znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2006 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   jej   základného   práva   na podnikanie   podľa   čl. 35 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 8. novembra 2003 návrh na vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   uznesením   doručeným   sťažovateľke   2.   januára   2004 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, proti ktorému 7. januára 2004 sťažovateľka podala odvolanie. Dňa 20. januára 2006 sťažovateľka podala i sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú podpredsedníčka okresného súdu uznala ako čiastočne dôvodnú.

S poukazom na uvedené sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03 porušil jej základné právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   sa   zároveň   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

K namietanému porušeniu základného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to „bezdôvodne pomalým konaním zo strany súdu“ v dôsledku čoho sa nachádza „v stave právnej neistoty, ktorá ho obmedzuje v rozvoji jeho podnikateľskej činnosti, s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania   si   materiálnej   a osobnej   zložky   podnikania,   a teda   de   facto   podľa   neho je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   9 Er 229/03   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v   ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   9 Er 229/03   vidí   ústavný   súd   aj   v tom,   že   týmto   postupom   nebola   priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľky   podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť. Je pravdou,   že   súčasťou   úspechu   alebo   prosperity   podnikateľa   je   aj,   ako   uvádza sťažovateľka,   nadobudnutie   a udržanie   si   osobnej   a materiálnej   zložky   podnikania. Vymožiteľnosť   pohľadávky,   resp.   právo   na   ochranu   práv   sťažovateľky   v procese vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 67/06).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala i porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňovala tým, že ak súd „vo veci bez existujúcej procesnej prekážky nekoná, porušuje sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a súčasne   aj   právo   na   súdnu   ochranu“.   Podľa   sťažovateľky „právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ďalej   precizuje   a rozvíja   právo na súdnu ochranu a tvorí jeden z jeho viacerých aspektov“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „nerozhodnutím v zákonnej lehote bez primeraného dôvodu je odmietnutím poskytnutia spravodlivosti zo strany súdu, a teda porušením čl. 46 ods. 1 (...)“.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka namietala v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na základe toho, že okresný súd konal v napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka vidí porušenie uvedeného základného práva v neprimeranej dĺžke konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 Er 229/03 a v tom, že rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané po lehote stanovenej zákonom.

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote [teda len jedným z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl. 46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   okrem   iného   aj   v   skutočnosti,   že   nebola   dodržaná   lehota ustanovená   zákonom   č. 32/2002   Z.   z.   [teda   novelou   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov] na rozhodnutie   o žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, a k tomuto ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s   ohľadom   na   v zákone   ustanovené   lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich   nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v   týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľky konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnúť, a sťažovateľka nepreukázala, že by jeho postup   mohol   viesť   k   záveru   o existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   jeho   konaním a možným porušením uvedených práv.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   namietané   porušenie   označeného základného práva odôvodnila poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s tvrdenými   zbytočnými   prieťahmi   v namietanom   konaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   a odmietol   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej namietala porušenie jej   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   Er 229/03.   Uviedla,   že   okresný   súd zamietol vydanie poverenia pre súdneho exekútora až po 1 mesiaci po podaní návrhu na vykonanie   exekúcie,   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľky   predložil   povinnému až po 7 mesiacoch, vyzval sťažovateľku na opravu návrhu až po 11 mesiacoch od vrátenia spisu odvolacím súdom a po doplnení jej návrhu konal až po 2 mesiacoch.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   jej príloh   zistil,   že   sťažovateľka,   ako   to   vyplýva z odpovede   podpredsedníčky   okresného   súdu,   doručil   25.   januára   2006   predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktorú   mu   odpovedala   podaním sp. zn. 2420/06 z 1. marca 2006. V tomto podaní podpredsedníčka okresného súdu okrem úkonov   okresného   súdu   od   podania   návrhu   (1.   decembra   2003)   do   predloženia   spisu odvolaciemu súdu (marec 2006) tiež uviedla:

„V predmetnej veci bolo konané priebežne, v určitých obdobiach boli tieto úkony súdu vykonané s dlhším časovým odstupom, preto považujem   Vašu sťažnosť za čiastočne dôvodnú.“

Na základe týchto zistení ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka podala pred tým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní, takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľkou najmä so zreteľom na to, že sťažnosť bola doručená predsedovi okresného súdu 25. januára 2006 a podpredsedníčka   okresného   súdu   túto   vybavila   oznámením   z   1.   marca   2006   (ako   to vyplýva   z prílohy   k sťažnosti),   pričom   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred okresným   súdom   bola   ústavnému   súdu   doručená   už   23. marca   2006,   nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou.

Podľa konštantnej judikatúry (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05) ústavný súd zastáva   názor,   že   podanie predmetnej   sťažnosti   bolo   v okolnostiach   prípadu   zo   strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré   by inak takáto   sťažnosť   mohla mať,   ak by predseda   okresného súdu   dostal   primeranú lehotu   na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže táto sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedeným v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006