znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 111/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. M. K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   a   3   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2009 telefaxom doručená a 24. septembra 2009 predložením originálu doplnená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 144 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenia   základného   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou Krajskému   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   rámci   správneho   súdnictva domáhala preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu v Trenčíne (ďalej len „krajský lesný   úrad“)   č.   2004/00155-2   z   10.   novembra   2004,   ktorým   bol   zamietnutý   opravný prostriedok   proti rozhodnutiu   Obvodného   lesného   úradu   Prievidza   (ďalej   len   „obvodný lesný úrad“) č. OLÚ-202/2004/1530 zo 7. septembra 2004. Týmto rozhodnutím obvodný lesný   úrad   schválil   zmluvu   o   nájme   výkonu   práva   poľovníctva   v   poľovnom   revíri   Č. podpísanú   časťou   vlastníkov   poľovných   pozemkov   pre   nájomcu   Poľovnícky   spolok   Č. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 S /05-40 z 8. júna 2005 žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 122/2005 z 13. decembra 2006 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie krajského lesného úradu z 10. novembra 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský lesný úrad následne rozhodnutím č. 2007/00073 z 27. júla 2007 opätovne rozhodnutie   okresného   lesného   úradu   zo   7.   septembra   2004   potvrdil.   Sťažovateľka   sa vzhľadom na uvedené znovu obrátila na krajský súd so žalobou v správnom súdnictve, ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   lesného   úradu č. 2007/00073 z 27. júla 2007.

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 11 S 59/2007-23 z 30. januára 2008 zamietol ako nedôvodnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. júna 2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   boli   porušené označené základné práva (na súdnu ochranu a vlastniť majetok) zaručené ústavou a čl. 144 ods. 1 ústavy, čo odôvodnila takto:

«Proti... skoršiemu rozsudku Krajského súdu v Trenčíne... zo dňa 8. 6. 2005 podal žalobca... odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky...

... sa Najvyšší súd SR stotožnil s dôvodmi uvádzanými žalobcom v odvolaní a vo svojom rozhodnutí, rozsudku zo dňa 13. 12. 2006 zn. 4 Sž-o-KS 122/2005...

Následne   druhým   rozhodnutím   v   predmetnej   veci,   ktoré   vydal   žalovaný   pod č. 2007/00073 dňa 27. 07. 2007 žalovaný opäť... rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Prievidzi číslo OLÚ-202/2004/1530 zo dňa 07. 09. 2004 potvrdzuje....

Krajský   lesný   úrad   v   Trenčíne   svojimi   doterajšími   rozhodnutiami,   s   ktorými   sa vo svojich rozhodnutiach stotožňuje aj Krajský súd v Trenčíne a nakoniec aj Porušiteľ, sa sústavne   pokúša   zakrývať   a   zahmlievať   pretrvávajúce   nedostatky   „Zmluvy“   a   stále novými a to aj protirečiacimi odôvodneniami obhajovať   správnosť Rozhodnutia   Ev.   č.: OLU-202/2004/1530 vydaného Obvodným lesným úradom v Prievidzi dňa 07. 09. 2004, ktorým bola „Zmluva“ schválená čím ponecháva v platnosti toto rozhodnutie, ktoré svojim obsahom schvaľuje neplatnú „Zmluvu“....

Úlohou žalovaného bolo... skúmať oprávnenie prenajímateľov na uzavretie Zmluvy, jednak z hľadiska výmer lesných pozemkov, ktoré majú vo vlastníctve a potom ustáliť, či súčet výmer lesných pozemkov vo vlastníctve prenajímateľov tvorí nadpolovičnú väčšinu pozemkov uznaných za poľovný revír....

Z výpisov z registra spoločenstiev a ich porovnaním so Zmluvou (o postúpení výkonu práva poľovníctva) je zrejmé, že osoby ktoré podpísali Zmluvu za pozemkové spoločenstvá, neboli oprávnené na tento právny úkon, s jedinou výnimkou...

Žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani oprávnenie prenajímateľa uvádzaného v Zmluve pod č. 1 Zmluvy, t. j. Slovenského pozemkového fondu, Bratislava, výpismi z listov vlastníctva, alebo inej právnej dokumentácie, právo tohto prenajímateľa disponovať,   postupovať   výkon   práva   poľovníctva,   k   uvádzanej   výmere...   poľovných pozemkov,   nie   je   preukázané,   v   ktorých   katastrálnych   územiach   sa   tieto   pozemky nachádzajú   a   dôkaz   písomným   vyhlásením   tohto   prenajímateľa   považujeme   za nehodnoverný a nepreskúmateľný....

Porušiteľ sa pri rozhodovaní o odvolaní Sťažovateľa, ako sám uvádza v odôvodnení svojho   Rozsudku   II...   nezaoberal   vyššie   uvedenými   námietkami   Sťažovateľa   a   stotožnil s odôvodnením rozsudku provostupňového súdu.

Nesprávny je však   názor   Krajského súdu v   Trenčíne,   uvedený   na 4.   strane   jeho rozsudku zn. 11 S/59/2007 zo dňa 30. 1. 2008, kde sa uvádza:

„... Žalovaný postupoval v intenciách Najvyššieho súdu SR a na základe aktuálnych listov   vlastníctva   zistil,   že   prenajímatelia   vlastnia   minimálne   2.213,9338   ha   poľovných pozemkov,“...

Uvedené tvrdenie súdu nie je pravdivé, nakoľko žalovaný nepredložil výpisy z listov vlastníctva,   ktorými   by   preukázal   vlastníctvo   jednotlivých   pozemkových   spoločenstiev k poľovným pozemkom nachádzajúcim sa v danom poľovnom revíri a nepredložil ani listiny preukazujúce   zhodu   medzi   vlastníkmi,   resp.   spoluvlastníkmi   daných   lesných   pozemkov a podielnikmi pozemkových spoločenstiev v pozícii prenajímateľov.

K námietke žalobcu, že právne subjekty v „Zmluve“ uvedené pod bodom č. 3, 4, 15, 16, 17,23 nie sú uvedené na listoch vlastníctva a nie je preukázaná ich právna subjektivita prvostupňový súd súd zaujal stanovisko:

„... je táto námietka žalobcu zavádzajúca, účelová a irelevantná...“ Tento názor prvostupňového súdu, s ktorým sa stotožnil Porušovateľ je nesprávny a vychádza s nedostatočne zisteného skutkového stavu....

Prvostupňový   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   veľmi   povrchným   a   nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou žalobcu ohľadom preukázania vlastníctva, resp. práva disponovať s poľovnými pozemkami prenajímateľa uvedeného v „Zmluve“ pod bodom 1 Slovenský pozemkový fond...

V zmysle právneho názoru vysloveného v Rozsudku I. bolo povinnosťou žalovaného takýto dôkaz predložiť a preukázať výpismi z LV, alebo inou právnou dokumentáciou právo tohto prenajímateľa disponovať, postupovať výkon práva poľovníctva k uvádzanej výmere... Neplatnosť posudzovanej Zmluvy spôsobuje aj skutočnosť, že Zmluvu nepodpísali oprávnené osoby...

V nadväznosti na uvedené nesprávny je i záver Krajského súdu v Trenčíne..., kde sa uvádza:

„...   Možné   následky   z   nepresného   označenia   účastníkov   by   sa   týkali   len   ich   a nezasiahli by práva žalobcov...“...

Taktiež   nasledujúca   veta   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   z   30.   1.   2008,   že: „... Žalovaný predložil podklady – splnomocnenia pre zástupcov, korí zmluvu podpísali a aj táto   nekonkrétna   námietka   žalobcov   sa   ukázala   ako   nedôvodná,...“   nemá   oporu   vo vykonanom dokazovaní, nakoľko v priebehu konania takýto dôkaz vykonaný nebol... Navyše, a to je treba osobitne zdôrazniť, spis správneho orgánu a ani súdny spis vedený v tomto konaní neobsahuje žiadne výpisy z listov vlastníctva katastra nehnuteľností, týkajúce   sa   účastníkov   Zmluvy,   označených   ako   fyzické   osoby,   z   ktorých   by   bolo preukázané, kto je spôsobilý na uzavretie takej zmluvy, ako vlastník konkrétnych pozemkov, v konkrétnej výmere a nachádzajúcich sa na území poľovného revíru Č.!!!

Najzávažnejšou právnou vadou je skutočnosť, že v Zmluve nie je vymedzený predmet nájmu,   resp.   postúpenia   výkonu   práva   poľovníctva,   označením   príslušných   lesných pozemkov   parcelnými   číslami   s   určením   výmer   a   charakteru,   tak   aby   ich   identifikácia vylučovala možnosť zámeny....

S takýmto povrchným posudzovaním predmetnej zmluvy sa stotožnil aj Krajský lesný úrad v Trenčíne, žalovaný v tomto spore. Z tohto hľadiska, je však obsah rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj Rozhodnutia II. úplne nepreskúmateľný. Vlastníci pozemkov v revíri Č.   neboli,   v rozhodnom čase,   správnym orgánom zistení a neboli   zistení ani v súdnom preskúmavaciom konaní....

Na   všetky   uvedené   pochybenia   a   nedostatky   poukazoval   Sťažovateľ   v   konaní o odvolaní na Krajskom lesnom úrade v Trenčíne ako i v súdnom konaní preskúmavacom konaní. Takéto rozhodovanie bez zistenia základných relevantných skutočností považuje Porušovateľ za arbitrárny spôsob vedenia súdneho konania.»

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla, aby   ústavný   súd   po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. 6. 2009 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zakotvené   v   článku   46,   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. 6. 2009 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v článku 144, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. 6. 2009 porušil práva sťažovateľa v článku 20, ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. 6. 2009 sa týmto ruší a vec sa vracia po rušiteľovi na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje viazanosť sudcov všeobecných súdov zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 2 Sžo 88/2009 z 3. júna 2009 okrem iného uviedol:

„Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   podľa   §   250j   ods.   1   OSP   zamietol   ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia zo dňa 27. júla 2007, č. 2007/00073, ktorým žalovaný zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie zo dňa 7. septembra 2004, číslo OLÚ-202/2004/1530, ktorým Obvodný lesný úrad v Prievidzi ako orgán   štátnej   správy   vecne   príslušný   v   prvostupňovom   konaní   na   úseku   lesného hospodárstva a poľovníctva... vo veci žiadosti vlastníkov poľovných pozemkov v obvode poľovného revíru Č. o schválenie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v PR Č. pre nájomcu Poľovnícky spolok Č....

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplynul   záver,   že   správne   orgány   oboch stupňov   v   danej   veci   postupovali   v   súlade   s   platnou   právnou   úpravou   a   preto   aj preskúmavané   rozhodnutia   sú   vecne   správne   a zákonné....

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov § 205 ods. 2, písm. d) a f) OSP, nakoľko podľa žalujúcej strany súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   rozsudok   vychádza   z nesprávneho právneho posúdenia veci....

Predmetom   konania   (správneho   a   súdneho   preskúmavacieho)   v   danej   veci   je rozhodnutie   žalovaného,   ktorým   zamietol   odvolanie   a   potvrdil   rozhodnutie   Obvodného lesného úradu v Prievidzi zo dňa 7. septembra 2004, číslo OLU-202/2004/1530, o schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri Č., ktorú ako prenajímatelia uzavreli vlastníci, resp. zástupcovia vlastníkov poľovných pozemkov v 78 % zastúpení z výmery poľovného revíru Č. s nájomcom Poľovnícky spolok Č. N. Predmetný poľovný revír bol   pre   účely   práva   poľovníctva   posudzovaný   ako   spoločná   vec.   Správne   orgány   pri uvedenom posúdení vychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej poľovný revír je súbor   pozemkov   vo   vlastníctve   jedného   alebo   viacerých   vlastníkov,   ktorý   musí   spĺňať kritériá,   stanovené   v   zákone   o poľovníctve;   nejde   pritom   o   nehnuteľnosť   v   spoločnom vlastníctve viacerých spoluvlastníkov.

Aj Najvyšší súd SR je toho názoru, že predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania je predovšetkým posúdenie skutočností, ktoré sa týkajú práv a právom chránených záujmov žalobcu (§ 244 ods. 2 a 3 OSP). Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v danej veci je preto rozhodujúce, či a v akom rozsahu boli preskúmavaným rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené práva, resp. právom chránené záujmy žalobcu. Najvyšší súd SR sa nezaoberal podrobnejšie tvrdeniami žalobcu, ktoré sa týkali posudzovania oprávnenia právnych subjektov na uzavretie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri   Č.,   ani   ďalšími   súvisiacimi   námietkami   žalobcu   (ohľadom   preukazovania vlastníctva...), z toho dôvodu, lebo odôvodnenie krajského súdu považoval za dostatočné (§ 219 ods. 2 OSP). Daný spor spočíva v nepochopení právnej úpravy, týkajúcej sa výkonu práva   poľovníctva.   Správne   orgány   pri   uvedenom   posúdení   vychádzali   z   relevantnej zákonnej úpravy,   podľa ktorej poľovný revír je súbor pozemkov vo vlastníctve jedného alebo viacerých vlastníkov, ktorý musí spĺňať kritériá, stanovené v zákone o poľovníctve; nejde pritom o nehnuteľnosť v spoločnom vlastníctve viacerých spoluvlastníkov. Schválením zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri Č., ktorú uzavrel nájomca Poľovnícky   spolok   Č.   so   sídlom   v N.   s   vlastníkmi,   resp. splnomocnenými   zástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných za poľovný revír, nedošlo k porušeniu zákonom chránených   práv   žalobcu.   S   námietkami   žalobcu,   ktoré   sa   týkali   nerešpektovania   jeho vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, sa krajský súd náležite vyporiadal. Preto možno   len   zopakovať,   že   zákonná   úprava   výkonu   práva   poľovníctva   nie   je   v   rozpore s ústavou   zaručenými   právami   žalobcu.   Ide   o   obmedzenie   vlastníka   (spoluvlastníka) poľovných pozemkov, súvisiace so zákonnou úpravou podmienok, ktoré musia byť splnené pri   vytváraní   poľovných   revírov.   Pri   ich   tvorbe   musí   ísť   o   súvislé,   poľovné   pozemky s určenou minimálnou výmerou. Obmedzenia vlastníka poľovného pozemku pri zachovaní podstaty   a   zmyslu   ostatných   ústavných   garancií   vlastníckeho   práva   vychádzajú z ustanovenia   článku   20   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Tu   je   potrebné   uviesť,   že všeobecným   právnym   princípom   demokratického   štátu   je   vôľa   väčšiny   pri   zachovaní zákonných práv menšiny. Len výnimočne sa uplatňuje princíp jednomyseľnosti, lebo pri jeho rozšírenej aplikácii by nemohli byť riešené rôzne bežné životné situácie. Takže je len logické, že napríklad aj pri súperení viac poľovných združení, ktoré vedú spory o tom, kto bude poľovať v danej lokalite, rozhoduje väčšinový vlastník revíru o tom, s kým uzavrie zmluvu   o   nájme   výkonu   práva   poľovníctva   v   poľovnom   revíri.   Takýto   subjekt   sa   po schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva príslušným orgánom štátnej správy (§ 16   ods.   1   zákona   o   poľovníctve)   stáva   oprávneným   na   výkon   práva   poľovníctva v konkrétnom poľovnom revíri za odplatu, výška ktorej je určená v prílohe č. 1 k zákonu č. 99/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve. Vlastníci pozemkov, ktoré sú súčasťou poľovného revíru (ale nemôžu byť samostatným poľovným revírom,   lebo   nedosahujú   zákonom   stanovenú   výmeru   §   6   zákona   o   poľovníctve)   majú prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom,   združení, ktorému bol výkon práva poľovníctva prenajatý (§ 14 ods. 4 zákona o poľovníctve).

Preto je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že v súdnom preskúmavacom konaní nebolo zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní orgánov štátnej správy. Aj podľa   názoru   odvolacieho   súdu   schválením   zmluvy   o   nájme   výkonu   práva   poľovníctva v poľovnom   revíri   Č.,   ktorú   uzavrel   nájomca   Poľovnícky   spolok   Č.   so   sídlom   v N.   s vlastníkmi, resp. splnomocnenými zástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných za poľovný revír, nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcu. Správny bol postup žalovaného správneho orgánu, ktorý zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Prievidzi o schválení nájomnej zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom   revíri   Č.,   ktorú   uzavrel   nájomca   Poľovnícky   spolok   Č.   so   sídlom   v N. s vlastníkmi, resp. splnomocnenými zástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných za poľovný revír, keďže ani v odvolacom správnom konaní neboli zistené zákonné prekážky, ktoré by bránili schváleniu predmetnej zmluvy. Procesným postupom správnych orgánov oboch   stupňov   nedošlo   k   takým   pochybeniam,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť napadnutého   rozhodnutia,   a   na   ktoré   by   musel   v   súdnom   preskúmavacom   konaní   súd prihliadnuť podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že v preskúmavanej   veci   bol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   a   z   neho   vyvodený   správny právny záver. Krajský súd nepochybil, keď zamietol žalobu. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §   219   OSP   potvrdil,   viazaný   tiež   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1   OSP) a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 OSP).“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifická   správneho súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka založila svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu v   prvom   rade   na   skutočnosti,   že   najvyšší   súd „sa   stotožnil“ s   názorom   krajského (prvostupňového) súdu, ktorý však vychádzal z „nedostatočne zisteného skutkového stavu“ a ktorého závery nie sú správne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru sťažovateľky sú rozhodnutia oboch správnych súdov nepreskúmateľné.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti   a   citovanej   časti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu, sťažovateľka rovnaké argumenty o nedostatočnom zistení skutkového stavu použila aj na zdôvodnenie   svojho   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   z   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa s týmto argumentom sťažovateľky vysporiadal   konštatovaním,   že „predmetom   tohto   súdneho   preskúmavacieho   konania   je predovšetkým posúdenie skutočnosti, ktoré sa týkajú práv a právom chránených záujmov žalobcu (§ 244 ods. 2 a 3 OSP). Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v danej veci je preto rozhodujúce, či a v akom rozsahu boli preskúmavaným rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené práva, resp. právom chránené záujmy žalobcu.“. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd ako správny súd nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.

Navyše,   v   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Jeho postup pri odôvodňovaní svojho právneho záveru, preto   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny. Najvyšší   súd   teda v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namietala iba z dôvodu   podľa   jej   názoru   svojvoľných   a   arbitrárnych   záverov   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   konštatovania   o   nezistenom porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   46   ústavy   sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka porušenie označeného článku ústavy nijako skutkovo ani právne neodôvodnila.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie konkrétnych relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu   a pod.).   Vznesenie takýchto námietok však zo sťažnosti nevyplýva. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,   a   rozhodnutie   o   zrušení   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto otázkach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010