znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 111/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 186/2008 z 20. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 186/2008 z 20. augusta 2008.

Zo   sťažnosti   je   zrejmá   nespokojnosť   sťažovateľa   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 186/2008 z 20. augusta 2008, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 235/06 zo 17. apríla 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 87/96 z 31. marca 2004, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa „o určenie, že služobný pomer trvá s rozšírením o náhradu služobného príjmu“.

Nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu spočíva v jeho tvrdení, že konanie a rozhodovanie o jeho žalobe nebolo v právomoci súdov, a preto mal najvyšší súd ako všeobecný súd poslednej inštancie konajúci v predmetnej veci konanie o žalobe sťažovateľa zastaviť a vec postúpiť na vybavenie príslušnému orgánu, ktorým bol podľa   sťažovateľa   v danom   prípade   minister   obrany   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ uvádza, že na nedostatok právomoci súdov vo veci konať a rozhodnúť mal najvyšší súd v dovolacom   konaní   prihliadať   ex   offo   ako   na   procesnú   vadu   podľa   §   237   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzájomné vzťahy účastníkov služobného pomeru sa vyznačujú, že jeden účastník vystupuje voči druhému ako nositeľ verejnej   zvrchovanej   moci   a   tým   ako   silnejší   subjekt,   ktorý   druhému   subjektu   môže jednostranne zakladať jeho práva. To sa prejavuje predovšetkým v právnej úprave vojenskej disciplíny, možnosti ukladania disciplinárnych odmien a trestov, úprave služobného voľna, nárokoch na dovolenku a taktiež zvláštnymi spôsobmi skončenia služobného pomeru. Na verejnoprávnej povahe tohoto právneho vzťahu pritom nemohol nič zmeniť ani spôsob, akým sa sťažovateľ procesne domáhal svojho nároku, pretože určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. je prípustným právnym nástrojom len pri uplatňovaní nárokov z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení § 7 ods. 1 O. s. p., pre ktoré je charakteristická rovnosť účastníkov....

Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc k prejednaniu a rozhodnutiu o danej veci (týkajúcej sa služobného pomeru účastníkov) nezveril súdu v rámci občianskeho konania sporového ani v zmysle ustanovení § 7 ods. 2, 3 O. s. p.

Existenciu   právomoci   súdov   na   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci   skúmajú   súdy v každom štádiu konania (§ 103 O. s. p). Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.)   sa   považuje   za   neodstrániteľnú   procesnú   podmienku   konania,   ktorá   má   ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej. V prípade absencie právomoci musí súd konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému orgánu na konanie a rozhodnutie (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutie vo veci, v ktorej súd nemal právomoc vo veci konať, má za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia a v konečnom dôsledku jeho nulitu.

Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc na prejednanie a rozhodnutie o danej veci (týkajúcu sa služobného pomeru sťažovateľa) nezveruje súdu v rámci občianskeho súdneho konania sporového ani podľa ustanovenia § 7 ods. 2 O. s. p....

V zmysle uvedeného je preto tvrdenie dovolacieho súdu, že nezistil existenciu žiadnej vady vyplývajúcu z § 237 písm. a) O. s. p. neopodstatnené a teda nesprávne.

Dovolací   súd   za   daných   podmienok   bol   povinný   rozhodnúť   uznesením   o   zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa z dôvodu procesnej vady uvedenej v § 237 písm. a) O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov). Dovolací súd bol povinný rozhodnúť svojím uznesením tiež o zastavení konania vo veci, ako aj o postúpení veci tomu orgánu, do ktorého právomoci patrí, teda ministrovi obrany Slovenskej republiky   (§   5   ods.   2   písm.   a),   §   6   ods.   2   písm.   a) zákona   č.   346/2005   Z.   z.   v znení neskorších predpisov ).

Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy a dovolací súd postupovali v danej veci v rozpore so zákonom, ak napriek nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím porušili ústavou zaručené právo sťažovateľa...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Ing. I. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2008 sp. zn. 4 Cdo 186/2008 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2008, sp. zn. 4 Cdo 186/2008, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Ing. I. R. trovy právneho zastúpenia vo výške 7.938,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na účet advokáta JUDr. Ľ. H.,... B....“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v jeho   tvrdeniach,   že   najvyšší   súd   ako všeobecný   súd   konajúci   vo   veci   jeho   žaloby „o   určenie,   že   služobný   pomer   trvá s rozšírením   o náhradu služobného   príjmu“,   v poslednom   stupni nezastavil   ex   offo   toto konanie z dôvodu zistenia procesnej vady podľa § 237 písm. a) OSP a nepostúpil vec na vybavenie   príslušnému   orgánu,   ale   aj   napriek   sťažovateľom   tvrdenému   nedostatku právomoci   súdov   v danej   veci   konať   konanie   o jeho   žalobe   nezastavil,   ba   dokonca v napadnutom uznesení konštatoval, že nezistil žiadne nedostatky v zmysle § 237 OSP.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci,   pretože dovolací súd svoj právny názor na otázku opodstatnenosti uplatnených nárokov v tejto veci doteraz nezaujal. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.,   pričom   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej v tomto zákonom ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

Podľa   § 96 ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Z uvedeného je zrejmé, že právo disponovať s návrhom na začatie konania má aj v priebehu konania samotný navrhovateľ (v sporovom konaní žalobca), t. j. navrhovateľ môže kedykoľvek svoj návrh vziať späť v časti alebo celkom.

V danom   prípade   bol   žalobcom   priamo   sťažovateľ,   ktorý   sám   adresoval   žalobu priamo   všeobecnému   súdu,   pričom   v prípade,   ak   sa   sťažovateľ   neskôr   domnieval,   že predmet jeho žaloby nepatrí do právomoci všeobecných súdov, mal možnosť kedykoľvek vziať svoju žalobu späť, pričom súd by následne konanie o nej zastavil. Sťažovateľ však toto svoje právo nevyužil po celý čas od podania žaloby 5. marca 1996 do 20. augusta 2008, keď v jeho veci rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd.

Ústavný súd síce zohľadňuje, že sťažovateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, nebol v konaní   pred   okresným   súdom,   ako   ani   v konaní   pred   krajským   súdom   zastúpený advokátom, takže mu ním tvrdené skutočnosti o nedostatku právomoci súdov konať vo veci jeho žaloby nemuseli byť známe, avšak súčasne poukazuje na skutočnosť, že predmetnú pochybnosť v otázke právomoci súdov vec prejednať a rozhodnúť (nedostatok podmienky konania)   vyjadril   už   v konaní   pred   okresným   súdom   žalovaný,   tak   ako   to   vyplýva   aj z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 87/96 z 31. marca 2004 (pozri str. 2), pričom   s touto   námietkou   žalovaného   sa   okresný   súd   v označenom   rozsudku   aj   riadne vysporiadal (pozri str. 5). Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ mohol o tejto skutočnosti dozvedieť najneskôr pri doručení označeného rozsudku okresného súdu, proti ktorému sa dokonca aj odvolal, avšak posúdenie, resp. spôsob posúdenia otázky právomoci súdu na konanie   a rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľ   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu nenamietal ani nespochybnil. Navyše, sťažovateľ ani následne po rozhodnutí krajského súdu o jeho odvolaní, už v zastúpení právnym zástupcom, túto skutočnosť o absencii právomoci súdov vo veci konať nenamietal ani v poradí prvom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 73/2006, ba dokonca ani v poradí druhom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 186/2008.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ v zastúpení právnym zástupcom nespochybnil ani nenamietal nedostatok právomoci súdov konať a rozhodnúť v danej veci, a to ani v jednom z uvedených   dovolacích   konaní,   najvyšší   súd   sa   v obidvoch   označených   dovolacích konaniach ex offo zaoberal skúmaním dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP. V sťažovateľom   napádanom   dovolacom   konaní   o tejto   skutočnosti   svedčí   konštatovanie najvyššieho súdu, že takéto podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP nezistil, pričom sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napáda, resp. polemizuje iba s týmto hodnotiacim   záverom   najvyššieho   súdu,   avšak   v tomto   smere   nenamieta   nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd nie je oprávnený, resp. do jeho právomocí nepatrí nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr. v danom prípade preskúmavať podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP namiesto najvyššieho súdu), pretože z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02),   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale úlohou ústavného súdu je skúmať skutkové a právne závery všeobecného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o priznaní úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   nepripadalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o tejto   časti sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009