znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5, čl. 6, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 10 ods. 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 CoP 31/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2007   doručená   sťažnosť   M.   M.,   Taliansko   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   5,   čl.   6,   čl. 8,   čl. 14   a čl.   17   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 10 ods. 2, čl. 18 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 CoP 31/07. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je taliansky štátny občan, ktorý sa v roku 1993 zoznámil so žalovanou. Po dvoch rokoch spolužitia sa narodil 4. novembra 1995 maloletý syn M. (ďalej len „mal. syn“), ktorý má slovenské aj talianske štátne občianstvo. Sťažovateľ a žalovaná sa v roku 2001 rozišli a mal. syn na základe ústnej dohody býval u žalovanej s tým, že sťažovateľ ho bude pravidelne a často navštevovať. Keď v lete v roku 2006 trávil dovolenku s mal. synom v Taliansku, syn mu oznámil, že chce ostať žiť s ním v Taliansku a nechce sa vrátiť na Slovensko k žalovanej. Na základe tejto skutočnosti žalovaná podala 2. augusta 2007 Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) návrh na zverenie mal. syna   do   jej   starostlivosti.   Konanie   sa   vedie   pod   sp.   zn.   5 P 427/06.   Keďže   žalovaná bezprostredne   po   prvom   pojednávaní,   teda   po   22.   novembri   2006   začala   sťažovateľovi brániť v prirodzenom stretávaní s mal. synom, podal sťažovateľ 21. marca 2007 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s mal. synom do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Uznesením okresného súdu č. k. 5 P 427/2006-342 z 19. apríla 2007 bol návrh sťažovateľa zamietnutý. Sťažovateľ podal odvolanie   a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   CoP   26/2007-407   z 18. júna   2007   bol rozsudok   okresného   súdu   zmenený   tak,   že   sťažovateľovi   bolo   povolené   predbežne   sa stretávať   s mal.   synom   kdekoľvek   na   území   Slovenskej   republiky   vo vymedzených časových intervaloch.

Uvedeným uznesením krajského súdu bolo mal. synovi sťažovateľa upreté právo udržiavať   kontakt   s jeho   rodinou   v Taliansku,   so   svojou   druhou   vlasťou   -   Talianskom a talianskou   kultúrou.   Rovnako   bolo   znemožnené   právo   a povinnosť   sťažovateľa vychovávať mal. syna smerom k vlastnej talianskej kultúre, talianskemu jazyku a hodnotám rodnej   krajiny   sťažovateľa.   Preto   sťažovateľ   6.   júla 2007   podal   okresnému   súdu   návrh predbežného opatrenia, ktorým by bol oprávnený spoločne s mal. synom opustiť územie Slovenskej republiky počas doby oprávnených stretnutí.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 P 339/2007 z 13. júla 2007 bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 15 CoP 31/07-82 z 28. augusta 2007 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedeným   uznesením   krajského   súdu   boli   porušené označené základné práva podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa. Uznesenie krajského súdu je voči sťažovateľovi ako otcovi v porovnaní so žalovanou ako matkou diskriminujúce   z titulu   jeho   iného   štátneho   občianstva   a mužského   pohlavia.   Zároveň sťažovateľovi bolo znemožnené vykonávať právo a povinnosť viesť mal. syna výchovne k svojej vlastnej kultúre, jazyku a hodnotám svojej krajiny, ktorej je on, ale aj mal. syn občanom. Navyše krajský súd rozhodol v neprimeranej lehote, lebo hoci o odvolaní malo byť rozhodnuté do 7 dní, stalo sa tak až na 39. deň. Uznesenie krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené 5. septembra 2007.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa   v konaní   vedenom   krajským súdom pod sp. zn. 15 CoP 31/07 s tým, aby bolo uznesenie z 28. augusta 2007 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 CoP 31/07-82 z 28. augusta 2007 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 5 P 339/2007-28 z 13. júla 2007. Podľa názoru   krajského   súdu   žiadne   rozhodnutie   súdu   týkajúce   sa   výkonu   rodičovských   práv a povinností, medzi ktoré patrí aj úprava styku dieťaťa, nie je nemenné. Podľa ustanovenia § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), (ktoré podľa ustanovenia § 36 ods. 1 tretej vety zákona o rodine treba aplikovať nielen pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností   k maloletému   dieťaťu   na   čas   po   rozvode,   ale   aj   v prípade   úpravy   výkonu rodičovských práv a povinností, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú), ak sa zmenia pomery,   súd   môže   aj   bez   návrhu   zmeniť   rozhodnutie   o výkone   rodičovských   práv a povinností   alebo   dohodu   o výkone   rodičovských   práv   a povinností.   Dôvodová   správa k uvedenému   ustanoveniu   uvádza,   že   možnosť   súdu   zmeniť   rozhodnutia   alebo   dohody rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností je daná pri podstatnej zmene pomerov (závažnejšej zmene nielen krátkodobého charakteru). Aj ustálená súdna prax inštitút zmeny rozhodnutia   na   základe   zmeny   pomerov   vykladá   tak,   že   musí   ísť   o zmenu   pomerov závažnejšieho charakteru. Aplikujúc uvedené zákonné zásady na daný prípad dospel krajský súd k záveru súhlasnému so záverom okresného súdu, podľa ktorého nie je daný dôvod na novú – rozširujúcu úpravu stretávania sťažovateľa s mal. synom v súčasnosti. Od poslednej úpravy styku sťažovateľa s mal. synom vykonanej v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   5   P   427/2006   nenastala   žiadna   podstatná   zmena   pomerov   odôvodňujúca   návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie sa vzhľadom na svoj charakter nemôže vzťahovať na dobu minulú, ale môže smerovať do budúcnosti. V čase rozhodovania   krajského   súdu,   ktorému   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa 24. augusta 2007, je už bezpredmetné rozhodovať o styku sťažovateľa s mal. synom počas školských letných prázdnin roku 2007. Pokiaľ ide o úpravu styku priebežne počas roka   vždy   v sobotu   v   každom   párnom   týždni,   aj súčasným   pomerom   zodpovedá úprava vykonaná právoplatným uznesením v konaní sp. zn. 5 P 427/2006. Keďže nedošlo k zmene pomerov odôvodňujúcej novú úpravu styku sťažovateľa s mal. synom, krajský súd považuje za právne bezvýznamné zaoberať sa posudzovaním ďalších okolností prípadu, na ktoré poukázal okresný súd (napr. či existuje riziko, že by sťažovateľ mohol odmietnuť vrátiť mal. syna späť na Slovensko).

3. Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   1435/07   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 CoP 26/2007 z 18. júna 2007, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Zo skutkového stavu zisteného ústavným súdom je nepochybné, že sťažovateľ už v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podanom okresnému súdu 21. marca 2007 domáhal sa takej predbežnej úpravy svojho styku s mal. synom, ktorá by nebola obmedzená na   územie   Slovenskej   republiky.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   P   428/2006-342 z 19. apríla 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 26/2007-47 z 18. júna 2007   bolo   sťažovateľovi   čiastočne vyhovené tak,   že mu   bol umožnený predbežný   styk s mal. synom, ale iba na území Slovenskej republiky. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Sťažovateľ   v sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 15 CoP 31/2007-82 z 28. augusta 2007 vôbec nenamieta podstatu odôvodnenia uznesenia. Nenamieta teda právny názor krajského súdu, podľa ktorého od predchádzajúcej úpravy predbežného   styku   sťažovateľa   s mal.   synom   nedošlo   k zmene   pomerov,   ktorá   by odôvodňovala   odlišnú   úpravu   styku.   Sťažovateľ   vlastne   namieta,   že   už   predchádzajúce uznesenie krajského súdu z 18. júna 2007 bolo nesprávne a boli ním porušené označené základné   práva.   Vzhľadom   na   takto   formulované   námietky   sťažovateľa   treba   sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú. S podstatou argumentácie sťažovateľa bude potrebné vysporiadať sa v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1435/07.

Pretože   sťažovateľ   namieta,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom   došlo k zbytočným   prieťahom,   lebo   krajský   súd   nerozhodol   v lehote   7   dní   (rozhodol   po   39 dňoch), i túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   spis   mu   bol   predložený   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa 24. augusta 2007. Sťažovateľ správnosť tohoto tvrdenia krajského súdu nijako nespochybňuje. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní 28. augusta 2007, teda po 4 dňoch. Preto argumentácia sťažovateľa nie je ani v tomto smere dôvodná.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008