znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 111/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., Advokátska kancelária,   N.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a   práva   na účinný prostriedok nápravy   zaručeného   v čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 2/2006-217 z 26. septembra 2006, ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Obo   278/2006-223 z 29. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2007 doručená   sťažnosť   I.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 2/2006-217 z 26. septembra 2006, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Obo 278/2006-223 z 29. novembra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Cob   2/2006-217 z 26. septembra   2006   rozhodol   o prerušení   konania   o odvolaní   účastníkov   konania   proti rozsudku   prvostupňového   súdu   vo   veci   samej   až   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 42 Cb 64/2006. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu napriek poučeniu o neprípustnosti odvolania podala sťažovateľka odvolanie, pretože podľa nej proti uzneseniu o prerušení konania je odvolanie prípustné. O odvolaní sa sťažovateľky rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 2 Obo 278/2006-223 z 29. novembra 2006 tak, že konanie o odvolaní zastavil.

Podľa sťažovateľky zastavením konania o jej odvolaní sa proti uzneseniu krajského súdu   o prerušení   konania   najvyšší   súd   porušil   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že krajský súd a najvyšší súd svojimi uzneseniami porušili jej základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej trovy právneho zastúpenia na účet jej advokáta.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom (...).

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob 2/2006-217 z 26. septembra 2006. V odôvodnení sťažnosti však neuviedla relevantné skutočnosti, ktoré by v okolnostiach daného prípadu mohli byť ústavným súdom posúdené z hľadiska   možného   porušenia   namietaného   základného   práva   podľa   citovaného   článku ústavy a práva podľa citovaného článku dohovoru.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ podľa § 20 ods. 2 tohto zákona návrh odôvodní a uvedie navrhované dôkazy.

Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného   v čl.   13   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   2/2006-217 z 26. septembra 2006 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením   z 26.   septembra   2006,   a proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie, rozhodoval   v odvolacom   konaní   najvyšší   súd   (uznesenie   č.   k.   2   Obo   278/2006-223 z 29. novembra 2006). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 Cob 2/2006 a jeho uznesenie z 26. septembra 2006.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie čl.   13   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní   a   jeho   uznesením z 26. septembra   2006   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného   v čl.   13   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Obo   278/2006-223 z 29. novembra   2006,   ktorý   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 2 Cob 2/2006-217 z 26. septembra 2006 zastavil.

Najvyšší súd uznesením č. k. 2 Obo 278/2006-223 z 29. novembra 2006 o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Cob 2/2006-217 z 26. septembra 2006 rozhodol tak, že konanie zastavil.

V odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„(...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorému   odvolací   súd   predložil   vec   na rozhodnutie, skúmal predovšetkým, či napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave je spôsobilým predmetom odvolania. Dospel pritom k záveru, že v preskúmavanej veci ide o taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť   a   preto   je   potrebné odvolacie konanie zastaviť.

Podľa   ust.   §   10   ods.   1   O.   s.   p.   krajské   súdy   rozhodujú   o   odvolaniach   proti rozhodnutiu okresných súdov.

Podľa ust. § 10 ods. 2 O. s. p. proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 104 ods. 1 O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému   orgánu;   právne   účinky   spojené   s   podaním   návrhu   na   začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 201 O. s. p. prvá veta účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V prejednávanej veci je napadnuté rozhodnutie rozhodnutím súdu druhého stupňa, proti ktorému   nie   je   prípustné   odvolanie,   o   čom   bol   účastník   konania   v predmetnom rozhodnutí správne   poučený.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v zmysle   citovaného ust. § 10 ods. 2 O. s. p. rozhoduje o podaných odvolaniach proti krajským súdom iba v prípade, kde krajské súdy rozhodovali ako súdy prvého stupňa.

Občiansky súdny poriadok neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie odvolania smerujúceho   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   nakoľko   riadny   opravný   prostriedok nebolo možné v danej veci podať. Nedostatok funkčnej príslušnosti súdu na prejednanie veci,   inak patriacej do právomoci súdov,   je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý má za následok zastavenie odvolacieho konania.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   rozhodol o odvolaní navrhovateľa tak, že konanie o podanom odvolaní zastavil.“

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   uznesenia uviedol právne vyargumentované dôvody a dospel k záverom na základe ktorých konanie o podanom odvolaní zastavil. Jeho uznesenie preto nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne.

Ústavný súd súčasne pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06).

Na   tomto   závere   treba   trvať napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007