znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. s., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. s., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2012   faxom   a 31.   októbra   2012   poštou   doručená   sťažnosť   S.   s.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012.

2. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla: „Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III zo dňa 27.01.2011, č. k. 16C/103/2G10-64, sme boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni A. K.... sumu 190,07 € s príslušenstvom ako aj trovami konania.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   27.01.2011,   č.   k. 16 C/103/2010-64, sme podali v zákonnej lehote odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.11.2011, č. k. 4Co/234/2011-129, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27.01.2011, č. k. 16C/103/2010-64.

Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   9.   11.   2011,   č.   k. 4 Co/234/2011 129, sme podali v zákonnej lehote dovolanie, ktoré sme odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (§ 241 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku), a to k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f Občianskeho súdneho poriadku.

V dovolaní sme špecifikovali, že odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   (rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 9. 11. 2011, č. k. 4 Co/234/2011-129) neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal   s   prevažnou   väčšinou   našich námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou: a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok V. odvolania) d/   poukazujúcou   na   to,   že   zákon   ani   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   žiadnym spôsobom   neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva na dôchodok (článok VII. odvolania),

e/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok IX. odvolania), f/ odôvodňujúcou to, že rozsudkom súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (článok XII. odvolania).

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   31.07.2012,   sp.   zn. 3Cdo/51/2012, bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu neprípustnosti dovolania, keď dovolací súd dochádza k záveru,   že nepreskúmateľnosť   rozhodnutí   nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku..“

3. Sťažovateľka v   sťažnosti ďalej   tvrdí: „Uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2012, sp. zn. 3Cdo/51/2012 bolo porušené naše právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podlá článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol naše dovolanie napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

Zásadne nesúhlasíme s právnym názorom dovolacieho súdu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa nie je vadou konania spadajúcou pod ustanovenie § 237 písm. f Občianskeho súdneho poriadku.“

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S. s., a. s. v skratke S., a.s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podlá článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2012, sp. zn. 3 Cdo/51/2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   31.   7.   2012,   sp.   zn.   3   Cdo/51/20l2,   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dni od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K..“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo   51/2012 z 31. júla 2012, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd pochybil, keď odmietol ňou podané dovolanie napriek tomu, že v danej veci bola podľa jej   názoru   daná   prípustnosť   dovolania.   Sťažovateľka   tiež   nesúhlasí   s právnym   názorom najvyššieho súdu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je vadou konania spadajúcou pod ustanovenie § 237 písm. f) OSP.

12. Najvyšší   súd   preskúmal   podané   dovolanie   a po   zistení,   že   nie   sú   splnené podmienky   procesnej   prípustnosti   podľa   §   238   ods.   1   až 3   OSP,   v odôvodnení   svojho napadnutého rozsudku sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 vo vzťahu k namietanému § 237 OSP uviedol:

«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom [podľa § 237 písm. f) OSP, pozn.]. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jej názoru dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko sa v odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedla v odvolaní, preto je nepreskúmateľné.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktorému poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.   f/   O.s.p.   ide vtedy,   ak súd v konaní   postupoval v rozpore so zákonom,   prípadne ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi   nižších   stupňov   bolo   postihnuté   procesnou   vadou,   znemožňujúcou   odporkyni realizáciu jej procesných práv....

Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. - je zásadne príslušný   dovolací   súd   (viď   IV.   ÚS   238/07).   Na   základe   uznesenia   občianskoprávneho kolégia najvyššieho   súdu bol v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   je   názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje   v   tejto   veci,   pri   doterajšom   rozhodovaní   vždy   zastával   názor,   že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   249/2008,   3   Cdo   290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 135/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo   290/2008,   5   Cdo   216/2010,   7   Cdo   55/2011,   7   Cdo   109/2011).   Preto   sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania odporkyne, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p...

Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).... Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale   nezakladá   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení, s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.»

13. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

14. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

15. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16. V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je na skúmanie prípustnosti návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt, oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať   a   rozhodnúť, či splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).

17.   Ústavný   súd   posúdil   obsah   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 51/2012 z 31. júla 2012 z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky.

18. Najvyšší súd preskúmal dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP tak, ako ich namietala sťažovateľka. Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu v sťažovateľkinom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade s OSP), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľkino dovolanie odmietol pre neprípustnosť.Právny   názor,   na   ktorom   je   založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a v okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.Vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa   vo   svojej   podstate   vecnej   nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o predmetnej sťažnosti   sa   vzhľadom   na   už   uvedené   mohol   zaoberať   iba   namietaným   porušením základných   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   a   nie prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu v konaní o odvolaní.

19.   S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o ďalších   nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013