znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 110/07-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti M. B., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94) p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. B. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ing. Petra Holéczyho, Advokátska kancelária, Vojenská 5, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2007 č. k. II. ÚS 110/07-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94) sa žalobou podanou okresnému súdu v roku 1994   sťažovateľka   spolu   s ďalšími   žalobcami   domáhali   proti   TJ   VSŽ   K.   (ďalej   len „žalovaný   v 1.   rade“)   odstránenia   neoprávnenej   stavby „... postavenej   na   v roku   1984 neoprávnene   bez   náhrady   vyvlastnenom   pozemku   sťažovateľky...“ alebo   alternatívne   sa domáhali zriadenia vecného bremena. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní podanej predsedovi okresného súdu naďalej vo veci koná so zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   predlžuje   stav   jej   právnej   neistoty   a odďaľuje   sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„(...) od   určitého   momentu   ako   keby   celý   súdny   prípad   zamrzol   napriek   tomu, že uplynulo už skoro 13 rokov od doby podania žaloby sťažovateľkou.

Pretože   ide   o   súdny   prípad   z   roku   1994,   nie   je   vlastne   skončený   ani   po   skoro 13 rokoch. (...)

Sťažovateľka sa domnieva, že vec nie je nijako zvlášť právne ani fakticky zložitá. Ide len   o   rozhodnutie   vo   veci   v   ktorej   podala   žalobu   celá   séria   žalobcov   a   prakticky sa jedná o jednu takmer totožnú vec v ktorej sa mení len meno žalobcu a číslo parcely. Žalovaný je stále ten istý. Takýto bežný spor by skutočne nemalo byť problém rozhodnúť v kratšej než 3 ročnej lehote, natož v lehote 6 ročnej a natož v lehote skoro 13 ročnej. Sťažovateľka sa tiež domnieva, že jej vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, ktoré   by   sa   jej   alebo   jej   strane   mohli   pripočítať   na   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, domnieva sa, že ÚS   KE   by   mohol   prihliadnuť   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľka   prejednávanie   veci urgovala   a   sťažovala   sa   na   prieťahy   v   konaní   a   žiadala   aj   písomne   predsedu   OS Košice I o odstránenie prieťahov v konaní.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo pani M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 805/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn.: 15 C 805/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk slovom osemdesiattisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   1   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť M. B. trovy konania vo výške 6 296.- Sk slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   korún   slovenských   na   účet   právneho   zástupcu advokáta menom JUDr. P. H., (...) K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 2364/05 z 25. júna 2007 a právny zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   listom z 10. júla 2007.

2.1 Predseda okresného súdu okrem popisu procesných úkonov v skúmanom konaní vo svojom vyjadrení uviedol:

„Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:

„Po právnej stránke nepovažuje sťažovateľka vec za značne zložitú, naopak za veľmi jednoduchú.   Zložitosť   pre   odporcu   spočíva   len   v   tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo celkom rovnakých vecí (rozdielni sú len žalobcovia - žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za skutkovo zložitú a sám ju považuje rovnako ako sťažovateľka za právne jednoduchú.

Tým skôr je samozrejme neodôvodnené, že tento spor trvá už skoro neuveriteľných 13 rokov.

Sťažovateľka netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94):

Sťažovateľka   sa   spolu   s ďalšími   desiatimi   žalobcami   (ďalej   len   „sťažovateľka a spol.“) žalobou podanou 5. októbra 1994 okresnému súdu domáhala, aby bolo žalovanému v 1.   rade   uložené   odstrániť   stavbu   (tenisový   areál)   zo spornej   parcely   z dôvodu,   že táto patrila   právnym   predchodcom   sťažovateľky   a spol.,   ktorým   bola   neoprávnene vyvlastnená v čase, keď už nežili, a sťažovateľke a spol. ako oprávneným dedičom nebola poskytnutá náhrada za vyvlastnenie (konanie o žalobe bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 15 C 805/94).

Žalovaný v 1. rade sa 25. apríla 1995 na základe výzvy okresného súdu zo 4. apríla 1995   vyjadril   k žalobe,   sťažovateľka   a spol.   zaplatili   26.   apríla   1995   súdny   poplatok   a 12. februára 1997 bolo okresnému súdu doručené ich podanie, ktorým žiadali, aby okresný súd   pripustil   rozšírenie   okruhu   účastníkov   konania   na   strane   žalovaných   o žalovaného v 2. rade   (Mesto   K.).   Uznesením   z 27.   júla   2000   okresný   súd   tejto   žiadosti   vyhovel   a súčasne nariadil prvé pojednávanie vo veci na 11. október 2000.

V rámci prípravy pojednávania okresný súd 1. augusta 2000 žiadal od Okresného úradu K., odbor katastrálny (ďalej len „katastrálny úrad“) list vlastníctva a identifikáciu spornej   parcely. Po   vypočutí   prítomných   účastníkov konania bolo   pojednávanie konané 11. októbra 2000   odročené   na 7. december 2000,   ktoré bolo po dodatočnom   vypočutí   na predchádzajúcom   pojednávaní   neprítomných   účastníkov   (žalobkyne   v 7. a 11.   rade) odročené na neurčito za účelom pripojenia súvisiaceho dedičského spisu, ktorý bol k spisu pripojený 18. januára 2001.

Ďalší procesný úkon vo veci vykonal okresný súd 27. júna 2003, keď zákonný sudca dal kancelárii pokyn, aby bol vyžiadaný vyvlastňovací spis ohľadom vyvlastnenia spornej parcely, pričom po zistení, že vyvlastňovací spis je pripojený k inému konaniu na okresnom súde bolo 25. júla 2003 okresným súdom nariadené pojednávanie na 23. september 2003. To však bolo za účelom nariadenia znaleckého dokazovania a predloženia ďalších listinných dôkazov účastníkmi konania odročené na neurčito. Žalovaný v 2. rade predložil listinné dôkazy   1.   októbra   2003   a podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   októbra   2003 sťažovateľka a spol. žiadali, aby v rámci nariadenia znaleckého dokazovania súdny znalec určil cenu vecného bremena. Následne 9. októbra 2003 dal zákonný sudca pokyn kancelárii, aby   písomné   podania   žalovaného   v 2.   rade,   ako   aj   sťažovateľky   a spol.   boli   zaslané na vyjadrenie ostatným účastníkom konania, a tiež pokyn na „opis“ uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, ktorého originál ani opis sa však v spise nenachádza (číslovanie strán spisu je súvislé).

Dňa 6. februára 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. apríl 2004. Žalovaný v 1.   rade   predložil   13.   apríla   2004   okresnému   súdu   kúpne   zmluvy   ohľadom   prevodu vlastníckeho práva k spornej parcele, a keďže právnemu zástupcovi sťažovateľky a spol. boli   doručené   deň   pred   pojednávaním,   právny   zástupca   požiadal   o odročenie   toho pojednávania na neurčito z dôvodu, že sa pre krátkosť času nestihol oboznámiť s týmito listinnými dôkazmi. Následne podaním doručeným okresnému súdu 27. apríla 2004 právny zástupca   sťažovateľky   a spol.   predložil   zoznam   otázok   pre   súdneho   znalca   a súčasne vzhľadom   na nové   skutočnosti,   ktoré   vyplynuli   z listinných   dôkazov   predložených žalovaným v 1. rade 13. apríla 2004, žiadal, aby okresný súd pripustil rozšírenie okruhu účastníkov   na strane   žalovaných   o   žalovaného   v 3.   rade   (TJ   Športvýroba   K.,   s. r. o.). Okresný súd tejto žiadosti vyhovel uznesením zo 17. júna 2004. Na žiadosť okresného súdu z 2. júla 2004 právny zástupca sťažovateľky a spol. predložil 22. júla 2004 ďalšie kópie podania z 27. apríla 2004 a tiež splnomocnenie na zastupovanie žalobkyne v 9. rade, ktorá dovŕšila plnoletosť po začatí sporu.

V ďalšom   procesnom   postupe   okresný   súd   uznesením   č.   k.   15   C   289/94-150 z 11. novembra   2004   pripojil   skúmané   konanie   spolu   s ďalšími   deviatimi   konaniami ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 289/94 s tým, že na čas znaleckého dokazovania bude o týchto veciach vedené jedno spojené konanie pod spoločnou sp. zn. 15 C 289/94, a týmto uznesením súčasne nariadil   aj znalecké dokazovanie súdnym znalcom   z odboru geodézie   a kartografie   a účastníkom   uložil   povinnosť   zaplatiť   preddavok   na   znalecké dokazovanie.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   vo   výroku   o   nariadení znaleckého dokazovania 30. novembra 2004 a vo výroku o povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie 16. decembra 2004.

Okresný   súd   23. novembra 2004   žiadal   katastrálny   úrad,   aby   mu   oznámil, či je v katastri   nehnuteľnosti   evidované rozhodnutie   o vyvlastnení   spornej   parcely,   ktorý mu požadovanú   informáciu   poskytol   7. decembra 2004.   Následne   okresný   súd   7.   apríla 2005 telefonicky vyzval súdneho znalca, aby si osobne na okresnom súde prevzal spisy za účelom vypracovania znaleckého posudku. Súdny znalec si spisy prevzal 11. apríla 2005 a po tom, ako mu okresný súd dvakrát predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, a to uznesením z 22. júla 2005 a uznesením z 25. októbra 2005, predložil 2. januára 2006 okresnému   súdu   vypracovaný   znalecký   posudok,   ktorý   bol   3. januára   2006   zaslaný   na vyjadrenie účastníkom konania.

Ďalšie znalecké dokazovanie súdnou znalkyňou z odboru oceňovania nehnuteľností nariadil okresný súd uznesením z 25. mája 2006 za účelom ocenenia vecného bremena, ktoré žiadali účastníci konania zriadiť k jednotlivým častiam spornej parcely (uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   27.   júla   2006).   Súdna   znalkyňa   si   na   okresnom   súde   osobne prevzala spisy 7. septembra 2006 a znalecký posudok predložila okresnému súdu 9. októbra 2006, ktorý bol následne 10. októbra 2006 zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Po vypracovaní znaleckých posudkov okresný súd 2. februára 2007 nariadil vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 805/94 pojednávanie na 2. marec 2007, ktoré bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94)   o žalobe   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáha   odstránenia neoprávnenej stavby   postavenej   podľa   jej   tvrdenia   na   neoprávnene   vyvlastnenom   pozemku, resp. alternatívne   o zriadenie   vecného   bremena,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietaný postup okresného súdu v konaní o odstránenie neoprávnenej stavby na neoprávnene vyvlastnenom pozemku, v ktorom podľa sťažovateľky   dochádza   k porušovaniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd sa stotožňuje so stanoviskom okresného súdu, že „Po právnej stránke vec nie je náročná“, avšak pokiaľ ide o otázku skutkovej zložitosti ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania a na vstupovanie nových účastníkov do konania možno považovať konanie za fakticky zložitejšie. Na faktickú zložitosť konania poukázal vo svojom stanovisku aj okresný súd, aj keď nesprávne uviedol, že ku skutkovej zložitosti prispelo aj to, že v priebehu konania došlo k úmrtiu viacerých osôb na strane žalobcov, a preto   bolo   potrebné   čakať   na   skončenie   dedičských   konaní,   pričom   podľa   zistenia ústavného súdu v skúmanom konaní nedošlo k úmrtiu ani jedného z pôvodných žalobcov. Súčasne   ústavný   súd   dodáva,   že   samotná   vecná   (skutková)   zložitosť veci   nemôže ospravedlniť úplnú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako osem rokov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil takú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   pripísaná   na   ťarchu   sťažovateľky   pri   posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka síce   v priebehu   konania   doplnila   žalobu   o alternatívny   petit   a tiež opakovane   navrhla rozšírenie okruhu účastníkov na strane žalovaných (o žalovaného v 2. a 3. rade),   avšak týmito dovolenými procesnými úkonmi iba reagovala na aktuálny vývoj procesnej situácie v konaní, a preto ich nemožno považovať za také okolnosti, ktoré by mohli významnejším spôsobom ovplyvniť postup okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti prihliadol   aj na § 100 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého len čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že po podaní žaloby 5. októbra 1994 okresný súd vykonal prvý procesný úkon až po šiestich mesiacoch 4. apríla 1995, keď sťažovateľku a spol. vyzval na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   žalobu,   pričom   po zaplatení   súdneho   poplatku 26. apríla 1995 okresný súd vykonal ďalší meritórny procesný úkon až 27. júla 2000, keď nariadil   vo   veci   prvé   pojednávanie   (po   viac   ako   5   rokoch   a 9   mesiacoch   od   začiatku konania).   Predtým   okresný   súd   20.   februára   1997   iba   doručoval   podanie   sťažovateľky a spol.   z 12. februára   1997,   ktorým   doplnili   žalobu   o alternatívny   petit,   na   vyjadrenie žalovanému v 1. rade. Ďalšie obdobie nečinnosti ústavný súd zistil v období od 18. januára 2001,   keď   si   okresný   súd   pripojil   k spisu   súvisiaci   dedičský   spis   po   právnej predchodkyni sťažovateľky a spol., do 27. júna 2003, keď okresný súd žiadal zapožičanie vyvlastňovacieho   spisu   ohľadom   vyvlastnenia   spornej   parcely,   t. j.   viac   ako   dva   roky a päť mesiacov.   Napokon   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   vo   veci   po   viac ako 10 rokoch od začiatku konania.

Z celkovej dĺžky takmer 13 ročného konania, počas ktorého nebolo vyhlásené ani jedno meritórne rozhodnutie, bol okresný súd nečinný 8 rokov.

Tvrdenie   okresného   súdu,   že   k predĺženiu   konania   prispeli   tiež „zmeny   v osobe zákonnej sudkyne“, ústavný súd neakceptoval, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03, II. ÚS 200/05) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 805/94) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať   tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk z dôvodu pocitov „neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď   súd   za   neprimeranú   dobu   skoro   13   rokov   nerozhodol   a ani   plynulo   nekonal   v jej prípade, ktorého predmetom je majetkový spor ktorého výsledok však má priamy vplyv na príjem sťažovateľky“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom dlhodobú nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané v sťažovateľkou požadovanej sume 80 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu „za tri právne úkony vo veci“.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu a vyjadrenie z 10. júla 2007) v celkovej sume 9 444 Sk vrátane režijného paušálu, tak ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007