   Tos   89/2014   z 27.   mája   2014 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ustanovenému právnemu zástupcovi Mgr. Jozefovi Vidovi p r i z n á v a   odmenu a náhradu   hotových   výdavkov   v sume   296,44   €   (slovom   dvestodeväťdesiatšesť   eur a štyridsaťštyri   centov),   ktorú   je   p o v i n n á   u h r a d i ť   Kancelária   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   na   účet   advokáta   Mgr.   Jozefa   Vidu,   Advokátska   kancelária, Turecká 36, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov   právneho   zástupcu   Mgr.   Jozefa   Vidu   v sume   296,44   €   (slovom dvestodeväťdesiatšesť   eur   a štyridsaťštyri   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: ⬛⬛⬛⬛   vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 30/2014 a jeho uznesením z 3. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015 prijal uznesením č. k. II. ÚS 111/2015-19 sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   3   T   70/2005   z 12.   augusta   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 6 To 80/2008 z 12. marca 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady uvedenej v § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

3. Sťažovateľ 21. februára 2014 podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania, pričom svoj návrh odôvodnil najmä poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013. Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 402 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh na povolenie obnovy konania odmietol. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľom podanú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietol.

4.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   napadnutými uzneseniami porušili jeho práva najmä z dôvodu, že sa nezaoberali jeho argumentáciou. Podľa   názoru   sťažovateľa   oba   súdy   svojvoľne   vykladajú   a aplikujú   právne   predpisy, v dôsledku čoho porušili práva sťažovateľa, pričom navyše tieto súdy nerešpektovali ani nález ústavného súdu a stanovisko najvyššieho súdu.

5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nemôže súhlasiť s argumentáciou oboch súdov, podľa ktorej nález ústavného súdu zrušil asperačnú zásadu podľa v súčasnosti platného Trestného zákona, avšak nie podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., a preto nie je možné nález ústavného súdu aplikovať na prípad sťažovateľa. Podľa presvedčenia sťažovateľa samotná rekodifikácia trestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť Trestný   zákon   č.   140/1961   Zb.,   ktorý   upravoval   asperačnú   zásadu,   ktorá   bola   svojím obsahom   i sledovaným   cieľom   zakomponovaná   rovnako   do   nového   Trestného   zákona, nemôže byť na ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy tak, aby boli sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto mieste sťažovateľ odkázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Delcourt v. Belgicko a Sutter v. Švajčiarsko.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhol, aby ústavný súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. Rovnako navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie odporcu

7.   Ústavnému   súdu   bolo   23.   apríla   2015   doručené   vyjadrenie   krajského   súdu k podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v rámci odôvodnenia primárne poukázal na skutočnosť, že k zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania bolo potrebné pristúpiť z dôvodu, že išlo o opakovaný návrh, keď predtým podaný návrh bol uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 zamietnutý, pričom predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 159/2013 z 19. septembra 2013. Neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľom   bol   podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   len   opakovaním   predtým   podaného návrhu na povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia neskôr   podaného   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   s   poukazom   na   §   402   ods.   2 Trestného poriadku. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa odvolávajúceho sa na potrebu povoliť obnovu konania v príslušnej trestnej veci okresného súdu sp. zn. 3 T 70/2005 s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 zastáva krajský súd názor, že predmetné je možné aplikačne uplatňovať len pro futuro (do budúcna), teda nebolo možné opomenúť procesný postup naznačený v ustanovení   §   402   ods.   2   Trestného   poriadku.   Poukazujúc   na   ústavnoprávny   princíp nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí, krajský súd navrhol sťažnosti nevyhovieť. Súčasne   krajský   súd   súhlasil,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   pri prerokúvaní veci.

Replika sťažovateľa

8. Ústavnému súdu bola 22. mája 2015 doručená replika sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu. Čo sa týka samotného vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľ trvá na tom, čo uviedol vo svojej sťažnosti o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zastáva názor, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení krajského súdu nie je v súlade ani so zásadou ústavne konformného výkladu, keďže podľa sťažovateľovho názoru, ak by súd pri interpretácii ustanovení Trestného zákona a pri posúdení návrhu na povolenie obnovy   konania   vo   svetle   nových   skutočností   (nález   ústavného   súdu sp.   zn.   PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013) postupoval v súlade s touto zásadou, musel by dospieť k záveru, že aplikácia asperačnej zásady v znení účinnom v čase rozhodovania o vine a treste nie je na mieste a že treba postupovať v intenciách predmetného nálezu ústavného   súdu   a   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu.   Do   pozornosti sťažovateľ dáva aj skutočnosť, že pokiaľ krajský súd bol toho názoru, že treba postupovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2005, mal by skúmať, a to najmä vo svetle spomínaného nálezu ústavného súdu, či nová právna úprava nie je pre sťažovateľa ako páchateľa priaznivejšia, pričom sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na znenie Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 a na znenie nového Trestného zákona účinného v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania by mohol dospieť krajský súd k záveru, že nová právna úprava je pre sťažovateľa v podstate priaznivejšia. Sťažovateľ v závere uviedol, že netrvá na tom, aby sa v jeho veci konalo pred ústavným súdom ústne pojednávanie.

III.

9.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

10.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: «Krajský   súd   na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa   §   394   odsek   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom,   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Podľa § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedených v § 399 odsek 1 môže aj súd aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 odsek 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že ním podaný návrh obsahuje priamo dôvod obnovy konania, ktoré vyplýva zo stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2013 pod č. Tpj. 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri asperačnej zásade nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo o pôvodnej obnove konania rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu   na povolenie obnovy konania   podaného   odsúdeným,   zvážil   všetky   skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol a súčasné dôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých okresný súd právoplatne rozhodol.

Z   hľadiska   vyššie   uvedených   skutočností   preto   okresný   súd   postupoval   správne a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného na   povolenie   obnovy   konania   z   dôvodu,   že   jeho   návrh   nanovo   podaný   je   len   jeho opakovaním. Krajský súd sa v tomto smere plne stotožňuje so stanoviskom I. stupňového súdu a keďže nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ ako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol.»

11.   Ústavný   súd   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   pri   preskúmavaní   napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné prihliadnuť aj na uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt   30/2014   z 3.   apríla   2014,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmavania   krajského   súdu v napadnutom konaní sp. zn. 3 Tos 89/2014, ale taktiež aj na uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 159/2013 z 19. septembra 2013, ktorými okresný súd a krajský súd rozhodli o prvom sťažovateľovom návrhu na povolenie obnovy konania, kde tieto súdy zamietli sťažovateľov návrh a vyjadrili názor, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa implicitne odvolal okresný súd v konaní sp. zn. 2 Nt 30/2014, ako aj krajský súd v napadnutom uznesení.

IV.

12. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že ústavne neudržateľne interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci, pričom sťažovateľ dôvodí, že bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých bol trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná zásada) Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   Podľa   sťažovateľa   samotná   rekodifikácia trestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť Trestný zákon č.   140/1961   Zb.,   ktorý   upravoval   asperačnú   zásadu,   ktorá   bola   svojím   obsahom i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového Trestného zákona, nemôže byť na ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy tak, aby boli sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere nálezu   neopomenul   vysporiadať   sa   aj   s otázkou   ústavnej   čistoty   procesného   postupu krajského súdu.

1. Všeobecne k obnove konania

14.   Vo   všeobecnom   ponímaní   (tak   v občianskoprávnom,   ako   aj   trestnoprávnom a pod.)   inštitút   obnovy   konania   (spravidla   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku) predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo možné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).

15. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu (napr.   civilného   i   trestného)   dovoľuje   zasiahnuť   do   už   právoplatne   skončených   vecí, prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí   všeobecných   súdov   a predovšetkým   (v   užšom   a primárnom   zmysle)   záujmu účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá   nezávislým   a nestranným   súdom (všeobecne   ku   vzťahu   právnej   istoty založenej   právoplatným   rozhodnutím   a princípu   spravodlivého   rozhodovania   porov. II. ÚS 73/2015, body 42  45).

16.   V trestnom   práve,   v užšom   zmysle   v trestnom   konaní,   pri   rozhodovaní všeobecných   súdov   o vine   a treste   páchateľov   trestných   činov   ide   pri   obnove   konania o prelomenie   právnej   istoty   [tá   tu   vystupuje   tak   vo   forme   subjektívnej   právnej   istoty obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený účel   trestného   konania   (objasňovanie   spáchaných   trestných   činov   a páchateľov   týchto trestných   činov)   a účel   trestu   (individuálna   a generálna   prevencia,   ochranná   funkcia a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia skutkovej   podstaty   trestného   činu   a uloženia   primeraného   (spravodlivého)   trestu   pri konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden z najzávažnejších zásahov verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).

17. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia,   ale   posudzuje   otázku,   či   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   skôr   neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré bolo   skôr   vydané.   Rovnako   tak   nie   je   účelom   konania   o   povolenie   obnovy   konania posudzovať vinu odsúdeného.

18. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a   skúmania   odôvodnenosti   návrhu.   Súd   tak   najskôr   skúma   formálne   náležitosti   návrhu na povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom [príp. iným právnym predpisom  § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] predvídané dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možné dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci (§ 394 Trestného poriadku), príp. skutočnosti predvídané právnym predpisom, ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde).

19. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené skutočnosti   alebo   novo   navrhované   dôkazy   nepochybne   povedú   k   inému   skutkovému zisteniu,   odchylnému   od   predchádzajúceho   konania.   Pre   povolenie   obnovy   konania postačuje   určitý   stupeň   pravdepodobnosti   či   dôvodný   predpoklad   možnej   zmeny rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku v slovnom spojení „skutočnosti   alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu   porov. bod 9 odlišného   stanoviska   sudcu   Ústavného   súdu   Českej   republiky ⬛⬛⬛⬛ k nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov. aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002, s. 1753, § 278, bod 6).

20. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo a   sudca   rozhodujúci   o   povolení   obnovy   konania   by   mal   k   posúdeniu   veci   pristupovať nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).

21. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorých   zásada in   dubio   pro   reo je   špecifickým   vyjadrením   prezumpcie neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné bremeno spočíva na obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného (tieto závery porov. v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015, bod 52; Grande Stevens v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159; Natunen v. Fínsko, č. 21022/04,   rozsudok   ESĽP   z 31.   3.   2009,   bod   53;   ale   aj   v Melich   a Beck   v.   Česká republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).

22. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro reo slúži   ako   dôležitá   garancia   proti   arbitrárnemu   rozhodovaniu   príslušných   orgánov verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012, bod 62).

2. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre

23. K zavedeniu asperačnej zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2 v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo   viacerými   skutkami,   zvyšuje   sa   horná   hranica   trestnej   sadzby   odňatia   slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

24. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona upravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej   sadzby   odňatia   slobody   trestného   činu   z   nich   najprísnejšie   trestného   o   jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno   v   rámci   úhrnného   trestu   uložiť   aj   iný   druh   trestu,   ak   by   jeho   uloženie   bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

25. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

26.   V súvislosti   s aplikáciu   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   najmä   vo   veciach   návrhov   na   povolenie   obnovy   konania z dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:

«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov   súdu   skôr   neznámych,   ktoré   vyšli   najavo   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.   z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu   odňatia   slobody   upravenej   podľa §   41   ods.   2 Tr.   zák.   v   znení   účinnom   do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

27. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája 2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   ale   aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

28. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu či stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke pristupovali rôzne.

29. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda podľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

30. Na druhej strane sa možno stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré povolili   obnovu   konania   aj   v prípadoch,   keď   bol   navrhovateľ   odsúdený   za   použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na uznesenia   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   3   Nt   31/2013   z 18.   júla   2013   a   sp.   zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka ustanovenia trestného zákona   č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa asperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone predchádzajúcom.   Vzhľadom   na   požiadavky   princípov   materiálneho   právneho   štátu a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť i na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný i vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej zásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014).

31.   Túto   nejednotnosť   vnímal   aj   najvyšší   súd,   a preto   trestnoprávne   kolégium najvyššieho   súdu   prijalo   9.   decembra   2014   stanovisko   č.   Tpj   36/2014   v tomto   znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   novembra   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je   potrebné   pri   použití   extenzívnej   interpretácie   dotknutého   ustanovenia   vyvodiť   aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety   za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“

32. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú návrh   na   povolenie   obnovy   konania   s odôvodnením,   že nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014 uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35   ods.   2   a   3   starého   Trestného   zákona.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom...   zrušil prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.   Krajský   súd   pri ukladaní   trestu   odňatia   slobody   taktiež   vychádzal   z trestnej sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona....

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Nt 30/2013   z 13.   novembra   2013   rozhodol o zamietnutí   sťažovateľom   podaného   návrhu   na   obnovu   konania   z dôvodu   nezistenia podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť....

V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd....

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí   v inom   než   v zákonom   ustanovenom   a právnom   myslení   či   konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií....

Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a] podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona, dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov trestných činov....

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest odňatia   slobody   s použitím   návetia   časti   asperačnej   zásady   týkajúcej   sa   ukladania úhrnného   trestu   podľa   §   35   ods.   2   starého   Trestného   zákona,   pričom   nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2 textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest.   Keďže   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   už   uvedené   skutočnosti   nezohľadnil, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

33. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:

3.   K prieskumu   napadnutého   uznesenia   a   postupu   v konaní   krajského súdu a k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

34.   Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

35. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, doplnil, že sťažovateľov návrh a jeho argumenty sú totožné s tými, ktoré uviedol pri prvom podaní návrhu na povolenie obnovy konania, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a so závermi rozhodnutia ktorého sa krajský súd opätovne stotožňuje,   a taktiež   uviedol,   že stanovisko   trestného   kolégia   najvyššieho   súdu č. Tpj. 44/2013 v zásade nič nemení na tom, že vo veci sťažovateľa bolo o pôvodnej obnove konania   rozhodnuté,   a   to   právoplatne.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   pripomína,   že stanovisko najvyššieho súdu, o ktoré opiera svoje námietky sťažovateľ, je stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného poriadku, pretože je nepochybné, že okresný súd v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podaného sťažovateľom zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol.

3.1 K obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu

36.   Je   potrebné   v prvom   rade   zdôrazniť,   že nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011   z 28.   novembra   2012   nepojednáva   o ústavnej   konformite   asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež pravdou, že § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia   ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, ale stratil platnosť   a účinnosť   jeho   zrušením   Trestným   zákonom   (§   439   Trestného   zákona),   teda z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ako dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

37.   Pravdou   však   zostáva,   že   ústavný   súd v náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom na   obmedzenie,   resp.   odňatie   práva   páchateľa   na   primeraný,   individualizovaný   trest. Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej   sadzby   bude   primerané   zbiehajúcim   sa   trestným   činom,   za   spáchanie   ktorých páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti trestu,   by   však   k   zohľadňovaniu   existencie   viacčinného   súbehu   mal   pristupovať predovšetkým   súd,   a   to   popri   zvažovaní   a   zohľadňovaní   všetkých   ostatných   okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.

38. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale najmä   na   účely   (ii)   naplnenia   princípu   spravodlivého   súdneho   procesu   a   (iii)   ochrany subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.

39. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť   v zmysle   čl.   125   ústavy   na   základe   rozhodnutia   ústavného   súdu   o nesúlade právneho   predpisu   s ústavou,   avšak zároveň závery   ústavného súdu vyslovené   v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

40. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde neumožňuje   pod   prípady,   ktoré   táto   právna   norma   predpokladá,   subsumovať   situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

41. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014 slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   novembra   2012,   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011...   vo   vzťahu   k   §   41   ods.   2   Trestného   zákon,   je   potrebné   pri   použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005“), nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

42.   Pri   opačnom   závere   by   už   nešlo   o extenzívny   výklad   právnej   normy,   ale o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.

43.   Sudcovská   tvorba   práva,   kde   konajúci   sudca   preberá   na   seba ad   hoc úlohu zákonodarcu,   je   podmienená   tým,   že   právna   úprava   konkrétnej   oblasti   spoločenských vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 - 149). Sudca v tomto prípade musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na daný   prípad   by   vytvoril,   a keďže   sudca   nemôže   odmietnuť   spravodlivosť   (denegatio iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H. General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949,s. 149).

44.   Inak   povedané,   sudcovská   tvorba   práva   je   nástrojom   vypĺňania   medzier v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste, neubearbeitete   auflage.   Berlin,   Heidelberg,   New   York:   Springer-Verlag,   1991,   s.   375). Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti príslušných   orgánov   verejnej   moci   [porov.   rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súdu Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod 64].

45. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú svojou   činnosťou   „vytvára“   (Barak,   A.   Purposive   Interpretation   in   Law.   Princeton: Princeton University Press, 2005. p. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia legis), alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho predpisu   svojím   obsahom   najbližšieho   (analógia   iuris)   k aplikovanému   všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti   a pod.   (porov.   Barak,   A.   Purposive   Interpretation   in   Law.   Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71  72).

46. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   vyvoláva   vyhlásenie   nálezu   ústavného   súdu   o nesúlade právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie, o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom podľa čl. 125 ústavy.“

47.   Ústavný   súd   hodnotí,   že   v situácii,   kde text   a účel   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   neumožňuje   pod   prípady,   ktoré   táto   právna   norma   predpokladá, subsumovať   situáciu   podaného   návrhu   na   povolenie   obnovy   takého   konania,   v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona   č.   140/1961   Zb.,   pričom   nepovoliť   obnovu   konania   v situácii,   kde   bol navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov ústavného   súdu   uvedených   v bode   38   vzťahovať   aj   na   §   35   ods.   2 Trestného   zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako akceptovateľnú   do   času,   kým   na   vzniknutú   situáciu   (medzeru   v právnom   predpise) nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej   sadzby   odňatia   slobody“ s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   na   základe kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.

48. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej úpravy   je   vyhradená   výsostne   zákonodarcovi,   ústavný   súd   musí   preskúmať   i možnosť interpretácie §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   a možnosť   podradenia   pod   podmienky povolenia   obnovy   konania   v zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku skutočnosť spočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia obnovy konania bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

49. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy), a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).

50. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu skôr neznáme... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26.   novembra   2013)   v súlade   s jeho   gramatickým   a teleologickým   výkladom   takú interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   a jeho   závery   v ňom k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu ich   aplikácie   na   §   35   ods.   2 Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   v časti „súd   uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri body 37 a 38) by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu. Rešpektujúc zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, by pri uvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné vyhovieť návrhu na povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

51. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je, že kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len v prípadoch,   ak   rozsudok   nebol   vykonaný,   na   základe   §   394   ods.   1   a nasl.   Trestného poriadku   možno   povoliť   obnovu   konania   aj   v prípade,   ak   bol   rozsudok   vykonaný. To znamená,   že   navrhovatelia   povolenia   obnovy   konania,   ktorým   bol   uložený   trest   za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa v prípade   aplikácie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   na   ich   vec   na   základe   záverov o extenzívnom   výklade §   394   ods.   1   Trestného   poriadku dostali   do   výhodnejšieho postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   len   v prípade,   ak   rozsudok   nebol   vykonaný.   Uvedená situácia   by   neodôvodnene   zvýhodňovala   jednu   skupinu   navrhovateľov   oproti   druhej skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).

52. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa § 35   ods.   2 Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.,   závery   vyjadrené   v stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde   na   čas,   kým   zákonodarca   nezareaguje   na   vzniknutú   situáciu (medzeru   v právnom predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym   predpisom vyššej právnej sily   na základe   kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem. V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už nie   je   z časového   hľadiska   pravdepodobné,   aby   podal   takýto   návrh   všeobecný   súd prostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú úpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby práva   pod   režim   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Záverom   a výlučne   len   pre akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania podľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991 Zb.;   pozn).   Zákonodarca   v ňom   prevzal   nemecký   koncept ex   tunc vzťahu   ne-súladov a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.

53. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. V tomto prípade by neobstál   ani   argument,   že   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   nebolo   stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto stanovisko len formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré mohol a mal na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec pred   vydaním   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   na   účely   ochrany ústavných práv navrhovateľov povolenia obnovy konania. Navyše, v čase rozhodovania krajského   súdu   už   bolo   vydané   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu č. Tpj 44/2013   z   26.   novembra   2013   (bod   II   stanoviska)   v spojení   so   zjednocujúcim stanoviskom   ústavného   súdu sp.   zn. PLz.   ÚS 2/2014,   na   základe ktorých bol   povinný postupovať krajský súd a v prípade aplikovateľnosti § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde na konkrétnu   vec   povoliť   obnovu   konania   bez   skúmania   iných   podmienok §   394   ods.   1 Trestného poriadku. K námietke krajského súdu zaslanej vo vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorej „neskôr   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   sťažovateľom   bol   podľa vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného návrhu na povolenie obnovy konania, ktorá skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia neskôr podaného návrhu na povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2 Trestného poriadku“, je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa v návrhu na povolenie obnovy konania odvolával na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, čiže jeho návrh nebol výlučne opakovaním jeho predchádzajúceho návrhu na povolenie obnovy konania. Preto vyjadrenie krajského súdu možno hodnotiť ako nepresné.

54.   Tým,   že   okresný   súd   a krajský   súd   v napadnutom   uznesení   zvolili konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu hodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušili jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

55.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1 výrokovej časti tohto nálezu.

56. Ústavný súd zároveň na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   v spojení   so   závermi   vyplývajúcimi   z tohto   nálezu   o jeho aplikovateľnosti   na   vec   sťažovateľa   je   možné   povoliť   obnovu   konania   len   v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný.

3.2 K postupu krajského súdu v konaní

57.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   už   popísané   konklúzie   k obsahu   napadnutého uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem) a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu krajského   súdu   v konaní   zaoberal   otázkou   ústavnej   udržateľnosti   procesného   postupu krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci a pod.)   a či   prípadné   nedodržanie   formálnych   procesných   pravidiel   bolo   v intenzite zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

58.   V tomto   ohľade   ústavný   súd   nenašiel   v procesnom   postupe   krajského   súdu (v zmysle   dodržania   formálnych   procesných   pravidiel)   také   nedostatky,   ktoré   by   boli dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným procesným postupom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru procesným postupom krajského súdu v konaní (bod 5 výroku).

4. K ostatným návrhom sťažovateľa

59. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   prijatí   sťažnosti   rozhodoval   iba   o napadnutom uznesení krajského súdu, ktoré zrušil. V zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde tak vec mohol vrátiť na ďalšie konanie iba krajskému súdu, a nie okresnému súdu, o postupe   a uznesení   ktorého   po   prijatí   sťažnosti   nerozhodoval   a rozhodovať   nemohol (z dôvodu   nedostatku   právomoci   tak,   ako   to   ústavný   súd   vymedzil   v uznesení   o prijatí sťažnosti).   V tomto   ohľade   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   vrátenie   veci okresnému súdu (bod 5 výroku).

V.

60. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 553   ods.   2   a   3 Trestného   poriadku   o tarifnej   odmene   a náhrade   hotových   výdavkov ustanoveného právneho zástupcu advokáta ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „právny zástupca“) v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku).

61. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov   za   dva   úkony   právnej   služby   v roku   2015   (prevzatie   a príprava   právneho zastúpenia a doplnenie sťažnosti).

63. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).

64. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,78   eur   (2   x   8,39   eur).   Podľa   zoznamu   daňových   subjektov   registrovaných   pre   daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky nie je právny zástupca subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 296,44 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015