znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 111/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť H. C., bytom P., M. S., bytom J., M. G., bytom V. Š., M. M., bytom V. Š., H. S., bytom P., a Ľ. P., bytom P., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 89/93, Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 455/99, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 87/2000, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI Pz 1077/00, ako aj postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 328/98 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co 310/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   H.   C.,   M.   S.,   M.   G.,   M.   M.,   H.   S.   a Ľ.   P. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. júna 2002 doručené podanie H. C., bytom P., M. S., bytom J., M. G., bytom V. Š., M. M., bytom V. Š., H. S., bytom P., a Ľ. P., bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), označené ako „Návrh na konanie   na   ochranu   ústavného   práva   a slobody   občana“   s prílohami.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovatelia sa (spolu s A. S.) v konaní pred „Okresným súdom v Prešove (OS)   č.   14   C   89-93   domáhali   vydania   nehnuteľnosti   –   lesa   Maglovec   –   v k.   ú.   Vyšná Šebastová   z titulu   reštitúcie   podľa   zák.   č.   403/1990   Zb.   V konaní   boli   zastupovaní spoločným zástupcom.

V priebehu   konania   spoločný   zástupca   bez   súhlasu   a účasti   navrhovateľov a v protiklade   s ich   záujmom   podal   ďalší   žalobný   návrh   tak,   že   vydanie   nehnuteľnosti požadoval len v mene odporcu v 1. rade, a to v celosti, aj na podiely navrhovateľov. Rozhodujúci   OS   alternatívny   žalobný   návrh   spoločného   zástupcu   akceptoval   bez toho,   aby   preveril,   či   zástupca   bol   navrhovateľmi   k nemu   splnomocnený   alebo   inak oprávnený a v ďalšom konaní už navrhovateľov na pojednávania ani neprizýval, rozhodol podľa   tohoto   ďalšieho   návrhu,   pričom   navrhovateľov,   ktorí   boli   naďalej   účastníkmi konania neprizval ani na vyhlásenie rozsudku ani im tento rozsudok nedoručil.

Navrhovatelia   sa   o existencii   rozsudku   vo   veci   dozvedeli   mimosúdnou   cestou   až v roku 1999 a majúc zato, že jeho nedoručením im neuplynula lehota na odvolanie, toto podali. Krajský súd v Prešove uznesením 1 Co 455/99 z 20. 12. 1999 ich odvolanie zamietol z dôvodu,   že   bolo   podané   oneskorene   a konštatoval,   že   rozsudok   OS   im   bol   riadne doručený.

Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia dovolanie na Najvyšší súd SR potom, čo im   bolo   priamo   doručené.   NS   SR   uznesením   5   Cdo   87/2000   z 25.   10.   2000   dovolanie odmietol s odôvodnením, že bolo tiež podané oneskorene.

S rovnakým   odôvodnením   bol   odložený   podnet   navrhovateľov   na   podanie mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou SR (spis GP VI /z 1077/00-14 z 19. 2. 2001). Týmto postupom súdov a GP boli porušené ústavné práva navrhovateľov, uvedené v článkach 46 až 50 Ústavy SR.“

Sťažovatelia   požiadali,   aby   ústavný   súd   „z   uvedených   dôvodov,   po   preskúmaní spisových   súdnych   materiálov...   vyslovil,   že   boli   porušené   práva   navrhovateľov, garantované čl. 46 až 50 Ústavy SR“.

Sťažovatelia takisto napadli ďalšie konanie pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) o ich návrhu na určenie vlastníckeho práva (sp. zn. 14 C 328//98), o ktorom okresný súd rozhodol 23. augusta 1999 tak, že ich žalobu zamietol, a Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom z 23. júla 2001 (sp. zn. 1 Co 310/00) toto jeho rozhodnutie   potvrdil.   Ohľadom   tohto   konania   sťažovatelia   spresnili,   že   požadujú vyslovenie,   resp.   určenie   neplatnosti   označených   kúpnych   zmlúv,   v dôsledku   čoho požiadali, aby ústavný súd zrušil „rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CO 310/00-135“ a uložil mu, „aby vo veci ďalej konal a znova rozhodol aj ohľadne platnosti právneho úkonu uzavretého medzi našou starou matkou a A. S.“.

II.

Ústavný   súd   návrh   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a kvalifikoval   ho   ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou fyzické osoby namietali porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 až 50 ústavy v súdnych konaniach (sp. zn. 14 C 89/93 a 14 C 328/98) a žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že v prvom z nich došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd a pokiaľ ide o druhé, aby tiež zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 310/00 a uložil mu, aby vo veci určenia vlastníckeho práva znova rozhodol.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach   §   49   až 56   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v závislosti od označených orgánov, ktoré mali porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv podľa čl. 46 až 50 ústavy postupom súdnych orgánov, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v označených konaniach, z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že k ich údajnému porušeniu malo dochádzať v období rokov 1993 až 2001, t. j. pred 1. januárom 2002. Keďže podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „novú“ ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za „prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahrádzajúci individuálne konanie o ochrane ľudských práv dostupné sťažovateľovi pred ústavným súdom do 31. decembra 2001“ (II. ÚS 1/02, II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02), bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že   identickým   podaním   sťažovateľa   M.   S.   sa   ústavný   súd   zaoberal   už   v roku 2000 (Rvp 977/00)   a v rámci   jeho   vybavenia   ho   tiež   informoval   o podmienkach   konania ústavného súdu a o namietanom porušení základných práv označeným postupom súdov.

2. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 14 C 328/98, keďže toto sa začalo v decembri 1998 a skončilo v júli 2001 (rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 310/00 z 23. júla 2001), t. j. takisto pred 1. januárom 2002, bolo treba aj túto časť sťažnosti sťažovateľov (a z dôvodov uvedených vyššie) odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2002