znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Pribullom,Advokátska kancelária, Levočská 77, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Bardejov č. k. 2 P 65/2012-62 z 11. decembra 2012 v spojení s dopĺňacímrozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   sp.   zn.   2   P   65/2012   z 21.   marca   2013,   ako   ajrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 CoP 15/2013, sp. zn. 19 CoP 16/2013zo 4. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresnýsúd“)   č.   k.   2 P 65/2012-62   z 11.   decembra   2012   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkomokresného   súdu   sp. zn.   2   P   65/2012   z 21.   marca   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozsudkyokresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 19 CoP 15/2013, sp. zn. 19 CoP 16/2013 zo 4. júna 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.2 P 65/2012-62 z 11. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. júna 2013 a stal savykonateľným 3. januára 2013, resp. 24. júna 2013, v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 P 65/2012 z 21. marca 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť24. júna   2013,   a   v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   nadobudolprávoplatnosť   24.   júna   2013,   v   právnej   veci   starostlivosti   súdu   o   maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   dieťaťa   matky ⬛⬛⬛⬛,   rod.   Zelemovej,, bytom Groner 42,, a sťažovateľa (otca), ⬛⬛⬛⬛, všeobecnésúdy zvýšili   výživné   zo strany sťažovateľa   pre maloletého ⬛⬛⬛⬛ zo   sumy66,39 € mesačne na sumu 100 € mesačne od 27. júna 2012 do budúcna, povolili dlžnévýživné za obdobie od 27. júna 2012 do 30. novembra 2012 vo výške 93,41 € splácať otcovispolu s bežným výživným v sume 15 € mesačne, počnúc právoplatnosťou napadnutýchrozsudkov až do zaplatenia pod stratou výhody splátok, a zamietli protinávrh sťažovateľa nazníženie výživného.

3.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov   nie   súv súlade so zákonom, poškodzujú a ohrozujú ho, súdy dospeli k nesprávnym právnymzáverom, a tak nesprávne a vo vzťahu k sťažovateľovi nespravodlivo vec posúdili, čímporušili ustanovenie čl. 6 ods. l dohovoru, a to právo na spravodlivé súdne konanie.

4. Sťažovateľ ďalej namietal, že pri svojom rozhodovaní súdy nesprávne aplikovaliustanovenie § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého súdnerozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Súdy podľa sťažovateľajednostranne posúdili zmenu pomerov, keď vychádzali len z toho, že sa zmenili pomery nastrane maloletého. Úplne však opomenuli skutočnosti, že v čase určenia výšky výživného porozvode (rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 120/2008-32 z 19. decembra 2008) bola matkamaloletého nezamestnaná, naopak, v súčasnosti je zamestnaná a poberá príjem, t. j. zmenilisa pomery na strane matky v jej prospech. Neakceptovaním tejto skutočnosti sa napadnutérozsudky všeobecných súdov dostávajú podľa sťažovateľa do rozporu s ustanovením § 75ods. 1 zákona o rodine.

5. Všeobecné súdy podľa vyjadrenia sťažovateľa v úplnom protiklade so skutočnosťoua vykonanými dôkazmi konštatovali, že u otca maloletého sú dané možnosti a schopnostidosahovať príjem a že neakceptovanie ponúk úradu práce a nedostatočná snaha o získavanienových zákaziek sú podľa ich názoru neodôvodnené, čo je podľa názoru sťažovateľa vrozpore   s   vykonanými   listinnými   a   inými   dôkazmi,   ktoré   jednoznačne   preukázali,   žesťažovateľ sa nevyhýba práci, ale nájsť prácu v regióne, kde žije, je v súčasnosti pri jehoschopnostiach   a   nízkej   kvalifikácii   nemožné.   Pri hľadaní   práce   v   iných   mestách   bolodmietnutý   s   tým,   že   zamestnávatelia,   u   ktorých   sa   uchádzal   o   prácu,   uprednostnilidomácich zamestnancov.

6. Pokiaľ všeobecné súdy pri určení výživného argumentovali tým, že sťažovateľv minulosti dosahoval príjem pri realizovaní projektov v zahraničí, takýto argument podľapresvedčenia sťažovateľa nemôže obstáť. To, že pracoval v zahraničí v minulosti, podľaneho   neznamená,   že   má   tam   možnosť   pracovať   aj   v   súčasnej   dobe.   V tejto   súvislostisťažovateľ podotkol, že ekonomické pomery na trhu práce sa aj v dôsledku globálnej recesiezmenili, a práve z toho dôvodu sa mu nepodarilo nájsť možnosť príjmu v zahraničí, hoci sa oto snažil.

7. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne posúdili jeho zdravotný stav.V odôvodnení napadnutých rozsudkov okresný súd uvádza, že sťažovateľ uviedol, že máproblémy s krížami, avšak nie takej intenzity, aby ho to obmedzovalo pri práci. Tým podľasťažovateľa okresný súd úplne zmenil zmysel jeho výpovede, keď uviedol, že zdravotnéproblémy ho pri hľadaní práce neobmedzujú, ale naopak, že zdravotný problém prichádzav čase, keď dlho pracuje (sťažovateľ odkázal na zápisnicu z pojednávania z 5. novembra2012).   Toto   konštatovanie   je   z   pohľadu   sťažovateľa   dôležité   tým,   že   pri   snahe   získaťzamestnanie je objektívne obmedzený, čo všeobecné súdy podľa jeho názoru nevzali doúvahy.

8. Z vykonaného dokazovania a napadnutých rozsudkov podľa názoru sťažovateľa nieje   zrejmé   a   ani   sa   nedá   zistiť,   na   základe   čoho   všeobecné   súdy   dospeli   k   výživnémuvo výške   100   €,   keďže   možnosti   sťažovateľa   sú   v   príkrom   rozpore   s   takto   stanovenouvýškou výživného. V tejto súvislosti je potrebné podľa úvah sťažovateľa konštatovať, ževšeobecné súdy sa vôbec nezaoberali otázkou zabezpečenia základných životných potriebsťažovateľa, resp. možnosťami ich úhrad, čím rozhodli v rozpore s ustanovením § 75 ods. 1zákona o rodine.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnej právnej vecivšeobecné súdy nepostupovali v súlade s jednou z hlavných zásad občianskeho súdnehokonania   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmovúčastníkov   [§   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   ani   v   súlades ustanovením § 153 ods. l Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd rozhodnúťna   základe   skutkového   stavu   zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   čo   podľa   sťažovateľavyústilo   do   stavu,   že   mu   nebolo   zabezpečené   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.Sťažovateľ   sa   ocitol   v   ťažkej   životnej   situácii.   Je   nezamestnaný,   bez   príjmu   a reálnejmožnosti nájsť si v súčasnosti primeranú prácu. Bez pomoci svojich blízkych by podľa jehoslov nezvládol pokryť ani svoje základné životné potreby. Napadnuté rozsudky všeobecnýchsúdov, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zákonom, túto jeho situáciu ešte zhoršujú.Všeobecné súdy, súc si vedomé tejto situácie, napriek tomu rozhodli o povinnosti, ktorúsťažovateľ nemôže objektívne a reálne splniť. Podľa názoru sťažovateľa, ako aj všeobecnýchzásad právneho štátu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nikto, teda ani všeobecný súd, nemôžetakúto povinnosť, ktorá by objektívne bola nad sily občana, zákonne uložiť. Napadnutérozsudky   všeobecných   súdov   môžu   podľa   sťažovateľa   zapríčiniť   ťažký   psychický   stavsťažovateľa   spôsobený   nemožnosťou   plnenia   uložených   povinností,   a tým   až   dotrestnoprávnej roviny, keďže nebude schopný uvedené výživné platiť.

10. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v celom rozsahuzrušil napadnuté rozsudky okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátilna ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavnýsúd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

⬛⬛⬛⬛

III.

12. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť sťažovateľa, ktorou brojíproti   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,pričom sťažovateľ predovšetkým namieta,   že všeobecné súdy (i) dospeli k nesprávnymprávnym   záverom,   (ii)   nespravodlivo   vec   posúdili,   (iii),   nesprávne   aplikovali   zákono rodine, (iv) jednostranne posúdili rodinné pomery a opomenuli dôležité skutočnosti prerozhodnutie   vo   veci   (ako   napr.   zdravotný   stav   sťažovateľa),   (v)   rozhodli   v   úplnomprotiklade s vykonanými dôkazmi, (vii) ďalej namieta, že z napadnutých rozsudkov sa nedázistiť, na základe čoho všeobecné súdy dospeli k výživnému vo výške 100 €, a že všeobecnésúdy sa v tejto súvislosti vôbec nezaoberali otázkou zabezpečenia základných životnýchpotrieb   sťažovateľa,   (viii)   čím   v konečnom   dôsledku   nepostupovali   v   súlade   s jednouz hlavných   zásad   občianskeho   súdneho   konania   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

13. Z týchto dôvodov sťažovateľ konštatuje, že napadnutými rozsudkami okresnéhosúdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovanýchčl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

K namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozsudkami okresného súdu

14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).

16. Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudky okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, žesťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   proti   napadnutým   rozsudkom   okresného   súduodvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomockrajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomocústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodunedostatku svojej právomoci.

K namietanému   porušeniu čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

17. V úvode tejto časti ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní orgánov verejnejmoci   (t.   j.   aj   súdov)   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôbv konkrétnom   právom   upravenom   procese   je   nevyhnutné   akcentovať   princípydemokratického   právneho   štátu   formujúce   každé   konanie.   Tieto   princípy   nachádzamev ústave   v čl. 46   a nasl. (právo na súdnu a inú   právnu ochranu), ako   aj v čl. 6   ods. 1dohovoru (právo na spravodlivý proces).

18. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladanéa umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

19.   Inak   povedané,   povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) je zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnenírozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo vecivyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižnevysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súdvychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšienavrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodneniarozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríkladvzhľadom   na   vyhovenie   všetkým   účastníkom   konania   alebo   vzdanie   sa   opravnéhoprostriedku   všetkými   účastníkmi   konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   OSP)],   obevyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sú jedny zo základných znakovústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

20.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 19.   12.   1997,   bod   60;   Rajkovič   v.   Chorvátsko,   č.   50943/99,   rozhodnutie   ESĽPo prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

21. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

22. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, všakna   tomto   mieste   pripomína,   že   nie   je   alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciouvo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (podobne   už II.   ÚS   1/95,II.   ÚS   21/96).

23. V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiinterpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu)s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách(porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010).

24. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetomkontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

25.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol: „Z   citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Zákon o rodine poskytuje rodičom možnosť upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom dohodou. Ak k dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností, t. j. ktorému z rodičov majú byť deti zverené do osobnej starostlivosti, kto ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, o výške výživného a o otázkach týkajúcich sa úpravy styku s maloletými deťmi nedôjde, rozhodne o tom súd. Základným kritériom pre rozhodnutie o týchto jednotlivých zložkách rodičovských práv a povinností je predovšetkým záujem dieťaťa.

Právo na výživné je osobným právom každého dieťaťa. Dieťa má zo zákona právo na výživu. Explicitne je rodičom uložená povinnosť plniť si túto vyživovaciu povinnosť, pričom každá povinná   osoba musí vždy, aj na   úkor svojho minima, zabezpečiť   výživu dieťaťa. Dieťaťu je v zmysle zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že skutočne došlo k zmene pomerov na strane maloletého, pričom táto zmena pomerov, ako správne ustálil súd prvého stupňa, nastala od nástupu maloletého do predškolského zariadenia a tiež v súvislosti so zvýšením jeho veku, keďže v čase poslednej úpravy výživného mal maloletý 6 mesiacov. Okrem toho došlo k zvýrazneniu zdravotných problémov maloletého, s čím súvisia ďalšie výdavky, ktoré v súčasnosti znáša matka. Vyšší vek, návšteva predškolského zariadenia a tiež zdravotné problémy   maloletého   nepochybne   prinášajú   zvýšené   výdavky   na   maloletého   a   je pochopiteľné a zákonom i predpokladané, že istou konkrétnou sumou sa musí na týchto výdavkoch podieľať aj otec.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   pri   určení   výživného   správne vychádzal z možností a schopností otca a z oprávnených potrieb maloletého. Poukazuje na správne dôvody jeho rozhodnutia, s čím sa v plnom rozsahu stotožňuje.

K odvolacím námietkam otca odvolací súd uvádza, že otec v odvolaní neuviedol a ani nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho možnosti a schopnosti platiť   zvýšené   výživné   a   považuje   za   správny   záver   prvostupňového   súdu,   že   otec nepreukázal   objektívne   prekážky,   ktoré   by   mu   bránili   nájsť   si   zamestnanie,   a   to   či   už v mieste   bydliska,   alebo   inde,   i   v   zahraničí   a   že   nemožno   prijať   argumenty   otca, prezentované v konaní, že nemôže akceptovať pracovné ponuky úradu práce vzhľadom na príjem,   ktorý   predpokladá   že   by   dosiahol.   Relevantným   pre   záver   o   nemožnosti   otca zamestnať sa, resp. dosiahnuť príjem, nemôže byť ani nedostatočná snaha o získanie nových zákaziek. Uvedený postoj svedčí v prospech záveru o pasivite otca pri hľadaní práce. K argumentom otca, z ktorých vyplýva, že všetky jeho potreby vlastne zabezpečuje jeho matka so svojim priateľom, odvolací súd konštatuje, že už aj uvedená okolnosť, ak by bola pravdivá, by mala z morálneho hľadiska vo vzťahu k nemu pôsobiť motivujúco v tom smere, aby sám aktívnejším spôsobom hľadal možnosti uspokojovania svojich potrieb aj potrieb oprávnenej osoby. Plnenie vyživovacej povinnosti má byť predovšetkým dobrovoľné, motivované   skutočnosťou,   že   jej   plnenie   umožňuje   zabezpečiť   odkázanej   osobe   jej relevantne odôvodnené potreby.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákon o rodine kogentne upravuje právo dieťaťa na výživu a každá povinná osoba musí vždy, aj keď na úkor svojho minima zabezpečiť jeho výživu.

Vzhľadom   na   dokazovanie,   vykonané   v   rámci   prvostupňového   konania   a   jeho zhodnotenie aj odvolací súd konštatuje, že pasivita otca, resp. očakávanie vyššieho príjmu, než aký predpokladá, že by dosahoval v prípade prijatia ponúk úradu práce, nemôže ísť na úkor   maloletého   a   nemôže   založiť   relevantný   dôvod   na   vznik   akejkoľvek   pochybnosti o objektívnej nemožnosti, zamestnať sa. V prospech otca nemôže svedčiť ani jeho argument, že   pracovné   pomery,   ktoré   v   minulosti   uzatváral,   boli   vždy   na   dobu   určitú.   Pracovné aktivity, ktoré realizoval otec v zahraničí,; svedčia nepochybne v prospech jeho možnosti využiť pre získanie práce a príjmu aj takúto možnosť.

Preto odvolací súd, s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti, konštatuje, že výživné v sume 100,-   eur mesačne je vzhľadom na všetky okolnosti   na strane rodičov a vzhľadom na potreby maloletého zodpovedajúce. Vychádzajúc pritom z toho, že výživné má   smerovať   k   uspokojeniu  .všetkých   osobných   potrieb   maloletého,   pričom   ide   nielen o najnutnejšie potreby pre život dieťaťa ako takého, a teda nielen o výživu, ale je potrebné prihliadať na všetky nutné potreby dôležité pre rozvoj kultúrneho človeka. Súd musí pri tom prihliadať na vek dieťaťa, jeho postavenie a prostredie, v ktorom žije a čo predstavuje rovinu jeho základných a najnutnejších potrieb.

Vo vzťahu k odvolaniu otca voči dopĺňaciemu rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh otca na zníženie výživného, je správny, pričom v celom rozsahu poukazuje na svoje závery, uvedené vyššie.

So zreteľom na uvedené preto odvolací Krajský súd v Prešove ustálil, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom výroku, t. j. vo výroku o zvýšení výživného pôvodne rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   č.   k.   1C/120/2008-32   a   v   súvisiacich   výrokoch o dlžnom výživnom a o trovách konania, ako aj dopĺňací rozsudok č. k. 2P/65/2012-79 zo dňa 21.03.2013 sú správne, preto ich postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Čo   sa   týka   dlžného   výživného   súd   prvého   stupňa   rozhodol   v   prospech   otca maloletého, keď ho vyčíslil v nižšom rozsahu ako mal (len za 3 dni, hoci mal za 4 dni v období od 27.06. do 30.06.2012 a započítal aj sumu 78 Eur vynaloženú otcom na nákup oblečenia bez náležitého odôvodnenia), ale keďže to bolo v prospech odvolateľa, odvolací súd sa uvedeným nezaoberal(...)“

26. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v procesnom postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

27.   Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   názoru   sťažovateľa,   že   krajský   súd dospelk nesprávnemu   právnemu   záveru,   nespravodlivo   vec   posúdil   alebo   nesprávne   aplikovalzákon o rodine. Krajský súd vychádzal z ustanovení zákona o rodine, pod ktoré subsumovalskutkový   stav   týkajúci sa povinnosti platenia   výživného. Krajský súd   zároveň   vyslovilprávny názor, ktorý je vzhľadom na ustálený skutkový stav ústavne udržateľný, logickýa vnútorne   konzistentný.   Uvedený   právny   názor   krajského   súdu   zároveň   vychádzazo skutkového stavu, ktorý bol v dostatočnej miere zistený tak okresným súdom, ako ajkrajským súdom. V tomto smere krajský súd poukázal na sociálnu a ekonomickú situáciusťažovateľa, jeho predchádzajúce ekonomické aktivity a zárobkovú činnosť.

28.   Ústavný   súd   nesúhlasí   ani   s ďalšími   výhradami   sťažovateľa,   podľa   ktorýchkrajský   súd   jednostranne   posúdil   rodinné   pomery   a opomenul   dôležité   skutočnosti   prerozhodnutie vo veci (ako napr. zdravotný stav sťažovateľa), a rozhodol v úplnom protiklades vykonanými dôkazmi. Podľa ústavného súdu krajský súd (ako aj okresný súd) posudzovalrodinné pomery prizmou najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, čo ústavný súd považujez pohľadu práva detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť (pozri čl. 41 ods. 4 ústavy)a jeho ochrany za bezchybný štýl myslenia a aprobovateľnú trajektóriu posudzovania vecizo strany krajského súdu (zákonných sudcov konajúceho senátu krajského súdu). Krajskýsúd   podľa   názoru   ústavného   súdu   vychádzal   z dôkazov,   ktoré   postačovali   na   prijatiefinálnych záverov vo veci samej.

29. Čo sa týka výšky určeného výživného, ústavný súd konštatuje, že táto otázka jeplne v rukách konajúceho súdu, ktorý pri jej určení vychádza zo zisteného skutkového stavua odôvodnených potrieb (ekonomických, sociálnych, kultúrnych a pod.) maloletého, pričomprihliada   predovšetkým   na   najlepší   záujem   dieťaťa.   Aj   v tomto   smere   ústavný   súdkonštatuje,   že   krajským   súdom   prijatý   záver   o výške   výživného   nie   je   arbitrárnya neodôvodnený a ústavný súd nemá dôvod do záverov krajského súdu zasahovať.

30.   Krajský   súd   podľa   posúdenia   ústavného   súdu   odpovedal   aj   na   ťažiskovéargumenty sťažovateľa (v spojitosti so závermi okresného súdu), pričom taktiež vyhodnotilnámietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   zdravotného   stavu,   keď   konštatoval,   že   sťažovateľnepreukázal takú intenzitu prekážky, ktorá by odôvodňovala záver o objektívnej prekážkev možnostiach zabezpečiť si príjem zo strany sťažovateľa.

31. Právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie z dôvodov už uvedených nie jemožné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdnehorozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

32. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušeniečl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2015