znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 NcC 160/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19860/2013), sp. zn. 5 NcC 170/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19866/2013) a sp. zn. 6 NcC 146/2012 z 19. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19873/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 19860/2013, sp. zn. Rvp 19866/2013 a   sp. zn. Rvp 19873/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19860/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 160/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19860/2013), sp. zn.   5   NcC   170/2012   zo   17.   októbra   2012   (sp. zn.   Rvp 19866/2013)   a   sp. zn. 6 NcC 146/2012 z 19. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19873/2013).  

Zo   sťažností   a   z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobami   podanými Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného   súdu   v   iných,   v   predmetných   žalobách   označených   exekučných   konaniach, pričom za tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup okresného súdu, ktorý v tom-ktorom exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Pezinok sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer   k   veci   a   k   účastníkom   konania   (námietka   zaujatosti   z objektívneho   pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade   neprikázania   konaní   o   označených   žalobách   inému   súdu   bude   o   týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím   nesprávnym   úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   sťažovateľkou   napádanými   uzneseniami   sp. zn.   5   NcC   160/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19860/2013), sp. zn. 5 NcC 170/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn.   Rvp 19866/2013)   a   sp. zn.   6   NcC   146/2012   z   19.   októbra   2012   (sp. zn. Rvp 19873/2013)   jej   návrhom   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   okresného   súdu   a   na prikázanie predmetných vecí na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu nevyhovel a v tom-ktorom prípade rozhodol iba o vylúčení sudcu/sudcov okresného súdu, ktorý/ktorí bol/boli zákonným sudcom/zákonnými sudcami v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu a v jeho dôsledku aj ku vzniku škody malo dôjsť, avšak ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto   žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že už označenými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   zrušil   označené uznesenia krajského súdu a aby mu veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 500 € v každom jednotlivom prípade a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 19860/2013,   sp. zn.   Rvp 19866/2013   a   sp. zn.   Rvp 19873/2013   a   z ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   ako   aj   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami krajského súdu   sp. zn. 5 NcC 160/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19860/2013), sp. zn.   5   NcC   170/2012   zo   17.   októbra   2012   (sp. zn.   Rvp 19866/2013)   a   sp. zn. 6 NcC 146/2012 z 19. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19873/2013) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   36/03,   I.   ÚS   226/05, II. ÚS 270/07)   rozhodnutie   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   nedostatok právomocí   ústavného   súdu   je   rozhodnutím   „o   konaní“,   ktoré   má   na   mysli   citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom identickom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené   konanie,   ktoré   bolo   napadnuté   už   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol odmietnutý pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil, že o identických   sťažnostiach   sťažovateľky   konal   a   rozhodol   ústavný   súd   už   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   II.   ÚS   441/2013,   pričom   uznesením   č.   k.   II. ÚS 441/2013-10 z 12. septembra 2013 (právnemu zástupcovi sťažovateľky doručeným 8. októbra 2013) boli tieto   sťažnosti   odmietnuté   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich prerokovanie.  

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky sú neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014