SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 110/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Pribullom,Advokátska kancelária, Levočská 77, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Bardejov č. k. 2 P 65/2012-62 z 11. decembra 2012 v spojení s dopĺňacímrozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2 P 65/2012 z 21. marca 2013, ako ajrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 CoP 15/2013, sp. zn. 19 CoP 16/2013zo 4. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 2 P 65/2012-62 z 11. decembra 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 P 65/2012 z 21. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozsudkyokresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 19 CoP 15/2013, sp. zn. 19 CoP 16/2013 zo 4. júna 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.2 P 65/2012-62 z 11. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. júna 2013 a stal savykonateľným 3. januára 2013, resp. 24. júna 2013, v spojení s dopĺňacím rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 P 65/2012 z 21. marca 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť24. júna 2013, a v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý nadobudolprávoplatnosť 24. júna 2013, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, dieťaťa matky ⬛⬛⬛⬛, rod. Zelemovej,, bytom Groner 42,, a sťažovateľa (otca), ⬛⬛⬛⬛, všeobecnésúdy zvýšili výživné zo strany sťažovateľa pre maloletého ⬛⬛⬛⬛ zo sumy66,39 € mesačne na sumu 100 € mesačne od 27. júna 2012 do budúcna, povolili dlžnévýživné za obdobie od 27. júna 2012 do 30. novembra 2012 vo výške 93,41 € splácať otcovispolu s bežným výživným v sume 15 € mesačne, počnúc právoplatnosťou napadnutýchrozsudkov až do zaplatenia pod stratou výhody splátok, a zamietli protinávrh sťažovateľa nazníženie výživného.
3. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnuté rozsudky všeobecných súdov nie súv súlade so zákonom, poškodzujú a ohrozujú ho, súdy dospeli k nesprávnym právnymzáverom, a tak nesprávne a vo vzťahu k sťažovateľovi nespravodlivo vec posúdili, čímporušili ustanovenie čl. 6 ods. l dohovoru, a to právo na spravodlivé súdne konanie.
4. Sťažovateľ ďalej namietal, že pri svojom rozhodovaní súdy nesprávne aplikovaliustanovenie § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého súdnerozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Súdy podľa sťažovateľajednostranne posúdili zmenu pomerov, keď vychádzali len z toho, že sa zmenili pomery nastrane maloletého. Úplne však opomenuli skutočnosti, že v čase určenia výšky výživného porozvode (rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 120/2008-32 z 19. decembra 2008) bola matkamaloletého nezamestnaná, naopak, v súčasnosti je zamestnaná a poberá príjem, t. j. zmenilisa pomery na strane matky v jej prospech. Neakceptovaním tejto skutočnosti sa napadnutérozsudky všeobecných súdov dostávajú podľa sťažovateľa do rozporu s ustanovením § 75ods. 1 zákona o rodine.
5. Všeobecné súdy podľa vyjadrenia sťažovateľa v úplnom protiklade so skutočnosťoua vykonanými dôkazmi konštatovali, že u otca maloletého sú dané možnosti a schopnostidosahovať príjem a že neakceptovanie ponúk úradu práce a nedostatočná snaha o získavanienových zákaziek sú podľa ich názoru neodôvodnené, čo je podľa názoru sťažovateľa vrozpore s vykonanými listinnými a inými dôkazmi, ktoré jednoznačne preukázali, žesťažovateľ sa nevyhýba práci, ale nájsť prácu v regióne, kde žije, je v súčasnosti pri jehoschopnostiach a nízkej kvalifikácii nemožné. Pri hľadaní práce v iných mestách bolodmietnutý s tým, že zamestnávatelia, u ktorých sa uchádzal o prácu, uprednostnilidomácich zamestnancov.
6. Pokiaľ všeobecné súdy pri určení výživného argumentovali tým, že sťažovateľv minulosti dosahoval príjem pri realizovaní projektov v zahraničí, takýto argument podľapresvedčenia sťažovateľa nemôže obstáť. To, že pracoval v zahraničí v minulosti, podľaneho neznamená, že má tam možnosť pracovať aj v súčasnej dobe. V tejto súvislostisťažovateľ podotkol, že ekonomické pomery na trhu práce sa aj v dôsledku globálnej recesiezmenili, a práve z toho dôvodu sa mu nepodarilo nájsť možnosť príjmu v zahraničí, hoci sa oto snažil.
7. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nesprávne posúdili jeho zdravotný stav.V odôvodnení napadnutých rozsudkov okresný súd uvádza, že sťažovateľ uviedol, že máproblémy s krížami, avšak nie takej intenzity, aby ho to obmedzovalo pri práci. Tým podľasťažovateľa okresný súd úplne zmenil zmysel jeho výpovede, keď uviedol, že zdravotnéproblémy ho pri hľadaní práce neobmedzujú, ale naopak, že zdravotný problém prichádzav čase, keď dlho pracuje (sťažovateľ odkázal na zápisnicu z pojednávania z 5. novembra2012). Toto konštatovanie je z pohľadu sťažovateľa dôležité tým, že pri snahe získaťzamestnanie je objektívne obmedzený, čo všeobecné súdy podľa jeho názoru nevzali doúvahy.
8. Z vykonaného dokazovania a napadnutých rozsudkov podľa názoru sťažovateľa nieje zrejmé a ani sa nedá zistiť, na základe čoho všeobecné súdy dospeli k výživnémuvo výške 100 €, keďže možnosti sťažovateľa sú v príkrom rozpore s takto stanovenouvýškou výživného. V tejto súvislosti je potrebné podľa úvah sťažovateľa konštatovať, ževšeobecné súdy sa vôbec nezaoberali otázkou zabezpečenia základných životných potriebsťažovateľa, resp. možnosťami ich úhrad, čím rozhodli v rozpore s ustanovením § 75 ods. 1zákona o rodine.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnej právnej vecivšeobecné súdy nepostupovali v súlade s jednou z hlavných zásad občianskeho súdnehokonania tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmovúčastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ani v súlades ustanovením § 153 ods. l Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd rozhodnúťna základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, čo podľa sťažovateľavyústilo do stavu, že mu nebolo zabezpečené právo na spravodlivé súdne konanie.Sťažovateľ sa ocitol v ťažkej životnej situácii. Je nezamestnaný, bez príjmu a reálnejmožnosti nájsť si v súčasnosti primeranú prácu. Bez pomoci svojich blízkych by podľa jehoslov nezvládol pokryť ani svoje základné životné potreby. Napadnuté rozsudky všeobecnýchsúdov, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zákonom, túto jeho situáciu ešte zhoršujú.Všeobecné súdy, súc si vedomé tejto situácie, napriek tomu rozhodli o povinnosti, ktorúsťažovateľ nemôže objektívne a reálne splniť. Podľa názoru sťažovateľa, ako aj všeobecnýchzásad právneho štátu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nikto, teda ani všeobecný súd, nemôžetakúto povinnosť, ktorá by objektívne bola nad sily občana, zákonne uložiť. Napadnutérozsudky všeobecných súdov môžu podľa sťažovateľa zapríčiniť ťažký psychický stavsťažovateľa spôsobený nemožnosťou plnenia uložených povinností, a tým až dotrestnoprávnej roviny, keďže nebude schopný uvedené výživné platiť.
10. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v celom rozsahuzrušil napadnuté rozsudky okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátilna ďalšie konanie prvostupňovému súdu.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavnýsúd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajúporušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
⬛⬛⬛⬛III.
12. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť sťažovateľa, ktorou brojíproti napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu,pričom sťažovateľ predovšetkým namieta, že všeobecné súdy (i) dospeli k nesprávnymprávnym záverom, (ii) nespravodlivo vec posúdili, (iii), nesprávne aplikovali zákono rodine, (iv) jednostranne posúdili rodinné pomery a opomenuli dôležité skutočnosti prerozhodnutie vo veci (ako napr. zdravotný stav sťažovateľa), (v) rozhodli v úplnomprotiklade s vykonanými dôkazmi, (vii) ďalej namieta, že z napadnutých rozsudkov sa nedázistiť, na základe čoho všeobecné súdy dospeli k výživnému vo výške 100 €, a že všeobecnésúdy sa v tejto súvislosti vôbec nezaoberali otázkou zabezpečenia základných životnýchpotrieb sťažovateľa, (viii) čím v konečnom dôsledku nepostupovali v súlade s jednouz hlavných zásad občianskeho súdneho konania tak, aby bola zabezpečená spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
13. Z týchto dôvodov sťažovateľ konštatuje, že napadnutými rozsudkami okresnéhosúdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovanýchčl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdu
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).
16. Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudky okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, žesťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutým rozsudkom okresného súduodvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomockrajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomocústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
17. V úvode tejto časti ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní orgánov verejnejmoci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôbv konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípydemokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzamev ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1dohovoru (právo na spravodlivý proces).
18. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladanéa umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
19. Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) je zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnenírozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo vecivyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižnevysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súdvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšienavrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodneniarozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríkladvzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravnéhoprostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obevyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sú jedny zo základných znakovústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
20. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽPo prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).
21. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
22. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, všakna tomto mieste pripomína, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).
23. V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiinterpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu)s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010).
24. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetomkontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
25. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Zákon o rodine poskytuje rodičom možnosť upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom dohodou. Ak k dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností, t. j. ktorému z rodičov majú byť deti zverené do osobnej starostlivosti, kto ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, o výške výživného a o otázkach týkajúcich sa úpravy styku s maloletými deťmi nedôjde, rozhodne o tom súd. Základným kritériom pre rozhodnutie o týchto jednotlivých zložkách rodičovských práv a povinností je predovšetkým záujem dieťaťa.
Právo na výživné je osobným právom každého dieťaťa. Dieťa má zo zákona právo na výživu. Explicitne je rodičom uložená povinnosť plniť si túto vyživovaciu povinnosť, pričom každá povinná osoba musí vždy, aj na úkor svojho minima, zabezpečiť výživu dieťaťa. Dieťaťu je v zmysle zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že skutočne došlo k zmene pomerov na strane maloletého, pričom táto zmena pomerov, ako správne ustálil súd prvého stupňa, nastala od nástupu maloletého do predškolského zariadenia a tiež v súvislosti so zvýšením jeho veku, keďže v čase poslednej úpravy výživného mal maloletý 6 mesiacov. Okrem toho došlo k zvýrazneniu zdravotných problémov maloletého, s čím súvisia ďalšie výdavky, ktoré v súčasnosti znáša matka. Vyšší vek, návšteva predškolského zariadenia a tiež zdravotné problémy maloletého nepochybne prinášajú zvýšené výdavky na maloletého a je pochopiteľné a zákonom i predpokladané, že istou konkrétnou sumou sa musí na týchto výdavkoch podieľať aj otec.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri určení výživného správne vychádzal z možností a schopností otca a z oprávnených potrieb maloletého. Poukazuje na správne dôvody jeho rozhodnutia, s čím sa v plnom rozsahu stotožňuje.
K odvolacím námietkam otca odvolací súd uvádza, že otec v odvolaní neuviedol a ani nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho možnosti a schopnosti platiť zvýšené výživné a považuje za správny záver prvostupňového súdu, že otec nepreukázal objektívne prekážky, ktoré by mu bránili nájsť si zamestnanie, a to či už v mieste bydliska, alebo inde, i v zahraničí a že nemožno prijať argumenty otca, prezentované v konaní, že nemôže akceptovať pracovné ponuky úradu práce vzhľadom na príjem, ktorý predpokladá že by dosiahol. Relevantným pre záver o nemožnosti otca zamestnať sa, resp. dosiahnuť príjem, nemôže byť ani nedostatočná snaha o získanie nových zákaziek. Uvedený postoj svedčí v prospech záveru o pasivite otca pri hľadaní práce. K argumentom otca, z ktorých vyplýva, že všetky jeho potreby vlastne zabezpečuje jeho matka so svojim priateľom, odvolací súd konštatuje, že už aj uvedená okolnosť, ak by bola pravdivá, by mala z morálneho hľadiska vo vzťahu k nemu pôsobiť motivujúco v tom smere, aby sám aktívnejším spôsobom hľadal možnosti uspokojovania svojich potrieb aj potrieb oprávnenej osoby. Plnenie vyživovacej povinnosti má byť predovšetkým dobrovoľné, motivované skutočnosťou, že jej plnenie umožňuje zabezpečiť odkázanej osobe jej relevantne odôvodnené potreby.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákon o rodine kogentne upravuje právo dieťaťa na výživu a každá povinná osoba musí vždy, aj keď na úkor svojho minima zabezpečiť jeho výživu.
Vzhľadom na dokazovanie, vykonané v rámci prvostupňového konania a jeho zhodnotenie aj odvolací súd konštatuje, že pasivita otca, resp. očakávanie vyššieho príjmu, než aký predpokladá, že by dosahoval v prípade prijatia ponúk úradu práce, nemôže ísť na úkor maloletého a nemôže založiť relevantný dôvod na vznik akejkoľvek pochybnosti o objektívnej nemožnosti, zamestnať sa. V prospech otca nemôže svedčiť ani jeho argument, že pracovné pomery, ktoré v minulosti uzatváral, boli vždy na dobu určitú. Pracovné aktivity, ktoré realizoval otec v zahraničí,; svedčia nepochybne v prospech jeho možnosti využiť pre získanie práce a príjmu aj takúto možnosť.
Preto odvolací súd, s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti, konštatuje, že výživné v sume 100,- eur mesačne je vzhľadom na všetky okolnosti na strane rodičov a vzhľadom na potreby maloletého zodpovedajúce. Vychádzajúc pritom z toho, že výživné má smerovať k uspokojeniu .všetkých osobných potrieb maloletého, pričom ide nielen o najnutnejšie potreby pre život dieťaťa ako takého, a teda nielen o výživu, ale je potrebné prihliadať na všetky nutné potreby dôležité pre rozvoj kultúrneho človeka. Súd musí pri tom prihliadať na vek dieťaťa, jeho postavenie a prostredie, v ktorom žije a čo predstavuje rovinu jeho základných a najnutnejších potrieb.
Vo vzťahu k odvolaniu otca voči dopĺňaciemu rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh otca na zníženie výživného, je správny, pričom v celom rozsahu poukazuje na svoje závery, uvedené vyššie.
So zreteľom na uvedené preto odvolací Krajský súd v Prešove ustálil, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom výroku, t. j. vo výroku o zvýšení výživného pôvodne rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/120/2008-32 a v súvisiacich výrokoch o dlžnom výživnom a o trovách konania, ako aj dopĺňací rozsudok č. k. 2P/65/2012-79 zo dňa 21.03.2013 sú správne, preto ich postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Čo sa týka dlžného výživného súd prvého stupňa rozhodol v prospech otca maloletého, keď ho vyčíslil v nižšom rozsahu ako mal (len za 3 dni, hoci mal za 4 dni v období od 27.06. do 30.06.2012 a započítal aj sumu 78 Eur vynaloženú otcom na nákup oblečenia bez náležitého odôvodnenia), ale keďže to bolo v prospech odvolateľa, odvolací súd sa uvedeným nezaoberal(...)“
26. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v procesnom postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
27. Ústavný súd nemôže prisvedčiť názoru sťažovateľa, že krajský súd dospelk nesprávnemu právnemu záveru, nespravodlivo vec posúdil alebo nesprávne aplikovalzákon o rodine. Krajský súd vychádzal z ustanovení zákona o rodine, pod ktoré subsumovalskutkový stav týkajúci sa povinnosti platenia výživného. Krajský súd zároveň vyslovilprávny názor, ktorý je vzhľadom na ustálený skutkový stav ústavne udržateľný, logickýa vnútorne konzistentný. Uvedený právny názor krajského súdu zároveň vychádzazo skutkového stavu, ktorý bol v dostatočnej miere zistený tak okresným súdom, ako ajkrajským súdom. V tomto smere krajský súd poukázal na sociálnu a ekonomickú situáciusťažovateľa, jeho predchádzajúce ekonomické aktivity a zárobkovú činnosť.
28. Ústavný súd nesúhlasí ani s ďalšími výhradami sťažovateľa, podľa ktorýchkrajský súd jednostranne posúdil rodinné pomery a opomenul dôležité skutočnosti prerozhodnutie vo veci (ako napr. zdravotný stav sťažovateľa), a rozhodol v úplnom protiklades vykonanými dôkazmi. Podľa ústavného súdu krajský súd (ako aj okresný súd) posudzovalrodinné pomery prizmou najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, čo ústavný súd považujez pohľadu práva detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť (pozri čl. 41 ods. 4 ústavy)a jeho ochrany za bezchybný štýl myslenia a aprobovateľnú trajektóriu posudzovania vecizo strany krajského súdu (zákonných sudcov konajúceho senátu krajského súdu). Krajskýsúd podľa názoru ústavného súdu vychádzal z dôkazov, ktoré postačovali na prijatiefinálnych záverov vo veci samej.
29. Čo sa týka výšky určeného výživného, ústavný súd konštatuje, že táto otázka jeplne v rukách konajúceho súdu, ktorý pri jej určení vychádza zo zisteného skutkového stavua odôvodnených potrieb (ekonomických, sociálnych, kultúrnych a pod.) maloletého, pričomprihliada predovšetkým na najlepší záujem dieťaťa. Aj v tomto smere ústavný súdkonštatuje, že krajským súdom prijatý záver o výške výživného nie je arbitrárnya neodôvodnený a ústavný súd nemá dôvod do záverov krajského súdu zasahovať.
30. Krajský súd podľa posúdenia ústavného súdu odpovedal aj na ťažiskovéargumenty sťažovateľa (v spojitosti so závermi okresného súdu), pričom taktiež vyhodnotilnámietky sťažovateľa týkajúce sa zdravotného stavu, keď konštatoval, že sťažovateľnepreukázal takú intenzitu prekážky, ktorá by odôvodňovala záver o objektívnej prekážkev možnostiach zabezpečiť si príjem zo strany sťažovateľa.
31. Právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie z dôvodov už uvedených nie jemožné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdnehorozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
32. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušeniečl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2015