znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 111/08-101

Ústavný súd Slovenskej   republiky na verejnom zasadnutí 26. júna 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti M. L., štátneho príslušníka Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky, t. č. bez trvalého bydliska, nachádzajúceho sa vo vydávacej väzbe, zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie základného práva nebyť mučený ani podrobovaný krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručeného v čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu   zaobchádzaniu   zaručené   v   čl.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 o prípustnosti vydania M.   L.   na   trestné   stíhanie   do   Alžírskej   demokratickej   a   ľudovej   republiky p o r u š e n é b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   31/2007 z 22. januára 2008 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 468 Sk (slovom trinásťtisícštyristošesťdesiatosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky Mgr. M. K., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 13. marca 2008 č. k. II. ÚS 111/08-48 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   L.,   štátneho   príslušníka   Alžírskej demokratickej   a ľudovej   republiky   (ďalej   aj   „Alžírsko“),   t.   č.   bez   trvalého   bydliska, nachádzajúceho sa vo vydávacej väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobovaný   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručeného v čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Tost   31/2007   z   22.   januára   2008   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Ústavný   súd   zároveň   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 do dňa právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.

1.   Z obsahu   sťažnosti   z 26.   februára   2008   a z   jej   doplnení   zo   6.   marca   2008 a z 25. marca   2008,   okrem   iného   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bol   súdom   v   Alžírsku vyšetrujúcim sudcom 23. októbra 2001 pod č. 01/55 vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz pre   trestné   činy   účasti   v   teroristickej   skupine,   falšovania   a používania   falošných dokumentov, na základe ktorého I. požiadal o pátranie po ňom a o jeho predbežné zadržanie za účelom extradície do Alžírska.

Prokurátorkou   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   bol   3.   mája   2007   podaný na Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   návrh   na   vzatie   sťažovateľa do predbežnej väzby na podklade medzinárodného zatýkacieho rozkazu z 23. októbra 2001, v ktorom sa uvádzalo, že bol súdom v Alžírsku rozsudkom sp. zn. N° 175/05 z 1. júna 2005 v   neprítomnosti   právoplatne   odsúdený   na   doživotie   pre   trestný   čin   príslušnosti k teroristickej skupine, ktorá vyvíjala činnosť na alžírskom štátnom území aj v zahraničí, a za   trestný   čin   falšovania   dokumentov   a používania   falšovaných   dokumentov. Do predbežnej   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý   na základe   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave zo 4. mája 2007 sp. zn. 1 Ntc 2/2007. Predbežná väzba sa začala dňom jeho zadržania 2. mája 2007 o 9.00 h a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby v Bratislave. Dňa 2.   júla   2007   podal   právny   zástupca   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 27/2007 jeho sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 4. mája 2007 sp. zn. 1 Ntc 2/2007 zamietol. Prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Bratislave bol 18. júna 2007 na Krajskom súde v Bratislave   podaný   návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   vydávacej   väzby.   Krajský   súd v Bratislave uznesením z 20. júna 2007 sp. zn. 1 Ntc 2/2007 rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej   väzby.   Vydávacia   väzba   začala   plynúť   20.   júna   2007   o   12.00   h   a   trvá a vykonáva sa dodnes.

Počas   doby   umiestnenia   v   predbežnej   väzbe   sťažovateľ   28.   júna   2007   opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že alžírske orgány ho obviňujú z toho, že je terorista a člen salafistickej organizácie. O azyl na Slovensku žiadal aj preto, že má na Slovensku manželku a maloletého syna, ako aj preto, že v Alžírsku bol odsúdený   za   členstvo   v   teroristickej   skupine   a   po   návrate   sa   obáva   možného   mučenia a iného neľudského zaobchádzania.

Migračným   úradom   bolo   24.   septembra   2007   vydané   rozhodnutie   sp.   zn. MU-1405/PO-Ž-2007,   ktorým   sa   sťažovateľovi   azyl   neudeľuje,   neposkytuje   sa   mu doplnková ochrana a zároveň v jeho prípade neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Alžírska. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 2007. Proti   danému   rozhodnutiu   sťažovateľ   nepodal   opravný   prostriedok   z   dôvodu,   že chcel, aby o jeho veci vydania v rámci extradičného konania bolo rozhodnuté čo najskôr. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti vyjadril právnej zástupkyni, ktorá ho zastupuje v konaní pred   ústavným   súdom,   že   celkové   podmienky   väzby   na   Slovensku   s   ohľadom   najmä na celodenný pobyt v cele, s výnimkou jednej hodiny denne, a skutočnosť, že nebol v tom čase, a ani v súčasnosti nie je v žiadnom kontakte so svojím synom na Slovensku, sa mu javili ako ďalej neznesiteľné, a preto chcel, aby sa extradičné konanie a s tým súvisiaca vydávacia   väzba   čo   najskôr   ukončili.   Sťažovateľ   nechcel   v   azylovom   konaní   využiť opravný prostriedok, pretože chcel, aby sa pokračovalo v extradičnom konaní a zrušilo sa prerušenie tohto konania z dôvodu azylového konania.

Na verejnom zasadnutí bolo 30. novembra 2007 vydané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntc 2/2007, ktorým krajský súd pripustil vydanie sťažovateľa do Alžírska. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas obhajca sťažovateľa sťažnosť.

Následne na neverejnom zasadnutí najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22.   januára   2008   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1 Ntc 2/2007   zrušil z dôvodu,   že   výrok   uznesenia   je   v   danom   znení   nevykonateľný,   a súčasne   rozhodol,   že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Alžírska je prípustné. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť   dňom   jeho   vyhlásenia,   teda   22.   januára   2008,   pričom   jeho   písomné vyhotovenie bolo doručené obhajcovi sťažovateľa 19. februára 2008.

2. K dôvodom,   pre ktoré podal ústavnú sťažnosť ešte pred rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“ alebo „minister“) o prípustnosti vydania, sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Alžírska je právoplatné a účinné k 22. januáru 2008. Rozhodnutie ministra   spravodlivosti   o   právnej   otázke   povolenia/nepovolenia   vydania   sťažovateľa do Alžírska   bude   právoplatné   a   účinné,   a teda   i vykonateľné   dňom   jeho   oznámenia sťažovateľovi.

Kľúčovou okolnosťou v tomto prípade je, že taxatívne dôvody na rozhodovanie súdov o   právnej   otázke   prípustnosti   vydania osoby   v rámci extradičného   konania   sú zásadne odlišné od dôvodov záväzných pre ministra spravodlivosti pri rozhodovaní o nepovolení vydania sťažovateľa. Podstatným rozdielom nie je len skutkový obsah jednotlivých dôvodov na rozhodovanie súdov a na rozhodovanie ministra v rámci extradičného konania, ale aj postavenie sťažovateľa pri rozhodovaní súdov a pri rozhodovaní ministra spravodlivosti.

Pokiaľ ide o dôvody neprípustnosti vydania pri rozhodovaní ministra spravodlivosti, sťažovateľ   nemá   zo   zákona   vymedzené   žiadne   procesné   postavenie,   ktoré   by   mu garantovalo jednak možnosť vyjadriť sa k dôvodom povolenia vydania, ale ani mu nedáva možnosť   predvídať výsledok rozhodovania ministra spravodlivosti v rámci extradičného konania, pretože minister spravodlivosti dôvodmi nepovolenia vydania osoby nie je podľa ustanovenia   § 510   ods.   2   Trestného   poriadku   vôbec   viazaný.   Sťažovateľ   preto   nemá garantované   žiadne   právo   vyjadrenia   sa   pred   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti k legitímnym   dôvodom   nepovolenia   vydania.   Ak by   sa   sťažovateľ   aj   rozhodol   zaslať vyjadrenie k dôvodom nepovolenia vydania podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku, nie je pre neho predvídateľná žiadna lehota, v ktorej tak má urobiť, aby zaslal dané vyjadrenie včas   pred   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   o   jeho   povolení/nepovolení   vydania do Alžírska.

Za   danej   právnej   úpravy   extradičného   konania   jediným   účinným   prostriedkom ochrany základného práva sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a podľa čl. 3 dohovoru je ústavná sťažnosť a konanie pred ústavným súdom spolu s odkladom vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti. Aj pri prihliadnutí na osobitosť extradičného konania pri uplatňovaní,   resp.   neuplatňovaní   princípov   spravodlivého   súdneho   procesu   podľa   čl.   6 dohovoru,   skutočnosť,   že   ústavný   súd   je   jediným   orgánom   štátu,   ktorý   môže   účinne ochrániť   sťažovateľa   pred   porušovaním   jeho   základného   práva   nebyť   mučený   ani podrobený   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   je   v   tomto   prípade kľúčová.

3. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 bolo porušené   právo   sťažovateľa   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   a   podľa   čl.   3   dohovoru,   a   to konkrétne tým, že dané rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné ku dňu jeho vyhlásenia, teda k 22. januáru 2008, a s ohľadom na dostupnosť efektívnych prostriedkov nápravy v extradičnom   konaní   podľa   platného   a   účinného   Trestného   poriadku   sťažovateľ   nemá v tomto momente iný efektívny nástroj ochrany svojho základného práva na zákaz mučenia ako podanie tejto ústavnej sťažnosti.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosti týkajúce sa obáv   z   porušenia   jeho   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu   zaobchádzaniu   v   prípade   vydania   do   Alžírska,   ktoré   opiera   o   správy mimovládnych   organizácií,   správy   medzištátnych   organizácii,   správy   iných   štátov hodnotiacich situáciu v Alžírsku, ako aj správy z médií, ktoré sú relevantné na tento prípad (Výbor OSN pre ľudské práva, dokumenty Ministerstva vnútra Veľkej Británie, Amnesty international, Human Rights Watch).

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   vyplýva,   že   tento   súd   okrem   všeobecnej   politickej   situácie a celkového   spoločenského   vývoja   posudzuje   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä z perspektívneho ohrozenia sťažovateľa.

Kľúčovou okolnosťou posúdenia perspektívneho ohrozenia sťažovateľa je odsúdenie sťažovateľa v neprítomnosti v Alžírsku na doživotie za trestné činy spojené s terorizmom, konkrétne   za   trestný   čin   príslušnosti   k   teroristickej   skupine,   ktorá   vyvíjala   činnosť   na alžírskom   štátnom   území   aj   v zahraničí,   a   za   trestný   čin   falšovania   dokumentov a používania falšovaných dokumentov.

Práve s ohľadom na už uvedené skutočnosti súvisiace s praxou orgánov činných v trestnom konaní v Alžírsku sťažovateľovi - ako v neprítomnosti odsúdenému za trestné činy terorizmu - skutočne hrozí, že počas nového trestného konania v Alžírsku budú za účelom   jeho   priznania   k   trestným   činom   terorizmu,   za   ktoré   už   bol   za   neprítomnosti odsúdený, použité metódy nezlučiteľné s čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy.

Riadne preskúmanie dôvodných obáv sťažovateľa ústavným súdom, že jeho vydaním Slovenskou republikou do Alžírska dôjde k takému zaobchádzaniu s ním, ktoré je v rozpore s čl. 3 dohovoru, a teda aj čl. 16 ods. 2 ústavy, v tomto prípade znamená, že Slovenská republika bude rešpektovať zásadný princíp materiálneho právneho štátu - princíp efektívnej ochrany základných práv a slobôd, ktorý sa prejaví konkrétne tým,

-   že   bude   uskutočnené   riadne   preskúmanie   dôvodných   obáv   sťažovateľa   pred ústavným súdom, a teda dôvodov, že jeho vydaním môže dôjsť k porušeniu čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, a v prípade, že tak bude pred ústavným súdom preukázané, ústavný súd svojím rozhodnutím zabráni vydaniu sťažovateľa do Alžírska,

- že do skončenia meritórneho rozhodnutia ústavného súdu bude aplikovaný inštitút odkladu vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Alžírska.

6. Podľa sťažovateľa tým, že najvyšší súd pripustil vydanie sťažovateľa do Alžírska, umožnil situáciu, v ktorej je sťažovateľ v súčasnosti, a teda, že nemá žiadnu inú možnosť ako podanie tejto sťažnosti na začatie konania pred ústavným súdom.

7. Sťažovateľ napokon vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu   zaobchádzaniu   vyplývajúce   z   čl.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 31/2007 zo dňa 22. januára 2008 o prípustnosti vydania M. L. porušené bolo.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 31/2007 zo dňa 22. januára   2008   o   prípustnosti   vydania   M.   L.   do   Alžírskej   demokratickej   a ľudovej republiky sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

8. Podaním zo 6. marca 2008 sťažovateľ doplnil ústavnú sťažnosť o rozsudok ESĽP Saadi v. Taliansko, ktorý súvisí s prerokovávanou vecou a o argument, že Alžírsko nie je na zozname bezpečných krajín podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 716/2002 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam bezpečných tretích krajín a bezpečných krajín pôvodu. Uvedené nariadenie vlády je vykonávacím predpisom k zákonu č. 480/2002 Z. z. o azyle.

9. Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním z 25. marca 2008, v ktorom žiada rozšíriť sťažnosť o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   pretože   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   svojvoľné   a arbitrárne.   Najvyšší   súd nereagovaním   na   ľudskoprávne   argumenty   kvôli   doslovnému   výkladu   vybraných ustanovení   Trestného   poriadku,   a teda   kvôli   výkladu   nekonformnému   s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, podľa sťažovateľa porušil jeho právo na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa mal zaoberať námietkou možného porušenia čl. 3 dohovoru, pretože to vyplýva z § 477 písm. a) a § 478 Trestného poriadku, čl. 144, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ústavy. Porušením procedurálneho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť zároveň k porušeniu hmotného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Zároveň sťažovateľ   žiadal   o odpustenie   lehoty   v zmysle   §   58   Občianskeho   súdneho   poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde.

10. K predmetnej ústavnej sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý 4. apríla 2008 zaujal toto stanovisko:

„Na základe Vašej žiadosti o stanovisko k sťažnosti obvineného M. L. oznamujeme, že jeho sťažnosť obsahovo nedôvodne smeruje proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 22. januára 2008, sp. zn. 2 Tos 31/2007. Týmto uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva nebyť mučený ani podrobovaný krutému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu,   lebo   ide   o okolnosť,   ktorú   Najvyšší   súd   SR   nemohol   skúmať   v rámci rozhodovania   o prípustnosti   vydania   do   cudziny.   Napriek   tomu   sa   touto   okolnosťou z hľadiska procesného vymedzenia tejto povinnosti zaoberal keď v napadnutom uznesení uviedol, že prípadné porušenie namietaného práva môže skúmať iba minister spravodlivosti a to v rámci rozhodovania o povolení vydania vyžiadanej osoby.“

11. Právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámila, že sťažovateľ sa podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde rozhodol trvať na ústnom pojednávaní v predmetnej veci, pričom nechala na zváženie ústavnému súdu, či na ústne pojednávanie predvolá aj sťažovateľa.   Na   verejné   pojednávanie   bola   predvolaná   právna   zástupkyňa   sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu, ktorý však svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil.Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom záverečnom návrhu - ktorý   odovzdala ústavnému súdu aj s ďalšími dôkazmi – uviedla okrem iného, že:

„Právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je procesnou zárukou zákazu   mučenia   garantovaného   konkrétne   namietaným   článkom   16   ods.   2 Ústavy SR a článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Riadne súdne preskúmanie právnej otázky, či môže dôjsť k porušeniu zákazu mučenia vydaním   sťažovateľa   do   Alžírska   je   conditio   sine   qua   non   procesného základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú článkom 46 ods. I Ústavy SR.   V   tejto   súvislosti navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   bral   rozšírenie   návrhu   zo   dňa 25. marca 2008 ako súčasť argumentácie   k zákazu   mučenia   s   ohľadom   na   procesné záruky k tomuto zákazu vyjadrené v práve na súdnu ochranu...

Najvyšší súd SR zásadne pochybil v tom, že sa vôbec nezaoberal otázkou, či v prípade vydania sťažovateľa do Alžírska dôjde k porušeniu zákazu mučenia, táto okolnosť je conditio   sine   qua   non   práva   na   súdnu   ochranu   a v tejto   súvislosti   aj   ochrany ústavnosti v tomto prípade. Kľúčová skutková otázka, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal tým, či k porušeniu zákazu mučenia dôjde alebo nie, je pritom nepochybná.

Preukázanie okolnosti, že najvyšší súd sa nezaoberal tým, či dôjde k porušeniu zákazu mučenia   v   prípade   vydania   sťažovateľa   do   Alžírska   vyplýva   jednak   priamo z odôvodnenia Najvyššieho   súdu   SR   v   jeho   napádanom   rozhodnutí   v   tomto   konaní (sp. zn.: 2 Tost 31/2007 zo dňa 22. januára 2008), ako aj z vyjadrenia najvyššieho súdu adresovanému   ústavnému   súdu v tomto konaní.   V   tomto   vyjadrení   najvyšší súd   jasne uviedol,   že   otázkou   zákazu   mučenia   sa   vôbec   nezaoberal   pri   vydaní   rozhodnutia o prípustnosti vydania sťažovateľa do Alžírska.

Najvyšší   súd   porušil   právo   na   súdnu   ochranu   tým,   že   sa   neriadil   ústavným príkazom a v tomto prípade osobitne ani zákonným príkazom nadradenosti dotknutých medzinárodných zmlúv o ľudských právach pred zákonom. Ústavný príkaz vyplýva pre vyššie uvedené medzinárodné zmluvy   o   ľudských   právach   z   ustanovenia   čl.   154   c ods.   1   ústavy   a   zákonný   príkaz z ustanovenia § 478 Trestného poriadku. Takýmto svojím postupom najvyšší súd nevyložil a neuplatnil ustanovenia trestného poriadku pri rozhodovaní o prípustnosti vydania sťažovateľa do Alžírska konformne s ústavou, konkrétne s ustanovením čl. 152 ods. 4 ústavy...

Tým   hrubšie   je   pochybenie   najvyššieho   súdu,   že   sa   nezaoberal   otázkou   rizika mučenia sťažovateľa v prípade jeho vydania do Alžírska, že sťažovateľ namietal priamo pred   najvyšším   súdom   v   prípade   jeho   vydania   porušenie   medzinárodných   zmlúv o ľudských právach   garantujúcich   zákaz   mučenia,   ako   aj   poukazoval   na   skutkové zistenia organizácie A. ohľadom situácie v Alžírsku.

Právna zástupkyňa sťažovateľa získala v krátkom časovom odstupe, konkrétne dňa 20. a 23. júna 2008 pred týmto pojednávaním prístup k celému súdnemu spisu vedenému Krajským súdom Bratislava vo veci 1 Ntc 2/2007, v ktorom sú listiny predchádzajúce rozhodnutiu napádaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Tento   spis   pôvodne nachádzajúci   sa   na Ministerstve   spravodlivosti   SR   bol   postúpený   Krajskému   súdu Bratislava krátko pred 20. júnom 2008.

Po oboznámení sa s obsahom spisu dovoľujem si založiť krátkou cestou do spisu ústavného súdu   kópiu   podania   sťažovateľa   označeného   ako   „Odvolanie   voči rozhodnutiu   Krajského súdu   zo   dňa   30.   novembra   2007   voči   prípustnosti   môjho vydania do Alžírska“. Týmto podaním sťažovateľa, ktoré je fakticky i právne riadnym opravným   prostriedkom   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   Bratislava o prípustnosti vydania do Alžírska (uznesenie KS Bratislava, sp. zn. 1 Ntc 2/2007), ktoré predchádzalo   namietanému   rozhodnutiu   najvyššieho súdu,   si   dovoľujem   poukázať na skutočnosť, ako vyplýva z obsahu tohto podania, že sťažovateľ namietal v prípade jeho vydania pred najvyšším súdom porušenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach garantujúcich   zákaz   mučenia,   ako   aj   poukazoval   na skutkové zistenia organizácie A. ohľadom situácie v Alžírsku. Dovoľujem si tiež informovať ústavný súd, že v predmetnom spise   je   založený viacstranový   obsažný dokument o   situácii   v Alžírsku   s   dôrazom   na otázku rizika mučenia v trestnom konaní v Alžírsku spracovaný s ohľadom na obsah pravdepodobne   pracovníkmi   UNHCR,   ktorým   sa   najvyšší súd   nijako   nezaoberal. Súčasťou spisuje tiež urgentná výzva osobitného spravodajcu OSN pre oblasť mučenia, pána   M.   N.,   datovaná   zo   dňa   1.   júna   2007,   v ktorej   poukazoval na   vyššie   uvedený záväzný   DOHOVOR   proti   mučeniu   a inému   krutému,   neľudskému   alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a jeho čl. 3 vzťahujúci sa na daný prípad...

Pre   oboznámenie   sa   s   aktuálnou   situáciou   v   Alžírsku   so   zameraním   na otázku rizika mučenia v tomto štáte zakladám krátkou cestou do spisu kópiu úradného prekladu záverečných   pripomienok   Výboru   proti   mučeniu   pri   OSN   pre   štát   Alžírsko,   ktorý s ohľadom   na   svoju   právomoc   podľa   článku   19   DOHOVORU   proti   mučeniu   a   inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu preskúmal tretiu pravidelnú správu   Alžírska   a prijal   pripomienky   uvedené   v   tomto   dokumente. S ohľadom   na   krátkosť času   od   prijatia   uvedených   záverečných   pripomienok   existuje zatiaľ len nepublikovaná verzia týchto pripomienok vo francúzskom jazyku. V najbližšom čase   by   mala   byť   riadne   zverejnená publikovaná   verzia   týchto   pripomienok   aj v anglickom jazyku na príslušnej oficiálnej webstránke OSN. (...)

S ohľadom na vyššie uvedené trvám na podanej ústavnej sťažnosti a následných súvisiacich vyjadreniach a podaniach v tejto veci...“

II.

Z napadnutého   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 vyplývajú aj tieto relevantné skutočnosti:

„Po zistení, že činy pre ktoré sa žiada vydanie M. L. do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky, sú obojstranne trestné, najvyšší súd skúmal či existuje M. L. v podanej sťažnosti uplatnený dôvod neprípustnosti vydania podľa § 501 písm. g) Tr. por., prípadne iný   v ustanovení   §   501   Tr.   por.   vymenovaný   dôvod   neprípustnosti   vydania   do   cudziny pričom zistil, že žiadny z tam uvedených dôvodov (pozri ich podrobné uvedenie na strane 19 napadnutého uznesenia) nie je naplnený. Zásada ne bis in idem premietnutá do ustanovenia §   501   písm.   g),   na   ktorú   poukazuje   M.   L.   v jeho   sťažnosti   nie   je   v posudzovanej   veci aplikovateľná lebo zákonná úprava uvedená v citovanom ustanovení predpokladá, že osoba pre trestný čin (presnejšie by malo byť pre skutok), pre ktorý sa vydanie žiada, bola už právoplatne   odsúdená   alebo   oslobodená   slovenským   súdom   a nie   súdom   tretej   strany. Navyše   predmetom   odsudzujúceho   francúzskeho   rozsudku   zo   7.   apríla   2006,   číslo 9625339012, ktorého obsah bol prečítaný na verejnom zasadnutí krajského súdu, nie sú identické skutky, pre ktoré sa žiada vydanie M. L. do cudziny, a preto jeho sťažnostné námietky v tomto smere sú neopodstatnené.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky vyžiadanej osoby treba zdôrazniť, že v rozhodovanej veci okrem už citovanej bilaterálnej zmluvy, bolo potrebné postupovať aj podľa piatej časti, druhej   hlavy   Trestného   poriadku   o právnom   styku   s cudzinou.   Konanie   o vydanie   do cudziny je konaním zmiešaného typu, lebo dotknuté ustanovenia Trestného poriadku (§ 509 a § 510) rozlišujú medzi konaním o prípustnosti vydania, ktoré je zverené súdu a samotným konaním   o povolenie   vydania   osoby   do   cudziny,   o ktorom   podľa   §   510   ods.   1   Tr.   por rozhoduje orgán výkonnej moci - minister spravodlivosti. Súdne rozhodnutie o prípustnosti vydania je podmienkou možnosti kladného rozhodnutia ministra spravodlivosti o žiadosti cudzieho   štátu   na   vydanie   vyžiadanej   osoby.   Iba   ministrovi   spravodlivosti   a nie   súdu, vzhľadom na zákonnú úpravu uvedenú v § 510 ods. 2 Tr. por., prináleží skúmať aj to, či trestné konanie v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   resp.   aj   to,   či   vyžiadanej   osobe   hrozí uloženie trestu smrti. V prípade existencie dôvodnej obavy, že spomenuté zásady dodržané neboli,   resp.   by v novom konaní   neboli   dodržané a rovnako tak dôvodnej obavy,   že by vyžiadanej   osobe   hrozilo   uloženie   trestu   smrti,   je   oprávnením   ministra   spravodlivosti rozhodnúť o nepovolení vydania vyžiadanej osoby napriek rozhodnutiu súdu o prípustnosti vydania. Iba v prípade, že by zákonná úprava tieto kompetencie nezverovala ministrovi spravodlivosti bolo by povinnosťou súdu posúdiť aj M. L. v sťažnosti osobitne zdôraznenú obavu o porušení článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ostatne uvedená námietka M. L. teda presahovala rámec prieskumnej povinnosti najvyššieho súdu a zároveň aj dôvodov, pre ktoré môže podať sťažnosť proti rozhodnutiu krajského   súdu   o prípustnosti   vydania,   a preto   sa   ňou   najvyšší   súd   zaoberať   nemohol, pričom tak ale nemal robiť ani krajský súd.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa § 481 Trestného poriadku (Ochrana záujmov štátu): „Žiadosti cudzieho orgánu nemožno   vyhovieť,   ak   by   jej   vybavením   bola   porušená   ústava   alebo   také   ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorom je potrebné bez výhrady trvať, alebo ak by   vybavením   žiadosti   bol   poškodený   iný   významný   chránený   záujem   Slovenskej republiky.“

Podľa § 501 Trestného poriadku (Neprípustnosť vydania):

„Vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a)   ide   o   občana   Slovenskej   republiky,   okrem   prípadu,   ak   povinnosť   vydať   vlastného štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o   osobu, ktorá   požiadala v Slovenskej   republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c)   trestné   stíhanie   alebo   výkon   trestu   odňatia   slobody   sú   podľa   právneho   poriadku Slovenskej republiky premlčané,

d)   čin,   pre   ktorý   sa   vydanie   žiada,   je   trestným   činom   len   podľa   právneho   poriadku dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e) trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský charakter,

f) trestný čin bol spáchaný na území Slovenskej republiky, okrem prípadov, keď s ohľadom na osobitné   okolnosti   spáchania trestného   činu   treba   dať   prednosť   vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h) vyžiadaná osoba nebola za trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky v čase   jeho   spáchania   trestne   zodpovedná,   alebo   sú   iné   dôvody   vylučujúce   jej   trestnú zodpovednosť.“

Podľa § 509 Trestného poriadku (Rozhodnutie súdu):

„(1)   Po   skončení   predbežného   vyšetrovania   rozhodne   súd   na   návrh   prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

(2)   Na   konanie   podľa   odseku   1   je   príslušný   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval o predbežnej alebo vydávacej väzbe; ak sa o predbežnej alebo vydávacej väzbe nekonalo, krajský súd, v ktorého obvode vyžiadaná osoba býva.

(3) O prípustnosti vydania rozhoduje súd na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím umožní   vyžiadanej   osobe   a   jej   obhajcovi   vyjadriť   sa   písomne   k   žiadosti   o   vydanie. Ak v tomto vyjadrení vyžiadaná osoba alebo jej obhajca o to požiada alebo ak to považuje súd za potrebné, o prípustnosti vydania rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

(4) Proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania, je prípustná   sťažnosť   prokurátora   a   vyžiadanej   osoby   len   pre   niektorý   z   dôvodov neprípustnosti   vydania   podľa   §   501;   sťažnosť   má   odkladný   účinok.   Proti   rozhodnutiu, ktorým bola vyslovená neprípustnosť vydania, má právo podať sťažnosť len prokurátor; sťažnosť má odkladný účinok.

(5)   O   sťažnosti   rozhoduje   najvyšší   súd.   Odvolací   súd   na   neverejnom   zasadnutí sťažnosť zamietne, ak zistí, že nie je dôvodná. Ak sťažnosť nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne uznesením, či je vydanie prípustné alebo neprípustné. Ustanovenie § 506 ods. 2 sa použije primerane.“

Podľa § 510 Trestného poriadku (Povolenie vydania):

„(1) Vydanie osoby do cudziny povoľuje minister spravodlivosti; vydanie nepovolí, ak krajský súd alebo najvyšší súd podľa § 509 rozhodol, že vydanie nie je prípustné. (2)   Ak   súd   vyslovil,   že   vydanie   osoby   do   cudziny   je   prípustné,   môže   minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná   obava, že   trestné   konanie v   dožadujúcom   štáte   nezodpovedalo   alebo by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b)   je   dôvodná   obava,   že   vyžiadaná   osoba   by   v   dožadujúcom   štáte   bola   vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody,

c) vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri zohľadnení závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny zrejme neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

(3) Ak minister spravodlivosti vydanie nepovolí, predloží ministerstvo spravodlivosti vec generálnej prokuratúre na trestné stíhanie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že následkom jeho vydania do cudziny - Alžírskej demokratickej ľudovej republiky, môže voči nemu dôjsť k zlému zaobchádzaniu, a že touto okolnosťou sa mali zaoberať všeobecné súdy.

Uvedené   vyplýva   predovšetkým   z „procesnej   časti“   sťažovateľovej   argumentácie, v ktorej   uvádza,   že   rozhodovanie   ministra   spravodlivosti   podľa   Trestného   poriadku, jediného štátneho orgánu explicitne viazaného čl. 3 dohovoru, neobsahuje procesné záruky umožňujúce sťažovateľovi vyjadriť sa k veci. Argumentácia sťažovateľa je tiež založená na ustanoveniach zakazujúcich zlé zaobchádzanie (čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru) a na interpretácii týchto práv a judikatúre k nim. Sťažovateľ ďalej poukazuje na bezpečnostnú a vnútropolitickú   situáciu   v Alžírsku.   Napokon   v súvislosti   s jeho   vecou   pripomína povinnosť súdov zaoberať sa ľudskými právami a takto ústavne-konformne interpretovať zákony.

Naopak, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení k sťažnosti tvrdí, že úlohou   všeobecných   súdov   pri   extradícii   nie   je   posudzovanie   otázok   ľudských   práv. V napadnutom   uznesení   sa   doslovne   uvádza: „Iba   ministrovi   spravodlivosti   a nie súdu, vzhľadom na zákonnú úpravu uvedenú v § 510 ods. 2 Tr. Por. prináleží skúmať, či trestné konanie v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. aj to, či vyžiadanej osobe hrozí uloženie trestu smrti. V prípade existencie dôvodnej obavy, že spomenuté zásady dodržané neboli, resp. by v novom konaní neboli dodržané a rovnako tak dôvodnej obavy, že by vyžiadanej osobe hrozilo uloženie trestu smrti, je oprávnením ministra spravodlivosti rozhodnúť o nepovolení vydania vyžiadanej osoby napriek rozhodnutiu súdu o prípustnosti vydania. Iba v prípade, že   by   zákonná   úprava   tieto   kompetencie   nezverovala   ministrovi   spravodlivosti   bolo   by povinnosťou súdu posúdiť aj M. L. v sťažnosti osobitne zdôraznenú obavu o porušení článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ostatne uvedená námietka   M.   L.   teda   presahovala   rámec preskumnej   povinnosti najvyššieho súdu a zároveň aj dôvodov, pre ktoré môže podať sťažnosť proti rozhodnutiu krajského   súdu   o prípustnosti   vydania,   a preto   sa   ňou   najvyšší   súd   zaoberať   nemohol, pričom   tak   nemal   robiť   ani   krajský   súd.“ Najvyšší   súd   teda   v napadnutom   rozhodnutí doslova vytkol krajskému súdu, že sa v uznesení sp. zn. 1 Ntc 2/2007 z 30. novembra 2007 (aj   keď   iba   okrajovo)   zaoberal   stavom   ľudských   práv   a nebezpečenstvom   zlého zaobchádzania v dožiadajúcej krajine.

Ústavný súd   vzhľadom   na všetky   skutkové a ústavnoprávne okolnosti   danej   veci konštatuje, že sťažnosť je dôvodná.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť   jednotlivcov   pred   zásahmi   verejnej   moci.   Táto   povinnosť   súdov   je   základným komponentom   právneho   štátu   rešpektujúceho   a ctiaceho   ľudské   slobody.   Vďaka   svojím definičným   znakom   -   nezávislosti   a viazanosti   právom   -   ústavou, zákonmi   a vybranými medzinárodnými zmluvami, môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov   pred excesmi verejnej moci. Prostredníctvom rozhodovania o ústavných sťažnostiach usmerňuje ústavný súd rozhodovanie všeobecných súdov o ľudských slobodách.

Zlé zaobchádzanie je zakázané absolútne, za každých okolností, tak podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3 dohovoru. Ide o slobodu, ktorú nemožno obmedziť, resp. ide o tzv. slobodu nedotknuteľnú. Niektorí autori v tejto súvislosti hovoria o tzv. tvrdom jadre ľudských práv (Sudre, F., Mezinárodní a evropské právo lidských práv, Brno, 1997, s. 132 a nasl.). Ústava ale ani dohovor teda neobsahujú vo vzťahu k zákazu zlého zaobchádzania klauzulu   o možnosti   a podmienkach   ich   zákonného   obmedzenia.   Podľa   čl.   15   ods.   2 dohovoru nemožno ani v prípade verejného ohrozenia odstúpiť od záväzku dodržiavať čl. 3 dohovoru (vnútroštátna situácia je zhodná; porov. čl. 51 ods. 2 ústavy a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového   stavu a contrario).   Absolútny   charakter   zákazu   zlého   zaobchádzania opakovane   zdôraznil   aj   ústavný   súd   v   nálezoch   sp.   zn.   III.   ÚS   70/01,   I.   ÚS   4/02, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06 a II. ÚS 271/07.

Slovenská republika je taktiež viazaná Dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásený pod č. 143/1988 Zb. (ďalej len „dohovor proti mučeniu“)]. Napokon treba ešte pripomenúť čl. 7 prvú vetu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach [vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.   (ďalej   len   „pakt“)],   podľa   ktorého   nikto   nesmie   byť   mučený   alebo   podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Je   nepochybne   v právomoci   Slovenskej   republiky   vydať   do   cudziny   vyžiadanú osobu. Samotný dohovor predpokladá extradíciu, pretože podľa jeho čl. 5 ods. 1 písm. f) môže   byť   obmedzená   osobná   sloboda   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie   o vydanie. V predmetnej   veci,   v ktorej   ide   o vydanie   sťažovateľa   do   Alžírska,   treba   vnímať   aj dvojstranný záväzok Slovenskej republiky podľa medzinárodného práva.

Po vydaní osoby do cudziny môže dôjsť v cudzine zo strany cudzej moci k porušeniu najdôležitejších ľudských práv a slobôd zaručených v ústave alebo v dohovore, alebo iných medzinárodných   dokumentoch.   Z tohto   dôvodu   je   potrebné,   aby   dožiadaný   štát   veľmi citlivo a prísne vnímal aj ľudskoprávny kontext extradície. Z tohto hľadiska je irelevantné, zo spáchania akého trestného činu je osoba, o vydanie ktorej ide, podozrivá, alebo za aký trestný čin bola odsúdená, ak ide o vydanie na výkon už uloženého trestu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   mu   v dožiadajúcej   krajine   hrozí   mučenie   alebo   iné   kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie.

Podľa čl. 3 dohovoru proti mučeniu, ktorým je Slovenská republika viazaná, žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia. Uvedené ustanovenie explicitne rieši vzťah extradície a zákazu mučenia.

Vytvárajúc európsky štandard ochrany ľudských slobôd rozhodol ESĽP v zásadnom rozsudku Soering   v.   Spojené   kráľovstvo   (sťažnosť   č.   14038/88),   že   vzhľadom na kategorickosť   zákazu   zlého   zaobchádzania   je   dožiadaný   štát   zodpovedný   aj   za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia. Teda aj, ak dožiadaný štát nie je sám aktérom   zlého   zaobchádzania,   jeho   mocenský   zásah   v podobe   vydania   by   mohol   byť prvkom príčinnej súvislosti vedúcej k zlému zaobchádzaniu v dožiadajúcej krajine. Opačné chápanie   by   bolo   alibistické   a nezlučiteľné   s doktrínou   praktickej,   efektívnej,   a nie teoretickej, resp. iluzórnej garancie ľudských práv (Artico v. Taliansko, Airey v. Írsko). V rozsudku Soering sa uvádza (§ 90), že obvykle sa ESĽP nevyjadruje k potenciálnym porušeniam dohovoru. Avšak v prípadoch, keď sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie vydať ho by   odporovalo   čl.   3   dohovoru   kvôli   svojim   predvídateľným   dôsledkom   v dožiadajúcej krajine, je nutné odchýliť sa od uvedeného princípu s ohľadom na závažnosť a nezvratnosť hroziaceho   utrpenia,   tak   aby   bola   zabezpečená   účinnosť   záruk   poskytovaných   týmto článkom.

Keďže ESĽP rozhoduje o porušení práv v zmysle dohovoru, a nie v zmysle dohovoru proti mučeniu, na základe jeho judikatúry sa podľa názoru ústavného súdu vlastne stal čl. 3 dohovoru proti mučeniu komponentom čl. 3 dohovoru, pričom zákaz vydania sa vzťahuje aj na neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.

Podobne   OSN,   Výbor   pre   ľudské   práva   v bode   9   všeobecnej   vysvetlivky   č.   20 (General Comment No. 20 z 10. marca 1992) týkajúcich sa čl. 7 paktu ustanovuje, že štáty - zmluvné   strany   Paktu   -   nesmú   vystaviť   osobu   nebezpečenstvu   zlého   zaobchádzania vrátením do inej krajiny extradíciou alebo vyhostením (dokument pozri na www.unhchr.ch).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že za súčasť čl. 16 ods. 2 ústavy možno považovať aj zákaz extradície osoby, ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí Slovenská republika rešpektovať na základe čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru, čl. 3 dohovoru proti mučeniu a čl. 7 paktu.

Z textu   čl.   3   dohovoru   proti   mučeniu   ESĽP   odvodil   test   „domnienok   vážnych dôvodov“ - substantial ground test. Dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná.

V blízkej minulosti Veľký senát ESĽP potvrdil vo veci Saadi v. Taliansko (sťažnosť 37201/06) svoju judikatúru týkajúcu sa vzťahu čl. 3 dohovoru a extradície. Sťažovateľ N. S., občan Tuniska, namietal poručenie čl. 3, 6, 8 dohovoru a čl. 1 protokolu č. 7 k dohovoru. Sťažovateľ   bol   9.   októbra   2002   v   Taliansku   zatknutý   pre   podozrenie   z účasti   na medzinárodnom terorizme a bol vzatý do väzby. Čelil štyrom obvineniam: spolčenie za účelom   spáchania   aktov   násilia   v   štátoch   iných   ako   Taliansko   s cieľom   rozširovať terorizmus, pravdepodobne bol vodcom takého spolčenia, falšovanie množstva dokumentov a napokon pomoc a navádzanie svojich spojencov na vstup na územie Talianska v rozpore s imigračnými predpismi. Obžaloba žiadala pre sťažovateľa trest odňatia slobody na trinásť rokov. Taliansky súd prekvalifikoval 9. mája 2005 skutok z medzinárodného terorizmu na zločinné spolčenie s tým, že spolčenie malo teroristický charakter, a bol odsúdený na štyri a pol roka. Nebolo totiž dokázané bez rozumných pochybností, že by bol sťažovateľ plány spolčenia aj realizoval. Dva dni po doručení rozsudku prvostupňového súdu 11. mája 2005 vojenský súd v Tunisku odsúdil sťažovateľa v neprítomnosti na dvadsať rokov za členstvo v teroristickej   organizácii   a pozbavil   ho   základných   práv.   Minister   vnútra   8.   júna   2006 nariadil S. deportáciu do Tuniska aplikujúc Legislatívny dekrét: „Nevyhnutné opatrenia na boj   proti   medzinárodnému   terorizmu.“   Podľa   názoru   ministra   bolo   zo   spisu   zjavné,   že sťažovateľ hral aktívnu rolu v organizácii zodpovednej za vytváranie logistickej a finančnej podpory osobám patriacim k fundamentalistickému islamu. Jeho konanie narúša verejný poriadok a ohrozuje národnú bezpečnosť. Sťažovateľ požiadal o politický azyl, ktorý mu bol odmietnutý   14. septembra 2006. Proti   tomuto rozhodnutiu   sa   sťažovateľ neodvolal. V ten istý deň podal sťažnosť na ESĽP a požiadal o vydanie dočasného opatrenia. Európsky súd pre ľudské práva 15. septembra 2006 rozhodol, že prv si vyžiada od vlády Talianska dokumenty týkajúce sa trestnej veci v Tunisku. Európsky súd pre ľudské práva 5. októbra 2006 vydal dočasné opatrenie.

Napokon   ESĽP   rozhodol   o sťažnosti   jednomyseľne   tak,   že   ak by   bol   sťažovateľ deportovaný do Tuniska, došlo by k porušeniu čl. 3 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vníma hrozbu medzinárodného terorizmu voči spoločnosti. V rozpore s názorom Veľkej Británie, ktorá bola intervenientom na strane Talianska, ESĽP konštatoval, že nemožno vyvažovať mieru rizika mučenia sťažovateľa s hrozbou, ktorú on znamená pre spoločnosť. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil absolútny charakter čl. 3 dohovoru. Poukázal na to, že aby bolo nútené vydanie v rozpore s čl. 3 dohovoru, je nevyhnutné, aby boli preukázané „podstatné dôvody“ na názor, že existuje riziko, že sťažovateľ bude podrobený zlému zaobchádzaniu v prijímajúcej krajine.

Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní vychádzal z dokumentov Amnesty International, Human Rights Watch a MZV USA, o spoľahlivosti ktorých nepochyboval. Tieto   dokumenty   obsahovali   údaje   o zlom   zaobchádzaní   na   základe   Tuniského   zákona o prevencii   proti   terorizmu.   Talianska   vláda   neposkytla   nič,   čím   by   uvedené   poznatky vyvrátila. S ohľadom na postavenie sťažovateľa patriaceho k rizikovej skupine boli podľa ESĽP dané „podstatné dôvody“ na presvedčenie, že existuje reálne riziko, že sťažovateľ bude podrobený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 dohovoru.

V doterajších   argumentoch   ústavný   súd   ustálil,   že   je   absolútne   nevyhnutné,   aby Slovenská   republika   zodpovedným   spôsobom   vykonala   test   „domnienok   vážnych dôvodov“.   Ďalej   treba   určiť,   ktoré   štátne   orgány   Slovenskej   republiky   majú predmetnú povinnosť.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení k sťažnosti tvrdí, že úlohou súdov   pri   extradícii   nie   je   posudzovanie   otázok   ľudských   práv.   Vychádza   pritom z doslovného znenia druhej hlavy piatej časti Trestného poriadku, kde uvedená povinnosť nie   je explicitne   zakotvená, a taktiež zo skutočnosti,   že   podľa danej   časti   zákona   práve minister   spravodlivosti   na   základe   ustanovenia   §   510   ods.   2   Trestného   poriadku   môže nepovoliť vydanie osoby, ak je dôvodná obava z porušovania tam uvedených ľudských práv. Najvyšší súd dokonca vytkol krajskému súdu, že vzal do úvahy aj ľudské práva.

Slovenská republika má zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie   o extradícii   rozdelené   medzi   súdy   a ministra   spravodlivosti.   Extradičné konanie podľa platného Trestného poriadku má teda dve fázy. V prvej fáze krajský súd a najvyšší súd dvojstupňovo rozhodujú o (ne)prípustnosti vydania do cudziny. Ak súdy rozhodnú, že vydanie do cudziny je prípustné, tak vydanie nepovolí alebo povolí minister spravodlivosti.   Ten   môže,   nie   musí,   nepovoliť   vydanie,   ak   sú   prítomné   obavy ľudskoprávneho charakteru. V súvislosti s tým ústavný súd uvádza, že v žiadnom prípade nespochybňuje kompetentnosť (expertnosť) ministra posúdiť ľudskoprávny kontext veci, vrátane   záväzných   medzinárodných   zmlúv   a judikatúry.   Vzhľadom   na   tradície medzinárodného   práva   verejného   a praktické   požiadavky   sú   vnútornými   orgánmi   pre medzinárodné styky orgány moci výkonnej, v danom prípade minister spravodlivosti.

Naopak, predmetom sťažnosti je riešenie otázky, či je aj povinnosťou súdov posúdiť prípustnosť vydania z ľudskoprávneho hľadiska. Práve z tohto dôvodu ústavný súd prijal sťažnosť   už   po   rozhodnutí   súdov   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj všeobecné súdy sú pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami. Inými   slovami,   podmienky   prípustnosti   vydania   (extradičné   právo   hmotné),   ktoré   sú povinné zvažovať súdy, sa rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie textu dohovoru a judikatúry k nemu. Uvedené vyplýva už zo spomenutej nezastupiteľnej úlohy brániť ľudskú slobodu pred inými mocami. V materiálnom právnom štáte sú súdy vzhľadom na svoju nezávislosť (č. 141 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1 ústavy), viazanosť len právom (čl. 144 ods. 1 ústavy) a znalosť práva na prvom mieste povolané brániť základné práva   a slobody,   v extradičnom   prípade   pred   prokurátorom   krajskej   prokuratúry   (§   502 ods. 1   Trestného   poriadku)   a mocou   dožiadajúceho   štátu.   Súdy   sú   zároveň   vzhľadom na svoju znalosť práva vo vzťahu k ľudským právam „najpovolanejším“ štátnym orgánom. Treba   doplniť,   že   dôsledkom   rozšírenia   dôvodov   neprípustnosti   podľa   § 501 Trestného poriadku sa rozširuje aj prieskum podľa § 509 ods. 4 Trestného poriadku. Z teoretického hľadiska ide o aplikačnú prednosť ústavy a medzinárodných zmlúv v situácii, v ktorej sú právnymi normami stanovujúcimi „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu úpravu   v zákone.   V koncepte   priamej   aplikovateľnosti   ústavy   a medzinárodných   zmlúv o ľudských právach už nie vždy obstojí doslovný výklad a klasické chápanie taxatívneho výpočtu.

Súčasťou   extradičného   práva   podľa   Trestného   poriadku   je   aj   výhrada   verejného poriadku (ordre public) podľa jeho ustanovenia § 481. Slovenská republika sa hlási ku konceptu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ústavy), je členom Rady Európy a členským štátom Európskej únie, ktorých základnou zdieľanou hodnotou je úcta k ľudským právam. Základným   komponentom   nášho   verejného   poriadku   je   teda   úcta   k ľudským   právam v európskom štandarde. Z významu verejného poriadku a z jeho systematického zaradenia v Trestnom poriadku je zrejmé, že tento viaže nielen ministra spravodlivosti, ale aj súdy.

V kontraste so súdmi minister môže (vo všeobecnosti) byť v súvislosti s vydaním do cudziny   motivovaný   aj   politicky,   napríklad   dobrými   vzťahmi   s dožiadajúcou   krajinou. Z tohto dôvodu minister len „môže“ (diskréčna právomoc) rozhodnúť o nepovolení vydania, aj keby boli splnené podmienky podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ nemá k ministrovi   zaručený   žiaden   prístup,   pretože   Trestný   poriadok   nepredpokladá   žiadne konanie, v ktorom by sa sťažovateľ mohol vyjadriť. Pretože povolenie vydania je čiastočne aj politickým a internacionalistickým inštitútom, nemusí byť s veľkou pravdepodobnosťou preskúmateľne odôvodnené, tak ako to vyžaduje pri súdnom rozhodovaní § 176 ods. 2 v spojení s ustanovením § 487 Trestného poriadku. Inštitút ministrovho povolenia, resp. nepovolenia   vydania   teda   nemožno   považovať   za   plnohodnotný,   resp.   účinný   opravný prostriedok v zmysle čl. 3 v spojení s čl. 13 dohovoru. Z vnútroštátneho pohľadu, berúc do úvahy   nezvratnosť   extradície,   môže   byť   účinným   prostriedkom   nápravy   porušenia základných práv (hlavne čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy) v zmysle a v spojení s čl. 13 dohovoru len rozhodnutie súdu. Ide o porušenie ľudských práv, teda už súdy musia o nich rozhodovať (porov. rozsudok ESĽP Chahal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, § 151, § 153). Z uvedeného vyplýva povinnosť súdov vykonať test domnienky závažných dôvodov.

Vzhľadom   na   mnohokrát   zdôrazňovanú   závažnosť   extradície   a prioritu   ľudských práv   v koncepte   materiálneho právneho   štátu   je   vhodné   a nutné,   aby   sa   ľudskoprávnou stránkou extradície zaoberali tak všeobecné súdy, ako aj minister spravodlivosti.

Právny názor, že ľudskoprávnym rozmerom sa majú zaoberať aj všeobecné súdy, možno podporiť aj zahraničnou judikatúrou. Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.   I.   ÚS   752/02   (http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx),   časť   IV   je   zrejmé,   že všeobecné súdy, zvlášť Vrchní soud, sa zaoberali dôsledkami extradície pre dotknutého sťažovateľa,   ale   Ústavný   súd   Českej   republiky   nesúhlasil   so   súdnou interpretáciou (vnímaním) faktov hrozby porušenia čl. 3 dohovoru.

V roku   2004   došlo   v Českej   republike   novelou   Trestného   poriadku   zákonom č. 539/2004   Sb.   k zmene   právnej   úpravy   extradície   tak,   že   táto   sa   stala   takmer   úplne zhodnou so slovenskou úpravou. Preto je pre ústavný súd inšpiratívny aj nález Ústavného súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   534/06.   Podobne ako v danej   veci,   sťažovateľka podala sťažnosť už proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, čo ústavný súd akceptoval. Ústavný   súd   Českej   republiky   zrušil   rozhodnutie   druhostupňového   –   Vrchního   soudu, pretože   sa   dostatočne   nezaoberal   možnosťou   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces v dožiadajúcej krajine. V odôvodnení nálezu je uvedené, že na odôvodnenie rozhodnutia o prípustnosti   vydania   je   potrebné   klásť   zodpovedajúce   nároky.   Aby   boli   zachované pravidlá   spravodlivého   procesu,   musí   súd   z úradnej   povinnosti   pozorne   skúmať   všetky právne relevantné okolnosti, ktoré sa môžu stať prekážkou vydania, a to napriek tomu, že vlastné   vydanie   do   cudziny   v konečnej   fáze   povoľuje   minister   spravodlivosti.   Súd rozhodujúci   o prípustnosti   vydania   aj   súd,   ktorý   rozhoduje   o sťažnosti   proti   takému rozhodnutiu, sa musí náležite vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami osoby, o ktorej   vydanie   ide.   Ďalej   Ústavný   súd   Českej   republiky   vyslovil,   že   všeobecné   súdy vychádzali   z chybného   výkladu   ustanovenia   §   393   ods.   1   českého   Trestného   poriadku. Výpočet okolností spôsobujúcich neprípustnosť vydania do cudziny, tak ako je uvedený v § 393 ods. 1 českého Trestného poriadku, nemožno považovať za vyčerpávajúci. Štátny zástupca pri predbežnom šetrení a tiež súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania musia zvažovať i ďalšie okolnosti, ktoré by vydaniu mohli brániť. Množstvo okolností brániacich vydaniu osoby môže byť podriadených pod pojem rozporu s verejným poriadkom. V náleze sa   ešte   konštatuje,   že   vydanie   nebude   prípustné,   ak   by   jeho   realizácia   kolidovala zo záväzkami z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Taktiež v Španielsku sú súdy v rámci extradičného konania zodpovedné za prieskum dodržiavania ľudských práv (porov.   rozhodnutia Ústavného súdu   Španielska č. 87/2000 Iván Aitor Sánchez Ceresani contra República de Italia a č. 91/2000 Domenico Paviglianiti contra República de Italia).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   nevykonaním   testu   domnienky   vážnych dôvodov,   kritikou   postupu   krajského   súdu   a nevšímaním   si   potenciálneho   porušenia ľudských   práv   sťažovateľa   porušil   procesný   komponent   čl.   16   ods.   2   ústavy   a čl.   3 dohovoru. V predmetnej veci ústavný súd z dôvodu presadzovania ochrany ľudských práv všetkými   súdmi   rozhodol,   že   všeobecné   súdy   musia   preskúmať   stav   veci,   posúdiť relevantné informácie a vykonať test domnienky vážnych dôvodov. Ako už bolo uvedené, krajský súd sa síce zaoberal ľudskými právami, ale nie dokonalo z hľadiska štrasburských kritérií   testu   domnienky   vážnych   dôvodov.   Všeobecné   súdy   sa   musia   vysporiadať   s dokumentmi predloženými sťažovateľom, pričom si z vlastnej iniciatívy môžu zabezpečiť aj ďalšie obvyklé dokumenty (napr. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, Slovenský helsinský   výbor,   Slovenské národné stredisko   pre   ľudské   práva, Amnesty   International, Human   Rights   Watch,   správy MZV   USA,   pripomienky   Výboru   OSN   proti   mučeniu, k správe Alžírska z 28. apríla - 16. mája 2008, etc.).

Ústavný súd vo vzťahu k dvojstrannému záväzku - Zmluve medzi Československou socialistickou   republikou   a   Alžírskou   demokratickou   a   ľudovou   republikou   o   právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (uverejnená pod č. 17/1984 Zb., tiež http://www.mzv.sk/LDM/CONTRACTMZV.NSF) uvádza,   že   ak   by   všeobecné   súdy konštatovali, že sťažovateľovi hrozí mučenie alebo iné zlé zaobchádzanie, tak vzhľadom na už   uvedenú   interpretáciu   čl.   16   ods.   2   ústavy   a   Trestného   poriadku   a tiež   priamu aplikovateľnosť   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   by   bolo   vydanie   neprípustné   na   základe ustanovenia   čl.   33   písm.   c)   citovanej   dvojstrannej   zmluvy,   podľa   ktorého   je   vydanie neprípustné, ak právny poriadok jednej zo strán vydanie nepripúšťa.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že veľmi citlivo vníma aj hodnotu (verejný statok) bezpečnosti obyvateľov Slovenskej republiky. Účelom vydania do cudziny je tiež vylúčiť, aby páchateľ trestného činu unikol spravodlivosti. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa   Trestného   poriadku   ak   by   v nadchádzajúcom   extradičnom   konaní   bolo   súdmi rozhodnuté, že vydanie sťažovateľa je neprípustné, a minister by vydanie nepovolil, tak Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky by predložilo vec Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   na   trestné   stíhanie   v   súlade   s právnym   poriadkom   Slovenskej republiky (§ 510 ods. 1 a § 510 ods. 3 Trestného poriadku).

Ústavný súd napokon verí, že v ďalšom konaní bude najvyšší súd postupovať takým spôsobom, aby nebola neprimerane dlho obmedzovaná osobná sloboda sťažovateľa v rámci vydávacej väzby.

Sťažovateľ po prijatí sťažnosti ju ešte navrhol rozšíriť o námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom. Ústavný súd bez toho, aby sa zaoberal procesnou stránkou tohto návrhu, konštatuje, že porušením ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. z neho   vyplývajúcou   povinnosťou   reagovať   na   zásadné   argumenty,   nie   je   nutné   sa v predmetnej veci zaoberať (v jazyku ESĽP, „there is no separate issue“), pretože táto povinnosť je už súčasťou základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručeného v čl. 3 dohovoru a v čl. 16 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie   do   Alžírskej   demokratickej   a   ľudovej   republiky,   teda   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   účelne   vynaložené   trovy   konania   z dôvodu   právneho zastúpenia   advokátkou   za   štyri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia 13. februára   2008,   podanie   sťažnosti   z 26. februára   2008,   podanie   návrhu   na nariadenie predbežného   opatrenia   z 12.   marca   2008   a zastúpenie   na   ústnom   pojednávaní   26.   júna 2008).

Za štyri úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume štyrikrát po 3 176 Sk a štyrikrát   režijný   paušál   v sume   po   191   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre sťažovateľa   predstavujú   sumu   13   468 Sk   v zmysle vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o sťažovateľom   uplatnených   trovách   konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2008