znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/09-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   marca   2009 predbežne   prerokoval sťažnosť M.   B.,   Ž.,   t. č. vo výkone   trestu   B.,   vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d), čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp.   zn.   0 Tp   964/06 a sp.   zn.   1 T 24/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach, postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp.   zn.   2   Tos   21/2007,   sp.   zn.   2   Tos   46/2007   a sp.   zn.   2   To   95/2007   a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uznesením z 3. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2008 doručená sťažnosť (doplnená 18. novembra 2008 a 26. novembra 2008) M. B., Ž., t. č. vo výkone trestu B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d), čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a porušenie čl.   1 ods.   1 a 2 Protokolu   č.   12   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 12 k dohovoru“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 964/06 a sp. zn. 1 T 24/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Tos   21/2007,   sp.   zn.   2   Tos   46/2007   a sp. zn. 2 To 95/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uznesením z 3. júna 2008.

Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol 15. augusta 2007 rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2007 z 11. júna 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007 právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   95/2007   z 15.   augusta   2007   podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna 2008 rozhodol tak, že ho odmietol pre „celkom zjavné nesplnenie podmienok dovolania“.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru došlo najmä tým, že orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré sa svojou rozhodovacou činnosťou podieľali na konaní a rozhodovaní v jeho trestnej

veci,   postupovali   v rozpore   so   zákonom   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ako aj v rozpore s právnymi predpismi

zaručujúcimi základné práva a slobody.

Sťažovateľ   predovšetkým   poukazuje   na   nezákonný   postup   vyšetrovateľa   Úradu

justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len

„vyšetrovateľ PZ“)   pri začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia   sťažovateľovi,   jeho

zadržania   a vykonávania   procesných   úkonov,   najmä   pokiaľ   išlo   o výsluchy   svedka

poškodeného,   ktorý   bol   vypočúvaný   pod   vplyvom   alkoholu,   neodstránenie   vzájomných

rozporov   vo   výpovediach   svedkov   a sťažovateľa   a iné.   Podobne   nezákonný   bol   podľa

názoru sťažovateľa aj postup Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“),

a to v súvislosti s konaním o väzbe sťažovateľa, ako aj v súvislosti s podaním obžaloby na

jeho osobu okresnému súdu. Taktiež okresnému súdu a krajskému súdu sťažovateľ vytýka

početné procesné pochybenia, ktorých sa dopustili jednak pri rozhodovaní o jeho väzbe, ako

aj pri samotnom meritórnom prerokovaní jeho trestnej veci.

Námietky sťažovateľa spočívajú aj v jeho tvrdení, že orgány činné v trestnom konaní

a súdy   nezabezpečovali   dôkazy   svedčiace   v jeho   prospech,   že   nebol   správne   zistený

skutkový   stav veci,   že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu, ako aj ďalšie

pochybenia, ktoré neboli v priebehu celého trestného konania odstránené.

Uvedené   nedostatky   trestného   konania   napokon   neodstránil   ani   najvyšší   súd   na

základe   podaného   dovolania   sťažovateľa   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   K tomu

sťažovateľ uviedol: «Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo 16/2008 zo dňa

3. júna 2008 mne... porušil právo čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na

spravodlivý   súdny   proces   a súdnu   a inú   ochranu,   keď   moje   podané   dovolanie   proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007 odmietol bez preskúmania veci,

a to... odmietol mi právo, aby sa domáhal možnosti svojich porušených práv a základných

slobôd   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   ktoré   mi   boli   porušené   v prípravnom   konaní

sp. zn.   ČVS:   ORP   1078/1-OVK-ZA-06   v konaní   Okresného   súdu   v Žiline   0   Tp/964/06, Okresného súdu v Žiline 1 T/24/07 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007-363,

sp. zn. 2 Tos/21/2007, sp. zn. 2 Tos 48/2007-268, na spravodlivé súdne konanie a osobnú

slobodu, byť stíhaný len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, s rešpektovaním

prezumpcie neviny a právom mať čas a možnosti na právnu a súdnu ochranu obhajovať sa

prostredníctvom svojho obhajcu podľa vlastného výberu....

Dovolací súd sa absolútne nezaoberal dôvodmi uvedenými v § 374 ods. 3 Tr. por.,

ktoré som taktiež uvádzal v dôvodoch dovolania. Čo vo svojom odôvodnení ani neuvádzal.

Jeho povinnosťou bolo preskúmať celú vec z pohľadu mojich porušených základných práv

a slobôd, ktoré mi boli porušené v konaní, a až po dôkladnej revízií celej veci s osobitnou

starostlivosťou rozhodnúť vo veci samej.

Na nezákonné vedenie prípravného konania, ako aj celého konania sp. zn. 1 T/24/07

Okr. súdu v Žiline som podal podnet na preskúmanie mojich porušených práv na Generálnu

prokuratúru SR a Ministerstvo spravodlivosti SR....

NS SR absolútne neskúmal s osobitnou starostlivosťou následovné a vyššie uvedené

skutočnosti   v rámci   súčasti   ústavnej   garantovanej   ochrany   ľudských   práv   a základných

slobôd...

Súdy oboch stupňov opierali svoje skutkové závery o zistenia vykonané v prípravnom

konaní   vyšetrovateľom.   Práve   porušenia   ustanovenia   §   2   ods.   10   Tr.   por.,   ktoré   sú

výsledkom   neplnenia   si   povinností   vyšetrovateľa   v prípravnom   konaní   a jeho   hrubých

pochybení   sú   jedným   z dôvodov   porušenia   súdnej   ochrany   v mojej   trestnej   veci.

Vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie predčasne na základe neúplných skutkových podkladov,

keď nevykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy a konal v rozpore s povinnosťou vždy

preveriť reálnu a relevantnú obhajobu obvineného a to z nasledovných dôvodov:

Vyšetrovateľ   v rámci   zákona   č.   301/05   Z.   z.   v rámci   autoremedúry   neskúmal

a dokonca ani nepredložil vyš. tr. spis, na 2 x moje podnety na preskúmanie postupu svojmu

nadriadenému orgánu, čo ma za následok porušenie čl. 17 ods. 2, čo jednoznačne zakotvuje

stíhať konkrétnu osobu len zákonným spôsobom. Taktiež do dnešného dňa ani jeden orgán

nevybavil   moje   sťažnosti,   v rámci   môjho   práva a oprávnenosti   podľa   Tr.   poriadku,   kde

neexistuje prípustná odchýlka žiadneho charakteru. Vyšetrovateľ sa absolútne nevenoval

preverovaniu   hodnovernosti   tvrdeniu   poškodeného   z dôvodov   nasledovne   závažnej

procesnej skutočnosti, že v zásade v stave opilosti poškodený svedok nemal byť vypočutý. Náväzne a zásadne platí, že presný termín, do ktorého musí byť osoby vypočutá, zákonom

stanovené   nie   je.   Platí,   že   na   výsluch   by   mal   byť   občan   spôsobilý   „nemôže“   byť   pod

vplyvom liekov, iných omamných alebo návykových látok. Svedok - poškodený Miroslav

Kršík v čase výpovedí a v čase podania tr. oznámenia nespôsobilí nebol, jeho vnímanie bolo

znížené   vplyvom   značnej   miery   alkoholu,   t.   j.   omamnej   a návykovej   látky.   A preto

vyšetrovateľ   bol   z úradnej   povinnosti   v takomto   prípade   vždy   konzultovať   spôsobilosť

výsluchu svedka poškodeného... s lekárom a až keď by sa ten vyjadril, že sv. poškodený

Miroslav Kršík - jeho stav opilosti nebráni výsluchu, potom by mohol výsluch vykonať.

Ďalej   vyšetrovanie   bolo   vedené   voči   už   trestanej   osobe   a v môj   prospech   sa   už

z úradnej   povinnosti   dôkazy   nevykonávali.   Mám   za   to,   že   vyššie   uvedené   celé,   je   tiež

porušenie   zákona   o zhromažďovaní   dôkazov.   Poukazujem   tiež,   že   vyšetrovateľa   vôbec

nezaujímala moja svedecká výpoveď, ktorú v skutku samotný svedok poškodený... svojimi

vykonávajúcimi výpoveďami potvrdzoval, že sa jednalo o pôžičku konkrétnej sumy peňazí,

s konkrétnym dňom a miestom jej navrátenia po vzájomnej dohode.

Táto moja výpoveď z 18. 12. 2006 a moje svedectvo a výpovede svedkov boli vedené

a upravované   vyšetrovateľom   v prípravnom   konaní   jednostranne   proti   mojej   osobe

a svedecké   výpovede sú   založené a upravované   tak,   čo   poškodený povedal   postupne vo

svojich výpovediach a pritom sa to nezakladá na pravde....

Bol som odsúdený z konania, ktoré nie je hodnoverne preukázané a dokázané na

základe relevantne jednoznačných dôkazov.

Vyšetrovateľa od počiatku oznámenia skutku podľa § 199 ods. 1 Tr. por. postupoval

netransparentne,   nakoľko   nezabezpečoval   dôkazné   materiály   aj   v prospech   obvineného

podľa § 2 ods. 10 Tr. por.... Od počiatku aj v prípravnom konaní zhromažďoval dôkazy len

a len   v neprospech   obvineného   a dôkazy,   ktoré   som   uvádzal   na   svoju   obhajobu,   alebo

dôkazy svedčiace v prospech mňa, dôkazy boli len zapísané, ale b žiadnom prípade neboli

podložené za zabezpečené vyšetrovateľom v prípravnom konaní v prospech obvineného pre

ďalšie konanie, aby sa na ne prihliadalo pri rozhodovaní. Vyšetrovateľ vzniesol obvinenie

len na základe výpovede poškodeného. Týchto a podobných chýb sa vyšetrovateľ viackrát

v prípravnom konaní dopustil, ktoré bolo prokurátorom a následne sudcom hodnotené, že

kladený skutok som spáchal. Ak by bol vyšetrovateľa bral dôsledne na zreteľ moju výpoveď zo dňa 18. 12. 2006, prokurátor a následne sudca by nenadobudli presvedčenie, že som

skutok uvedený v rozsudku Okr. súdu v Žiline 1 T/24/07 spáchal.

V priebehu   prípravného   konania   v dôsledku   pasivity   vyšetrovateľa   bola   zásada

spravodlivosti porušovaná ako   i ochrana môjho   záujmu,   ochrany občana,   ktorý sa   stal

obvineným.   Bolo   povinnosťou   vyšetrovateľa   včas   zistiť   skutočnosti,   ktoré   prispievajú

k náležitému objasneniu trestnej veci, skutkového stavu a k správnemu rozhodnutiu vo veci.

Postup   vyšetrovateľa   spočívajúci   v jeho   nečinnosti   viedol   k zásadným   procesným,

skutkovým   a hmotnoprávnym   pochybeniam   v prípravnom   konaní,   keď   sa   nenaplnil

vyčerpávajúco účel vyšetrovania. Vyšetrovateľ svojou pasivitou neposilnil zmysel § 2 ods.

10 Tr. por., ale oslabil postavenie obvineného ako strany pred súdom....

Najvyšší   súd   SR   si   nesplnil   svoju   prieskumnú   povinnosť,   konanie   prekontroloval

v rozpore s účelom práva na súdnu a inú ochranu čím porušil moje právo priznané čl. 46

ods. 1, 2 Ústavy SR a právo čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody M. B.... priznané čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2, 4,

čl. 13 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 16 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 19 ods. 1, 2,

čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky

v spojitosti s čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d), čl. 14, čl. 17, čl.

18, čl. 53 Hlava III a čl. 1 ods. 1, 2 Protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na ochranu osobnej slobody, dôstojnosti, ľudských práv a základných

slobôd, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, zachovanie osobnej cti a dobrej povesti a na

ochranu   mena,   na   spravodlivý   proces   a súdnu   ochranu,   uznesením   najvyššieho   súdu

Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna 2008 a postupom štátnych

orgánov   SR   vo   veci   a ich   uzneseniami   predchádzajúcimi,   obsahovo   nadväzujúcimi   na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené boli.

2. Základné právo M. B.... priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivý súdny

proces, priznaný aj čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b), c) d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   v Žiline   č.   k.   0   Tp/964/06,   č.   k.   1

T/24/2007, uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/21/2007, č. k. 2 Tos/48/2007 a č. k. 2 To/95/2007-363, uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008

z 3.   júna   2008   sa   zrušuje   a súčasne   sa   zrušujú   aj   ďalšie   uznesenia   štátnych   orgánov

verejnej   moci,   ktoré   vo   veci   konali   a rozhodovali,   obsahovo   nadväzujúce   na   zrušené

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna

2008   a ukladá   súdu,   ktorý   vo   veci   prvý   konal   a rozhodoval,   aby   vo   veci   znovu   konal

a rozhodol.

4. Odsúdený M. B.... sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

5.   M.   B.  ...   priznáva finančné zadosťučinenie   vo   výške 1.000.000,-   Sk...   ktoré   je

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v Bratislave   je   povinný   v lehote   jedného

mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu   nahradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu

ustanoveného Ústavným súdom Slovenskej republiky...“

Sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že k porušeniu ním označených článkov

ústavy,   dohovoru   a protokolu   č.   12   k dohovoru   malo   dôjsť   okrem   iného   aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 48/2007. Z obsahu príloh tejto sťažnosti

však vyplýva, že v ostatne označenom konaní ide   o preklep, v skutočnosti je namietané

konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 Tos 46/2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v porušovaní

základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním

a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Preto v danej veci ústavný

súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutiami,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie.

1.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   a jej   doplnení,   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním

označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a protokolu   č.   12   k dohovoru   postupom

a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu v prípravnom konaní, ako aj v samotnom

súdnom konaní.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   jednou   zo   základných   podmienok

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa, keď sa   sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na

odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to

nedovoľuje.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor,

že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený

právny prostriedok   ochrany základných práv alebo slobôd (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,

III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 17. októbra 2008.

Napadnuté   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   0   Tp   964/06,   ktorého

predmetom bolo rozhodovanie a rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby, bolo právoplatne

skončené vydaním uznesenia z 18. decembra 2006, proti ktorému sa sťažovateľ vzdal práva

podať   sťažnosť.   Napriek   tomu   sťažnosť   podal,   avšak   túto   krajský   (druhostupňový)   súd zamietol uznesením č. k. 1 Tpo 4/2007-20 z 23. januára 2007 z dôvodu, že bola podaná

osobou, ktorá sa práva podať sťažnosť výslovne vzdala.

Ďalším   konaním,   v rámci   ktorého   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   postupom

krajského súdu k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a protokolu č. 12

k dohovoru,   je   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   2   Tos   21/2007.   Jeho   predmetom

bolo rozhodovanie   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   1   T   24/2007-112

zo 14. marca   2007,   ktorým   okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na

slobodu   zamietol.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Tos   21/2007-134   zo   4.   marca   2007

sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Vydaním   tohto   rozhodnutia   bolo   napadnuté   konanie

právoplatne skončené.

Rovnako   sťažovateľ   napadol   konanie   krajského   súdu   vedené   pod   sp. zn.

2 Tos 46/2007,   v ktorom   krajský   súd   uznesením   z 15.   augusta   2007   zamietol   sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2007 zo 6. júla 2007. Okresný

súd   týmto   rozhodnutím   nevyhovel   námietkam sťažovateľa   proti   zápisniciam   z hlavného

pojednávania zo 14. mája 2007, 1. júna 2007 a 11. júna 2007. Sťažovateľ v nich vytýkal

okresnému súdu nedodržanie procesných postupov zo strany okresného súdu, nesprávnu

a účelovú „protokoláciu“, ako aj nepresnosti pri vyhotovovaní zápisníc. Konanie vedené

krajským súdom pod sp. zn. 2 Tos 46/2007 bolo právoplatne skončené 15. augusta 2007.

Konanie v merite veci vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2007, t. j. konanie,

v ktorom sa rozhodovalo o vine sťažovateľa zo spáchania trestného činu lúpeže a o uložení

trestu, bolo taktiež právoplatne skončené 15. augusta 2007 vydaním rozsudku okresného

súdu   sp.   zn.   1   T   24/2007   z 11.   júna   2007   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č. k.

2 To 95/2007-363 z 15. augusta 2007, ktorým krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa

proti rozsudku okresného súdu z 11. júna 2007 ako nedôvodné.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   namietané   konania   vedené   okresným   súdom

a krajským   súdom   pod   označenými   spisovými   značkami   boli   právoplatne   skončené

v rokoch 2006 a 2007. Sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 17. októbra 2008.

Pretože   od   právoplatnosti   rozhodnutí,   ktorými   boli   skončené   konania   vedené

okresným   súdom   a krajským   súdom   napadnuté   sťažnosťou   sťažovateľa,   nepochybne

uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace), ústavný súd

rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažnosť   v rozsahu,   v akom   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   napáda   postup

okresného súdu a krajského súdu a v akom podal predtým dovolanie najvyššiemu súdu proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007, ústavný súd nemohol

preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu

ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom

prípade proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007 podal

sťažovateľ   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie.   To   znamená,   že   právomoc

poskytnúť   ochranu   základným   právam   a slobodám   sťažovateľa   mal   najvyšší   súd

v dovolacom   konaní,   ktorý   v prípade,   že   by   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   dospel

k záveru,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   alebo   postupom,   ktorý   rozhodnutiu

predchádzal,   porušil   základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   mal   povinnosť   týmto

právam alebo slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3.   Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod

sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uzneseniu z 3. júna 2008 sťažovateľ namietal predovšetkým

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na

spravodlivý   súdny   proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   o čom   svedčí   aj   jeho   tvrdenie,   že

„najvyšší súd SR svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo 16/2008 zo dňa 3. júna 2008... porušil

právo čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na spravodlivý súdny proces

a súdnu   a inú   ochranu,   keď   moje   podané   dovolanie   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu

v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007 odmietol bez preskúmania veci“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie

s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím

došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   označeným   postupom   a   uznesením

najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených   v   ústave   a práv zaručených   v   dohovore   tým,   že   najvyšší   súd   si   nesplnil   svoju „prieskumnú“ povinnosť

vo vzťahu k postupom a rozhodnutiam orgánov, ktoré sa podieľali na rozhodovaní v jeho

trestnej veci.

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2008, bolo

rozhodovanie o dovolaní podanom sťažovateľom prostredníctvom jeho obhajcu 6. marca

2008 proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 To 95/2007-363 z 15. augusta 2007.

Sťažovateľ   v dovolaní   uviedol: „Dovolanie   opieram   o ustanovenie   §   371   ods.   1

Trestného poriadku:

písm. c - zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu

písm.   g   -   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané

zákonným spôsobom

písm. i - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku ako dovolací dôvod uplatňujem aj konanie na

súde prvého stupňa, nakoľko vytýkané pochybenia neboli v odvolacom konaní napravené.

Popri   uvedených   dôvodoch   dovolania   v zmysle   § 374   ods.   1   Trestného poriadku

poukazujem v dovolaní aj na chyby prípravného konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu

predchádzalo   a v ktorom   prípravnom   konaní   došlo   rovnako   k porušeniu   práv

obvineného....

Čo sa týka práva na obhajobu, toto základné právo bolo porušené už od začatia

prípravného konania až do skončenia súdneho konania.

Pri vznesení obvinenia nebol obvinenému umožnený primeraný čas na zvolenie si

obhajcu, o tejto možnosti nebol riadne poučený ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred

súdom.

Obhajca bol obvinenému ustanovený po tom, čo bolo rozhodnuté o jeho väzbe a

takýto stav trval až do právoplatného skončenia trestnej veci. Za celý tento čas súdneho

konania   nebol   obvinený   poučený   o   tom,   že   napriek   ustanoveniu   obhajcu,   má   právo   si

kedykoľvek zvoliť obhajcu podľa svojho vlastného výberu a zabezpečiť si tým kvalifikovanú

obhajobu v trestnom konaní.

Pokiaľ   ide   o   zákonnosť   získaných   dôkazov,   obvinený   M.   B.   od   samého   začiatku

poukazoval na porušenie zákonnosti ako v prípravnom konaní, tak i v konaní pred súdom.

K tomu   smerovali   aj   jeho   sťažnosti   adresované   prvostupňovému   súdu   i   Okresnej

prokuratúre, tak ako sú tieto založené v súdnom spise. Oba tieto orgány činné v trestnom

konaní sťažnosti neriešili. Obvinený sa z toho dôvodu obrátil so sťažnosťami a to dňa

1. 2. 2007 na Generálnu prokuratúru SR a dňa 8. 2. 2007 na Ministerstvo spravodlivosti

SR, ktoré boli postúpené k vybaveniu prvostupňovému súdu, avšak bezvýsledne, tento súd v

sťažnostiach   nerozhodol.   Na   nečinnosť   súdu   bol   sťažnosťou   zo   dňa   26. 3. 2007

upovedomený Krajský súd v Žiline, ktorý sa rovnako sťažnosťou nezaoberal.

Pokiaľ   ide   o   konanie   pred   súdom,   z   hľadiska   vykonávania   dôkazov   na

pojednávaniach súdu obvinený podaním zo dňa 29. 6. 2007 namietal zákonnosť postupu

súdu, ktorým mu bolo znemožnené uplatnenie účinnej obhajoby a zistenie skutkového stavu

veci v neprospech obvineného.

Takýmto   spôsobom   došlo   k   tomu,   že   nedošlo   k   odstráneniu   rozporov   ako   vo

výpovediach svedkov a skutkový stav, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste

nebol   náležité   zistený   bez   akýchkoľvek   pochybností   tak,   aby   mohla   byť   jednoznačne

vyslovená vina obvineného zo žalovaného skutku s použitou trestno-právnou kvalifikáciou.

Na proti zákonnosť trestného konania upozornil obvinený aj vo svojom rozsiahlom

odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 1 T 24/2007 zo dňa 11. júna 2007.

Povinnosťou   odvolacieho   súdu   bolo   preskúmať   zákonnosť   napadnutého   výroku

prvostupňového rozsudku, ale tiež aj správnosť postupu konania, ktorému predchádzalo.

Som názoru, že odvolací súd túto povinnosť vyplývajúcu z Trestného poriadku nesplnil v

dostatočnej miere. Svojim uznesením č. k. 2 To 95/2007-363 zo dňa 15. 8. 2007 odvolanie

obvineného zamietol, avšak z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd len

všeobecne odkazuje, že si osvojil závery prvostupňového súdu. V odôvodnení uznesenia

odvolacieho súdu absentujú ďalšie okolnosti v tom, prečo odvolací súd nepovažoval za

potrebné zaoberať sa nedostatkami, na ktoré obvinený poukazoval, prečo nevyhovel jeho

návrhom a akými právnymi úvahami sa spravoval....

Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   2   To   95/2007-363   zo   dňa   15. 8. 2007,

ktorým zamietol odvolanie obvineného, došlo k porušeniu zákona. Pri dôslednom splnení

svojej prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku mal   odvolací   súd   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   nové

prejednanie a rozhodnutie....“

Najvyšší súd uznesením z 3. júna 2008 dovolanie sťažovateľa odmietol pre „celkom

zjavné   nesplnenie   podmienok   dovolania   podľa   §   371   Tr.   por.“.   V odôvodnení   svojho

rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «Neobstojí predovšetkým námietka dovolateľa, že bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu... s poukazom na to, že obvinenému

bol už v prípravnom konaní ustanovený obhajca bez toho, aby mal primeranú možnosť

obhajcu si sám zvoliť, a tak si zabezpečiť účinnú obhajobu.

Z   obsahu   spisu   totiž   vyplýva,   že obvinený M.   B.   už   pred   rozhodnutím o návrhu

prokurátora   na   jeho   vzatie   do   väzby   bol   pri   prvom   výsluchu   po   vznesení   obvinenia

vyšetrovateľom dňa 16. decembra 2006 o 12.55 hod. poučený o práve zvoliť si obhajcu

(pozri č.   l.   17 spisu),   pričom vyhlásil,   že obhajcu si   nevolí a chce sa   obhajovať   sám.

Následne pri výsluchu obvineného sudcom pre prípravné konanie dňa 18. decembra 2006

(pozri č. l. 19 a nasledujúce spisu) bol opakovane poučený o jeho práve zvoliť si obhajcu,

ktoré oprávnenie však nevyužil a výslovne požiadal, aby mu bol obhajca ustanovený súdom

(pozri č. l. 22 spisu).

O možnosti zvoliť si obhajcu bol obvinený M. B. následne poučený aj v konaní pred

súdom prvého stupňa (pozri č.   l.   108 a č. l. 206 spisu),   pričom toto svoje oprávnenie

nevyužil,   v   dôsledku   čoho   bol   v   súdnom   konaní   zastúpený   ustanoveným   obhajcom

(obhajkyňou JUDr. M. B.), čo obvinený akceptoval v priebehu celého konania pred súdom

prvého stupňa.

Rovnako v písomnom odvolaní,   ktoré obvinený M.   B. podal proti rozsudku súdu

prvého stupňa nenamietal obhajobu ustanoveným obhajcom a nepožiadal súd o možnosť

zvoliť si iného obhajcu.

Napokon aj v konaní pred odvolacím súdom (pozri zápisnicu o verejnom zasadnutí

Krajského súdu v Žiline, č. l. 362 spisu) sa obvinený v rámci záverečného návrhu pred

rozhodnutím odvolacieho súdu vyjadril, že sa stotožňuje s návrhom svojej obhajkyne, ktorá

mu bola ustanovená už v prípravnom konaní.

Z uvedeného je zrejmé, že právo obvineného M. B. na obhajobu zásadným spôsobom

(§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) porušené nebolo, naopak bol v každom štádiu trestného konania poučený o oprávnení zvoliť si obhajcu, bolo preto slobodnou voľbou obvineného,

pokiaľ toto oprávnenie nevyužil.

Podľa zistenia dovolacieho súdu rovnako nemôžu obstáť ani dovolateľom uplatnené

dôvody podaného mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 371 ods. 1 písm. g/ a

písm. i/ Tr. por.

V   uvedenom   smere   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne   uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho

dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie, upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

V   posudzovanej   veci   bola   dovolateľom   celkom   zjavne   napadnutá   predovšetkým

správnosť skutkových zistení, z ktorých súd prvého stupňa, (ale aj súd odvolací) vychádzali,

pričom dovolateľ argumentoval predovšetkým spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov

súdmi oboch stupňov, ako aj nevyhovením jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov.

Najvyšší súd je v konaní o dovolaní zásadne povinný vychádzať zo skutkových zistení

súdu prvého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav zvážiť hmotnoprávne posúdenie

skutku, pričom skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemôže zmeniť, a to ani na základe

prípadného doplňovania dokazovania, ako ani v závislosti na prípadne inom hodnotení v

predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov.

Z uvedeného pohľadu zistenie, že okresný súd nevyhovel návrhu obvineného M. B. na

vykonanie   ním   navrhovaných   dôkazov   na   preverenie   výpovedí   poškodeného   Miroslava

Kršíka nemôže byť dôvodom, ktorý by bol identický s dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 písm. g/ Tr. por. tak, ako to namietal dovolateľ.

Už uvedený dôvod totiž predpokladá, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

boli skutočne vykonané, avšak neboli vykonané zákonným spôsobom. Z uvedeného pohľadu

však   dôkazy,   ktoré   boli   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   vykonané,   boli   vykonané

zákonom   predpokladaným   spôsobom   a   súdy   oboch   stupňov   sa   s   týmito   dôkazmi

v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   náležité,   logicky   nespochybniteľne   a   zákonom

predpísaným   spôsobom   vyrovnali,   hoci   inak   než   sa   toho   dovolateľ   domáhal,   vrátane odmietnutia tých dôkazov, ktoré súdy oboch stupňov pre náležité zistenie skutkového stavu

veci nepovažovali za potrebné vykonať.

Neobstojí   v   uvedenom   smere   argumentácia   dovolateľa,   že   odvolací   súd   iba

„formálne poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa“ bez toho,   aby sám

hodnotil vykonané dôkazy. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že si

v celom rozsahu osvojil hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, na čo vo

svojom rozhodnutí výslovne poukázal. V dôsledku toho je zrejmé, že podané dovolanie sa vo

vzťahu k v ňom uplatnenému dôvodu fakticky viaže na spochybnenie skutkových zistení a

odôvodnenie rozhodnutí oboch stupňov, ktoré okolnosti však nenapĺňajú dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Rovnako existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por.   obvinený   M.   B.   videl   celkom   zjavne   v   skutkových   zisteniach   prvostupňového   i

odvolacieho súdu, ktoré považoval so zreteľom na už skôr uvedené za nesprávne, a to najmä

v   dôsledku   podľa   názoru   dovolateľa   chybného   hodnotenia   vykonaných   dôkazov

argumentujúc, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy a súdy vyhodnotili vykonané

dôkazy inak, než podľa jeho predstáv mali.

Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. však vyplýva, že dôvodom dovolania

nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie, lebo takýto dôvod tam uvedený nie je.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktorý   je   určený   na   nápravu

výslovne   uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb,   nie   však   k   revízii   skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len

odvolací súd.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z

toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať skôr vykonané dôkazy bez

toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V posudzovanej veci to v konečnom dôsledku znamená, že pre dovolací súd boli

rozhodujúce   skutkové   zistenia,   z   ktorých   súdy   oboch   stupňov   vychádzali   pri   závere,   že

obvinený M. B. spáchal skutok, tak ako bol tento vymedzený v tzv. skutkovej vete rozsudku

Okresného súdu Žilina z 11. júna 2006, sp. zn. 1 T 24/2007, keďže odvolací súd v uznesení

napadnutom   dovolaním   obvineného   tieto   skutkové   zistenia   žiadnym   spôsobom

nemodifikoval.

V rozsudku okresného súdu popísanému skutkovému stavu zodpovedá právny záver

vyjadrený v právnom posúdení skutku obvineného M. B. ako zločinu lúpeže podľa § 188

ods. 1 Tr. zák., a teda rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného M. B. nespočíva na

nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

V dôsledku toho neobstojí ani dovolateľom uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   so   zreteľom   na   uvedené   pre   celkom   zjavné

nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Tr. por. odmietol dovolanie obvineného M. B.

na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti

uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,

ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti

a v konečnom dôsledku o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa. Najvyšší súd sa

podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté.

Treba   predovšetkým   pripomenúť,   že   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd.Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   vo   svojom

rozhodnutí   uviedol   jasné   a úplné   dôvody,   pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd,

nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   rozhodnutia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa názoru ústavného súdu však uznesenie, ktorým bolo

dovolanie odmietnuté, takéto nedostatky nevykazuje.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným

postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu

a možnosťou   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu

a práva   na spravodlivé súdne konanie nie je taký vzťah, ktorý   by odôvodňoval prijatie

sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom   prerokovaní.   Preto   ústavný   súd   pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa

§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ďalších článkov ústavy, dohovoru,

ako aj protokolu č. 12 k dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namieta buď

porušenie už zrušeného článku (čl. 11 ústavy), buď porušenie článkov, ktoré neobsahujú

základné práva a slobody, príp. ľudské práva a základné slobody (čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy, čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru a čl. 1 ods. 1 a 2

protokolu č. 12 k dohovoru), alebo porušenie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv

a slobôd,   k porušeniu   ktorých   žiadnym   spôsobom   nemohlo dôjsť   pre   absenciu   príčinnej

súvislosti   medzi   označenými   postupmi   a rozhodnutiami   orgánov   verejnej   moci

a označenými   základnými   právami,   resp.   slobodami   (ostatné   sťažovateľom   namietané

porušenia základných práv alebo slobôd), preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených článkov ústavy,

dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru postupom vyšetrovateľa PZ v konaní vedenom pod

ČVS:   ORP-1078/01-OVK-ZA-2006   a jeho   uznesením   z   15.   decembra   2006,   postupom

okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pv   1373/06   a jej   uznesením

zo 16. januára 2007, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

KPt 1/07, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp.   zn.   IV/1   Gp   954/07   a sp.   zn.   IV/1   GPt   74/07   a napokon   postupom   Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2766/07-61/D/130, ktoré

sťažovateľ namietal mimo petit sťažnosti, ústavný súd poznamenáva, že ako to vyplýva

z príloh   sťažnosti,   všetky   uvedené   konania   boli   skončené   najneskôr   v prvom   štvrťroku

2008. Sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 17. októbra 2008, teda zjavne po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu. V zmysle uvedeného

je   sťažnosť   vo   vzťahu   k označeným   orgánom   verejnej   moci   podaná   oneskorene   (pozri

obdobne odôvodnenie tohto rozhodnutia v bode 1), čo je dôvodom jej odmietnutia v tejto

časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už nepripadalo do úvahy rozhodovať o

ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009