znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   O.,   Canada,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   L.,   B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 93/09-154 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012 doručená   sťažnosť   A.   O. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 93/09-154 z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä:

«Rozsudkom   Obvodného   súdu   Bratislava   2,   č.   10   C   112/93-33   v   právnej   veci navrhovateľa: Ľ. O. proti odporcovi 1.: P., š. p., odporcovi 2.: T., a. s., odporcovi 3.: M. B., odporcovi 4: O. B. o vydanie veci zo dňa 10. 10. 1994 bol návrh navrhovateľa zamietnutý. (...) Voči rozsudku sa navrhovateľ, v tom čase zastúpený advokátom JUDr. A. B., odvolal v zákonom stanovenej lehote. (...)

Navrhovateľ Ľ. O., môj otec zomrel dňa 25. 06. 2003. (...) Odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co 154/2008-96 zo dňa 30. 09. 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. (...)

Proti uzneseniu podal právny nástupca 1. navrhovateľa dňa 30. 12. 2008 dovolanie. (...) Dovolanie prejednal Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 3. 3. 2009 a uznesením rozhodol   tak,   že   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30.   09.   2008   sp.   zn. 5 Co 154/2008 zrušil a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. (...)

Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave, tento ako odvolací súd v danej veci vytýčil dňa 21. 06. 2011, ktoré však z procesných dôvodov bolo odročené na neurčito. (...) Ďalšie   pojednávanie   vytýčené   nebolo   a   bez   skončenia   dokazovania   Krajský   súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 31. 01. 2012, sp. zn. 5Co 93/09-154 rozhodol tak, že ako odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu voči odporcom 2. a 3., rozsudok súdu prvého stupňa voči nim zrušil a konanie zastavil.

Vo vzťahu k ostatným odporcom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. (...) Sťažovateľka sa domnieva, že tým, že jej nebola daná možnosť sa vyjadriť, bola jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (OSP) dáva za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, t. j. právo podávať opravné prostriedky, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

O vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP ide pritom aj vtedy, ak išlo o postup nesprávny   (uvažované   z   hľadiska   zachovania   postupu   súdu   určeného   zákonom   alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania a tiež pri rozhodovaní.

V tomto prípade ide o odňatie možnosti konať pred súdom najmä tým, že odvolací súd rozhodol napriek tomu, že nemal dostatočné množstvo dôkazov, aby potvrdil alebo zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže vytýčil pojednávanie na deň 21. 06. 2011. Súd v stanovený deň pojednával, a to aj napriek tomu, že konania sa zúčastnila iba právna zástupkyňa navrhovateľa 1).

Sťažovateľka - navrhovateľka 5) - sa vzhľadom na krátkosť času nemohla osobne pojednávania zúčastniť a v tom čase neudelila žiadnej osobe ani plnú moc. Z dostupných informácii sa však dozvedela, že konanie bolo prerušené na neurčito. Žiadne relevantné vyjadrenia alebo návrhy zo strany odporcov jej neboli zaslané alebo doručené.

V rámci konania súdu prvého stupňa neprebehlo žiadne riadne dokazovanie a súd dokazovanie   ani   neukončil   (súčasné   znenie   §   120   ods.   4   OSP   v   čase   rozhodovania prvostupňového   súdu   nebolo   účinné),   a   preto   je   zrejmé,   že   ďalšie   dokazovanie   mohlo prebiehať   aj   na odvolacom   súde.   Odvolací súd toto   aj predpokladal,   keďže   účastníkov konania predvolal na pojednávanie.

Je teda zrejmé, že sťažovateľka sa nemohla vyjadriť k vyjadreniu odporcu 3), keďže toto jej ani nebolo doručené, čím súd porušil jej ústavné práva podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. (...)

Bez   toho,   aby   odvolací   súd   disponoval   vyjadreniami   navrhovateľov   a   prebehlo ďalšie dokazovanie, bez ďalšieho pojednávania (a to aj napriek tomu, že bolo odročené na neurčito) vo veci rozhodol, čím teda odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   tak   prvostupňový   súd,   ale   najmä   odvolací   súd neskúmal ďalšie okolnosti, o ktoré sa navrhovateľ opieral, a ktoré mohli mať vplyv na skutočný stav veci, a to aj napriek tomu, že v zmysle § 120 OSP platného a účinného v čase vynesenia prvostupňového rozsudku   mal   súd tzv.   dôkaznú povinnosť   i zodpovednosť   za zistenie skutočného stavu veci.

Keďže neprebehlo dokazovanie ani na odvolacom súde, výsledok sporu môže byť významne ovplyvnený skutočnosťami, ktorými sa však súd doteraz vôbec nezaoberal. Ako bolo uvedené, keďže dokazovanie nebolo ukončené, v konaní sa ani nemohlo preukázať, či boli splnené všetky povinnosti, ktoré mal oprávnený splniť. Odvolací súd sa však   uspokojil   iba   s   dokladmi,   ktoré   boli   do   spisu   založené   do   31.   01.   2012   tým,   že nezisťoval, či účastníci konania majú prípadné ďalšie relevantné dôkazy.

Odvolací súd všetky tieto uvedené skutočnosti nevzal na zreteľ, a tým konanie zaťažil uvedenou procesnou vadou.

Do dnešného dňa sa tak prvostupňový súd, ale najmä odvolací súd, nevysporiadal s povinnosťou   súdu   i   za   pomoci   evidenčných   pomôcok   (registrov)   rekonštruovať   obsah žaloby (čas podania, účastníci, predmet), tak ako to konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo 33/2009 zo dňa 03. 03. 2009, ako aj s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 120/08-64 zo dňa 01. 4. 2009 v tejto veci, a ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že „spis je vedený neprehľadne, listiny v súdnom spise sú poprehadzované, aj keď jednotlivé strany sú číslované, predsa nie sú založené v chronologickom slede tak, ako vznikli podľa svojho dátumu, kedy boli doručené okresnému súdu alebo kedy ich okresný súd vyhotovil“. (...)   Keďže   v   spise   sa   nenachádza   ani   pôvodný   návrh   -   pôvodná   žaloba   adresovaná Okresnému súdu Bratislava IV, máme za to, že za účelom odstránenia tejto procesnej vady je potrebné vykonať rekonštrukciu spisu.

Pre úplnosť zároveň udávam, že podaním zo dňa 05. 03. 2012 bolo na Najvyšší súd SR podané dovolanie podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom toto nebolo do dnešného rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené preto navrhujem, aby Ústavný súd SR:

1) podľa § 25 ods. 1 a nasl. zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokoval a prijal uznesenie, ktorým návrh na ďalšie konanie prijíma,

2) podľa § 56 ods. 3 písm. b) a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. vyhlásil tento nález

a) Krajský súd v Bratislave postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 93/09-154 o vydanie   veci porušil základné   právo   A.   O.   na   prerokovanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom súde zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo verejne sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Ústavný súd Slovenskej republiky vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

c/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť A. O. trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyni JUDr. I. L., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, keďže uvádza: „Pre úplnosť zároveň udávam, že podaním zo dňa

05. 03. 2012 bolo na Najvyšší súd SR podané dovolanie podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom toto nebolo do dnešného rozhodnuté.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012