znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 111/2012-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. V. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., S., s. r.   o.,   Č.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 27 C 88/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), z ktorej j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť sťažovateľovi 1 000 € (slovom tisíc   eur)   a Krajský   súd   v Žiline   500   €   (slovom   päťsto   eur)   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. V. T. trovy konania v sume 161,76 € (slovom   stošesťdesiatjeden   eur   a   sedemdesiatšesť   centov)   a Krajský   súd   v Žiline   trovy konania v sume 161,76 € (slovom stošesťdesiatjeden eur a sedemdesiatšesť centov) na účet právneho zástupcu spoločnosti S, s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. II. ÚS 111/2012-19 z 10. mája 2012 na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27   C   88/2003   a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že „vystupuje v konaní pred Okresným súdom   Žilina,   sp.   zn.   27C/88/2003   v   postavení   navrhovateľa.   Dňa   20.05.2003   podal sťažovateľ   žalobu   proti   pôvodnému   odporcovi   Ing.   A.   P...   o   zaplatenie   66.387,83   € s príslušenstvom. Na pojednávaní 22.09.2004 zobral navrhovateľ návrh v časti zaplatenia úroku z omeškania 5,25 % ročne späť a podaním zo dňa 23.02.2010 navrhovateľ zobral návrh v časti o zaplatenie sumy 11.177,81 € späť. Súd dňa 24.02.2010 pripustil zmenu návrhu   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   55.210,02   eur   spolu s úrokom   z omeškania   vo   výške   13   %   ročne   zo   sumy   66.387,83   eur   za   obdobie   od 16.03.2003   do 04.11.2009   a   zo   sumy   55.210,02   eur   za   obdobie   od   05.11.2009   do zaplatenia.

Okresný   súd   v   Žiline   /ďalej   len   okresný   súd/,   ktorý   vec   prejednáva   pod sp. zn. 27C/88/03 v spojení s konaním Krajského súdu v Žiline /ďalej len krajský súd/, pod sp. zn. 7Co/173/2010 postupujú v prejednávaní veci s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie vedie od r. 2003, nie je predpoklad, že konanie bude v dohľadnej dobe skončené. Okresný súd vo veci od roku 2003 uskutočnil len tri pojednávania v dňoch 22.09.2004, 29.06.2009 a 24.02.2010. Na poslednom termíne pojednávania okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovaný nárok. Podaním odvolania odporcom voči uvedenému rozsudku dňa 22.04.2010 sa prejednáva vec v rámci odvolacieho konania. Krajský súd v Žiline, ktorý hoci od podania odvolania ubehla značná doba vo veci riadne nekoná a spôsobuje vážne prieťahy....

Sťažovateľ dňa 18.03.2011 podal podľa zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom konaní predsedovi krajského súdu....

Sťažovateľ má za to, že nečinnosťou okresného i krajského súdu bolo porušené jeho základné právo uvedené v druhej hlave v siedmom oddiele článku 48. ods. 2 Ústavy SR, aby jeho   vec   pred   okresným   súdom   a   rovnako   pred   krajským   súdom   sa   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Občianskoprávna   žaloba   bola   podaná   v   roku   2003,   pričom   okresný   súd   spolu s krajským súdom riadne vo veci nekonajú, vo veci spôsobujú vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľ má z takéhoto postupu súdov traumu. Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a aby priznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   sťažovateľ   uplatňuje   v   rozsahu   15.000   €. Sťažovateľ rovnako žiada, aby mu Ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v rozsahu 15.000 €, v dôsledku porušenia jeho základného práva... postupom Okresného súdu v Žiline vo vybavovaní veci pod sp. zn. 27C/88/03.“.

2.1   Sťažovateľ vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Žiline svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 27C/88/03 porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Žiline svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 7Co/173/2010 porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci sp. zn. 7Co/173/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- €, ktorú sumu je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,-   €,   ktorú   sumu   je   Krajský   súd   Žilina   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   v   lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške 161,76 €... na účet spoločnosti S. s.r.o., so sídlom Č....

Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške 161,76 €... na účet spoločnosti S. s.r.o., so sídlom Č....“

3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, ako aj krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

3.1   Predseda   okresného   súdu   k svojmu   podaniu,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 7. júla 2012, priložil vyjadrenie zákonnej sudkyne, s ktorým sa stotožnil. Zákonná sudkyňa v danej veci okrem chronológie úkonov vykonaných súdom v namietanom konaní k veci uviedla:

„... Na základe... uvedeného prehľadu úkonov v spise 27C/88/2003 je zrejmé, že v spise sa priebežne konalo a uplynulo iba dlhšie obdobie medzi tým čo vec napadla na súd 20.5.2003   a   vytýčením   prvého   termínu   pojednávania   22.9.2004.   Toto   dlhšie   obdobie na vytýčenie termínu pojednávania bolo spôsobené enormným množstvom vecí, ktoré sa vybavovali v senáte 27 C v roku 2003, ktorý bol špecializovaným senátom na vybavovanie vecí s cudzím prvkom a prevažnú časť spisov v senáte tvorili veci s cudzím prvkom, náročné na procesné úkony ako aj na štúdium medzinárodných zmlúv a dohovorov, na základe ktorých sa postupovalo v týchto veciach. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vo väčšine týchto   konaní   išlo   o   veci   starostlivosti   o   maloleté   deti   a   tieto   konania   trvali   roky až desaťročia a tak bolo potrebné ich uprednostniť pred inými, novonapadnutými vecami do senátu 27 C. Pri nástupe na súd 1.1.2001 do senátu 27 C bolo pridelených 180 vecí, všetko s cudzím prvkom, ďalších 28 vecí zo senátu 7C boli pridelené v priebehu roku 2001 alebo 2002, a to veci z rokov 1990 až 1996, v roku 2001 bolo do senátu 27 C pridelených ďalších 36 vecí zo senátu 18C z rokov 1990 až 2000. Zároveň senát 27 C bol po dobu asi 2 roky jediným   špecializovaným   senátom   na   Okresnom   súde   v   Žiline   na   všetky   veci   s   cudzím prvkom, a to nielen novonapadnuté veci ale aj veci reštančné, ktoré boli predtým pridelené do ostatných senátov na okresnom súde.

Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie je časové obdobie od nápadu 20.5.2003 do vytýčenia prvého pojednávania 22.9.2004 vo veci 27C/88/2003 primerané a vzhľadom na to že nešlo o vec s cudzím prvkom, ani o vec starostlivosti o maloleté deti a v uvedenom období sa prednostne v senáte 27 C vybavovali tieto súdne konania, nebolo v schopnostiach a možnostiach sudkyne, VSÚ ako aj zamestnancov robiť rýchlejšie úkony v tomto súdnom konaní 27C/88/2003.

Ďalším   dôvodom   pre   ktorý   vec   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončená,   je   tá skutočnosť, že bolo konanie podľa uznesenia 27C/88/2003-44 zo dňa 22.9.2004 prerušené a konanie   7C/240/2003,   do   ktorého   právoplatného   skončenia   bola   vec   prerušená,   bolo právoplatne   skončené   26.3.2009   do   merita   veci   a   20.10.2009   ohľadne   trov   konania. V konaní 7C/240/2003 boli totožní účastníci a predmetom bola totožná zmluva, z ktorej si uplatňoval   svoj   nárok   aj   navrhovateľ.   V   uvedenom   konaní   sa   práve   riešila   otázka   či zo strany   odporcu   došlo   k   porušeniu   uvedených   článkov   zmluvy   o   uzatvorení   budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2002, na základe ktorých si navrhovateľ uplatňoval svoje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, a tak posúdenie týchto otázok malo zásadný význam aj pre konanie vo veci 27C/88/2003, a tak z týchto dôvodov bolo konanie prerušené, voči čomu ani účastníci nepodali odvolanie. Po tom čo súd pokračoval v konaní v roku 2009 a 2010 dochádzalo   k   zrušeniu   pojednávaní,   prípadne   odročeniu   pojednávaní   z   dôvodu   zlého zdravotného stavu odporcu (odporca zomrel...), čo bolo preukázané aj lekárskymi správami a dokladmi o práceneschopnosti, pričom aj rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní počas PN odporcu s tým, že právny zástupca nemal námietky voči takémuto postupu a samotný odporca   ani   nežiadal   o   odročenie   pojednávania.   Vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že s prihliadnutím na jeho zlý zdravotný stav požiadal aby nebol vypočutý na pojednávaní, ktorého sa ako jediného zúčastnil dňa 29.6.2009, ale žiadal aby sa prihliadalo na jeho výpovede, najmä v konaní 7C/240/2003 bol tu dôvod na odročenie a zároveň bolo potrebné pripojiť   tento   spis   7C/240/2003,   ktorý   z   dôvodu   odvolania   voči   trovám   konania   sa nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Žiline   a   pokračovať   bolo   možné   až   po   jeho   vrátení na okresný súd v októbri 2009 a obratom bol vytýčený termín pojednávania na 2.12., ktorý ale   musel   byť   zrušený   z   dôvodu   opätovnej   práceneschopnosti   odporcu   a   jeho   žiadosti o odročenie   pojednávania.   Na   ďalšom   pojednávaní   24.2.2010   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok.

Na   základe   uvedeného   vyjadrenia   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR   postupom   Okresného   súdu   Žilina,   ale   vo   veci   sa   priebežne   konalo   s   prihliadnutím na objektívne okolnosti, ktoré bránili skoršiemu vybaveniu veci.“

3.2   Podpredsedníčka krajského súdu sa vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu   20.   júna   2012   taktiež   stotožnila   so   stanoviskom   predsedu   senátu   konajúceho v predmetnej veci, ktorý k prijatej sťažnosti uviedol:

„Právna vec žalobcu Ing. V. T... proti žalovanému Ing. A. P... o zaplatenie 55.210,02 eur bola predložená Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti rozsudku OS Žilina,   č. k. 27C/88/2003-192 zo dňa 24.2.2010,   dňa 18.6.2010.   Pridelená bola do senátu 7Co.

Vec bola v rámci senátu 7Co pridelená ako spravodajkyni členke senátu JUDr. K. P. Z dôvodu odchodu do dôchodku členky senátu JUDr. K. P. ku dňu 15.12.2011, vec bola následne pridelená ako spravodajkyni členke senátu JUDr. E. M.

Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline o odvolaní, uznesenie č. k. 7Co/173/2010-275 bolo vydané 20.3.2012, 26.3.2012 bolo vyhotovené a po podpise predsedu senátu bolo aj so základným spisom zaslané Okresnému súdu v Žiline 2.4.2012.

Podstatnou objektívnou udalosťou, ktorá nastala v priebehu odvolacieho konania, bola smrť žalovaného - odvolateľa, ktorá nastala 18.1.2011. Z uvedeného dôvodu bolo povinnosťou Krajského súdu v Žiline zistiť okruh dedičov v zmysle ust. § 107 O. s. p., keďže sa jednalo o majetkovú vec. Do ustálenia okruhu dedičov ako univerzálnych právoplatných nástupcov žalovaného, krajský súd nemohol vykonávať úkony smerujúce k meritórnemu vybaveniu veci.“

4. Okresný súd aj krajský súd zároveň oznámili, že súhlasia s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   upustil   od ústneho pojednávania   o prijatej   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   doručeným ústavnému súdu 15. júna 2012 tiež oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde   pod   sp. zn. 27   C 88/2003   a stav   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 7 Co 173/2010:

Dňa 20. mája 2003 podal sťažovateľ na okresnom súde proti Ing. A. P. (ďalej len „žalovaný“)   žalobu   o zaplatenie   zmluvnej   pokuty   v sume   2   milióny   Sk   v dôsledku nesplnenia   povinnosti   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   vyplývajúcej   zo   zmluvy   o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 19. februára 2002 (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“).Dňa 27. mája 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 18. júna 2003 sťažovateľ požiadal o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 17. júla 2003 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobný návrh. Dňa   19.   septembra   2003   sťažovateľ   požiadal   o vrátenie   polovice   zaplateného súdneho poplatku, ktorý bol okresným súdom vyrubený v nesprávnej výške.

Dňa   10.   decembra   2003   okresný   súd   uznesením   vrátil   sťažovateľovi   preplatok súdneho poplatku, zároveň vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe.

Dňa 12. januára 2004 sa žalovaný vyjadril k žalobe. Dňa 19. mája 2004 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.

Dňa 9. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2004. Dňa   22.   septembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd na základe   návrhu   sťažovateľa   zastavil   konanie   v časti   úrokov   z omeškania.   Zároveň prerušil   konanie   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 7 C 240/03, predmetom ktorého bol návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej   žalovaným a nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť so   sťažovateľom kúpnu zmluvu (v zmysle zmluvy o budúcej zmluve).

Dňa 17. augusta 2005 okresný súd pripojil zo spisu sp. zn. 7 C 240/03 rozsudok okresného   súdu   z 1.   októbra   2004   a zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   z 11.   marca 2005.

Dňa 10. februára 2006, 11. septembra 2006 a 10. januára 2007 boli spísané úradné záznamy, že spis sp. zn. 7 C 240/03 je na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Dňa 22. mája 2007 bol spísaný úradný záznam vo veci sp. zn. 7 C 240/03, v zmysle ktorého krajský súd na základe rozhodnutia dovolacieho súdu zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 10. septembra 2007, 5. septembra 2008, 1. decembra 2008 a 4. marca 2009 bol spísaný   úradný   záznam, že konanie vedené pod   sp.   zn. 7   C 240/03 nie   je právoplatne skončené.

Dňa 13. marca 2009 okresný súd pripojil zo spisu sp.   zn. 7 C 240/03 rozsudok najvyššieho   súdu   o dovolaní   z 31.   marca   2006,   zrušujúce   uznesenie   krajského súdu z 19. decembra 2006 a uznesenie okresného súdu z 3. marca 2009 o zastavení konania (v merite veci uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2009).

Dňa 30. marca 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. apríl 2009. Dňa   27.   apríla   2009   žalovaný   požiadal   o odročenie   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa 3. júna 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. jún 2009. Dňa 29. júna 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po výsluchu sťažovateľa odročené na neurčito pre účel pripojenia spisov okresného súdu sp. zn. 17 C 40/2005 (spor o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve) a sp. zn. 7 C 240/03. Účastníkom bola uložená povinnosť predložiť ďalšie listinné dôkazy, príp. navrhnúť ďalšie dôkazy. Dňa   2.   júla   2009   sťažovateľ   doručil   listinné   dôkazy   v súlade   so   závermi z pojednávania konaného 29. júna 2009.

Dňa 6. júla 2009 okresný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. 17 C 40/2005. Spis okresného súdu sp. zn. 7 C 240/03 nebolo možné pripojiť z dôvodu podaného odvolania proti výroku o trovách konania.  

Dňa 30. septembra 2009 bol spísaný úradný záznam, že spis sp. zn. 7 C 240/03 je na krajskom súde.

Dňa 27. októbra 2009 sťažovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania. Dňa 4. novembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 2. december 2009. Dňa   27.   novembra   2009   žalovaný   požiadal   o odročenie   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti. Okresný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. 7 C 240/03.

Dňa   1.   decembra   2009   okresný   súd   telefonicky   oznámil   právnym   zástupcom účastníkov zrušenie pojednávania nariadeného na 2. december 2009.

Dňa   8.   decembra   2009   okresný   súd   vyzval   ošetrujúceho   lekára   žalovaného,   aby oznámil skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu žalovaného.

Dňa   11.   decembra   2009   ošetrujúci   lekár   žalovaného   oznámil,   že   zdravotný   stav žalovaného nie je prekážkou pre prípadné „právne jednania“.

Dňa   28.   decembra   2009   právny   zástupca   sťažovateľa   označil   postup   žalovaného za účelový a požiadal o nariadenie pojednávania.

Dňa 11. januára 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. február 2010. Dňa   18.   februára   2010   žalovaný   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom pojednávaní vážnymi zdravotnými problémami.

Dňa 22. februára 2010 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že pojednávanie nariadené na 24. február 2010 sa aj napriek práceneschopnosti žalovaného uskutoční.

Dňa 24. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal návrh čiastočne   späť.   Okresný   súd   rozsudkom   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   sumy 55 210,02 €   s prísl.   a v časti,   v ktorej   sťažovateľ   vzal   žalobu   späť,   konanie   uznesením zastavil.

Dňa   22.   apríla   2010   žalovaný   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 24. februára 2010.

Dňa 12. mája 2010 okresný súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za   odvolanie   a sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa   k odvolaniu   žalovaného.   Sťažovateľ   sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril (výzvu prevzal 14. mája 2010).

Dňa 18.   júna 2010   okresný   súd predložil   spis   spolu   s odvolaním   na rozhodnutie krajskému súdu. Na krajskom súde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 7 Co 173/2010.Dňa 7. júla 2010 žalovaný požiadal o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov. Dňa 14. júla 2010 okresný súd odstúpil žiadosť žalovaného krajskému súdu. Dňa 13. októbra 2010 krajský súd vyzval žalovaného, aby dokladoval svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Dňa   25.   októbra   2010   žalovaný   doručil   krajskému   súdu   vyplnené   potvrdenie   na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 28. októbra 2010 krajský súd opätovne vyzval žalovaného na zdokladovanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov.

Dňa 12. novembra 2010 žalovaný predložil krajským súdom požadované doklady.Dňa 17. januára 2011 právny zástupca sťažovateľa požiadal krajský súd, aby vo veci konal.

Dňa   18.   januára   2011   krajský   súd   uznesením   priznal   žalovanému   čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie v jednej polovici.

Dňa 21.   januára 2011   krajský   súd nariadil   odvolacie   pojednávanie na 16.   marec 2011.Dňa 3. februára 2011 krajskému súdu bola vrátená zásielka adresovaná žalovanému s poznámkou „adresát zomrel“.  

Dňa 7. februára 2011 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že žalovaný... zomrel a žiadal, aby odvolací súd konal s právnymi nástupcami nebohého.

Dňa   8.   februára   2011   krajský   súd   požiadal   Matričný   úrad   v Ž.   o zaslanie   kópie úmrtného listu žalovaného.

Dňa   11.   februára   2011   sťažovateľ   doručil   návrh   na   vstup   právnych   nástupcov žalovaného do konania.

Dňa 15. februára 2011 Matričný úrad v Ž. doručil oznámenie o úmrtí žalovaného.Dňa   7.   marca   2011   krajský   súd   zrušil   nariadené   pojednávanie   z dôvodu   úmrtia žalovaného   na   neurčito   a vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   oznámenie   čísla dedičského konania a notárskeho komisára prerokúvajúceho dedičskú vec po nebohom.Dňa   11.   marca   2011   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   mu   požadované skutočnosti nie sú známe.

Dňa 17. marca 2011 krajský súd požiadal okresný súd o oznámenie čísla dedičského konania a súdneho komisára prerokúvajúceho dedičstvo po nebohom žalovanom. Dňa 22. marca 2011 okresný súd oznámil požadované skutočnosti. Dňa 29. júla 2011 krajský súd požiadal notárku JUDr. J., aby oznámila, v akom štádiu sa nachádza dedičská vec po nebohom a pravdepodobný čas ukončenia dedičského konania.

Dňa   5.   augusta   2011   konajúca   notárka   oznámila,   že   dedičská   vec   po   nebohom žalovanom nebola ukončená.

Dňa   19.   októbra   2011   krajský   súd   požiadal   konajúcu   notárku,   aby   oznámila pravdepodobný čas ukončenia dedičského konania, ako aj o to, či si sťažovateľ uplatnil v dedičskom konaní pohľadávku, ktorá je predmetom odvolacieho konania.

Dňa 7. novembra 2011 konajúca notárka oznámila, že dedičská vec po nebohom žalovanom nebola ukončená.

Dňa 19. marca 2012 krajský súd vyzval konajúcu notárku na oznámenie, či bolo dedičské konanie právoplatne ukončené a či si sťažovateľ prihlásil do dedičského konania svoju pohľadávku.

Dňa 21. marca 2012 konajúca notárka oznámila, že dedičské konanie po nebohom žalovanom nebolo ukončené. Zároveň potvrdila, že sťažovateľ si prihlásil do dedičského konania pohľadávku voči poručiteľovi, ktorá je predmetom odvolacieho konania.

Dňa 3. apríla 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 173/2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 24. februára 2010 vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalovanú sumu, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   posúdením   namietaného   konania   podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke nijako zložité, pretože jeho predmetom je nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napokon   ani   vo   veci   konajúca   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení nenamietala   zložitosť   veci.   Vec   nemožno   hodnotiť   ako   skutkovo   zložitú   ani   z dôvodu úmrtia žalovaného, na ktorú skutočnosť poukázal predseda odvolacieho senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Táto objektívna okolnosť, ku ktorej došlo v priebehu odvolacieho   konania,   si   vzhľadom   na   zrušujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vynútila zo strany krajského súdu len zistenie okruhu dedičov. Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v namietanom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil,   že   k predĺženiu   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom   došlo   jednak v dôsledku prerušenia konania, ako aj v dôsledku nečinnosti a neefektívnej (nesústredenej) činnosti okresného súdu.

Okresný   súd   uznesením   z 22.   septembra   2004   prerušil   namietané   konanie   pred okresným súdom podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 240/2003,   v ktorom   sa   riešila   otázka,   či   došlo   k porušeniu   povinnosti   žalovaného odpredať   sťažovateľovi   svoj   spoluvlastnícky   podiel   na   nehnuteľnosti,   resp.   či   táto povinnosť žalovaného zanikla. Vyriešenie týchto otázok malo význam pre posúdenie, či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť sťažovateľovi dojednanú zmluvnú pokutu, ktorej zaplatenie je predmetom namietaného konania. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, kým nedošlo k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uznesení o prerušení konania, nemohli sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Sťažovateľ netvrdil   a   ani   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   z ktorej   by   vyplývalo,   že   v danej   veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Napokon, proti uzneseniu o predmetnom prerušení konania ani nepodal opravný prostriedok.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 240/2003 sa riešila otázka, ktorá mala význam pre rozhodnutie okresného súdu v namietanom konaní, ústavný súd konštatuje, že prerušenie konania okresným súdom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP bolo dôvodné, aj keď trvalo   takmer   5   rokov,   ústavný   súd   v zmysle   svojej   judikatúry   nepovažoval   postup okresného   súdu   spočívajúci   v prerušení   konania   za   postup,   ktorým   spôsobil   zbytočné prieťahy v namietanom konaní.

V postupe okresného súdu sa však v počiatočnom štádiu konania vyskytlo aj obdobie nečinnosti,   konkrétne   od   12.   januára   2004   do 22. septembra 2004 (8   mesiacov),   ktoré ústavný   súd   posúdil   ako   zbytočné   prieťahy   v namietanom   konaní.   Okrem   toho o neefektívnom procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré bolo jeho meritórne   rozhodnutie   vo   veci   na   základe   podaného   odvolania   zrušené.   Tie   spočívali vo vadách konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď okresný súd rozhodol mimo žalobcom (sťažovateľom) vymedzený predmet konania. Ústavný súd zistil v postupe   okresného   súdu   aj   nesústredenú   činnosť   spočívajúcu   vo vyrubení   súdneho poplatku   za   žalobu   v nesprávnej   výške,   v dôsledku   čoho   musela   byť   polovica   súdneho poplatku sťažovateľovi vrátená. Následkom uvedeného nesústredeného postupu okresného súdu boli zbytočné prieťahy v namietanom konaní v trvaní minimálne ďalších 5 mesiacov.

Uvedená neefektívna činnosť a nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako jedného roka, ale aj nečinnosť krajského súdu (v napadnutom konaní takmer 12 mesiacov, tak ako to bude ďalej uvedené) nie je ospravedlniteľná, pretože súdy nevykonávali vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   a krajského   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu (už aj v kontexte viac ako 9 rokov trvajúceho konania) netolerovateľné.

Obranu okresného súdu, podľa ktorého „dlhšie obdobie medzi tým čo vec napadla na súd 20.5.2003 a vytýčením prvého termínu pojednávania 22.9.2004... bolo spôsobené enormným   množstvom   vecí,   ktoré sa vybavovali   v senáte 27   C v roku 2003,   ktorý   bol špecializovaným senátom na vybavovanie vecí s cudzím prvkom... a vzhľadom na to že nešlo o vec s cudzím prvkom, ani o vec starostlivosti o maloleté deti a v uvedenom období sa prednostne   v   senáte   27   C   vybavovali   tieto   súdne   konania,   nebolo   v   schopnostiach a možnostiach sudkyne, VSÚ ako aj zamestnancov robiť rýchlejšie úkony v tomto súdnom konaní“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   napr.   v   rozhodnutí   sp.   zn.   III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 173/2010, ktoré sa začalo predložením spisu okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného (18. júna 2010),   ústavný   súd   z prehľadu   procesných   úkonov   krajského   súdu   zistil   obdobia krátkodobej nečinnosti, a to od 14. júla 2010 do 13. októbra 2010 (3 mesiace), od 22. marca 2011 do 29. júla 2011 (4 mesiace) a od 7. novembra 2011 do 19. marca 2012 (viac ako 4 mesiace). Celkovo bol teda krajský súd v tejto veci nečinný takmer 1 rok.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej sume 30 000 €, ktoré odôvodnil postupom konajúcich súdov, ktoré „vo veci spôsobujú vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľ má z takéhoto postupu súdov traumu“.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   celkovú   dĺžku   napadnutého konania pred súdmi oboch stupňov, považuje za primerané v sume 1 500 €. Z uvedenej sumy je okresný súd povinný vyplatiť sťažovateľovi 1 000 € a krajský súd 500 € tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6.   Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x   7,63   €   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   269,58   €.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,52 €.

Vzhľadom   na podiel   okresného súdu a krajského súdu na zbytočných prieťahoch v namietanom   konaní   ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu   a krajskému   súdu   povinnosť nahradiť   trovy   konania   sťažovateľovi   primeraným   dielom   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia, pričom prihliadol aj na to, že v určitom štádiu konania krajský súd nemohol vo veci sústavne postupovať kvôli úmrtiu účastníka konania.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012