znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 11/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa o sťažnosti maloletého F. Ď., L., zastúpeného zákonnou zástupkyňou Mgr. G. B., L., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 164/08 v čase po vydaní uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého F. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   164/08   v   čase   po   vydaní   uznesenia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   164/08 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletému F. Ď. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť mu na účet jeho   zákonnej   zástupkyne   Mgr.   G.   B.,   L.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Maloletému F. Ď. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov),   ktorú j e   Okresný   súd Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 11/2011-14   z   13.   januára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   maloletého   F.   Ď.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou   Mgr.   G.   B.,   L.   (ďalej   len   „zákonná zástupkyňa   sťažovateľa“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 164/08 v čase po vydaní uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhom   podaným   4.   októbra   2006   sa   sťažovateľ   na okresnom súde   domáhal od odporcu   zaplatenia finančnej sumy z titulu zásahu do   jeho osobnostných práv, k zásahu do ktorých malo dôjsť tým, že pri dopravnej nehode odporca usmrtil jeho matku a starého otca. Podľa sťažovateľa potom, ako ústavný súd už v minulosti uznesením č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára 2009 konštatoval, že ústavným súdom zistené prieťahy, resp. nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 164/08 nie   sú   takej   intenzity,   aby   odôvodňovali   konštatovanie   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy, okresný súd aj naďalej zotrváva v nečinnosti v predmetnej veci, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Po rozhodnutí Ústavného súdu SR okresný súd vo veci stále nekoná, s výnimkou jedného pojednávania za celé 4 roky.

Sťažovateľ podal dňa 24. 8. 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú Okresný súd v Piešťanoch vybavil podaním zo dňa 24. 9. 2010 č. k. Spr. 628/2010, v ktorom neuviedol nič, čo   by   sťažovateľa   oprávňovalo   domnievať   sa,   že   dôjde   k   náprave,   iba   ospravedlňoval doterajšiu nečinnosť súdu.“

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ tohto názoru, že okresný súd koná v jeho veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje   sa   právoplatné   skončenie   sporu   vo   veci   s   obzvlášť   tragickými   následkami, „pričom osobitne v takýchto prípadoch je rýchle rozhodnutie pre nápravu protiprávneho zásahu potrebné a má aj svoj materiálny význam“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: „Čo   sa   týka   samotnej   podstaty   vzniku   zbytočných   prieťahov   v   tomto   konaní s konečnou   platnosťou   o   nich   rozhodne   ústavný   súd,   sťažovateľ   sa   však   domnieva,   že prieťahy vznikli a ďalej vznikajú v dôsledku nekonania súdu ako aj v dôsledku neefektívnych procesných úkonov súdu v tejto veci.

Prieťahy   sú   spôsobené   takmer   úplnou   absenciou   činnosti   súdu   smerujúcou k skončeniu veci, čo trvá už 4 roky.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Konaním Okresného súdu v Piešťanoch vo veci vedenej pod č. k. 4 C 164/2008, došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 Eur.

Okresný súd v Piešťanoch sa zaväzuje zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia sumu 7 000 Eur.“

Sťažovateľ si uplatnil aj úhradu trov konania pred ústavným súdom v dôsledku jeho zastúpenia advokátom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 71/2011 zo 14. februára 2011 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 3. marca 2011.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v skúmanom konaní uviedla:

«Súd v súčasnosti pokračuje takmer plynulo v konaní a uvedené zdržania (po 24. 09. 2010) majú objektívny charakter - zapožičanie spisu, či subjektívny charakter, pri ktorom však zavinenie nie je na strane súdu - nepredloženie doručenky zo strany Slovenskej pošty. Navrhovateľ tvrdí, že na jeho sťažnosť na prieťahy konaní súd vo svojom upovedomení o spôsobe jej vybavenia zo dňa 24. 09. 2010 neuviedol nič, čo by malo viesť k náprave iba ospravedlňoval doterajšiu nečinnosť. S uvedeným tvrdením sa nie je možné úplne stotožniť. Navrhovateľ bol upovedomený, že dňom 24. 09. 2010 je zákonnou sudkyňou Mgr. K. A., ktorá si v prvom rade musí preštudovať spis a „následne vykoná procesné úkony smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní“, čo sa aj stalo dňa 12. 10. 2010 ustanovením znalca (už 16 dní po vybavení sťažnosti a odo dňa kedy sa stala zákonnou sudkyňou). Táto doba v sebe zároveň zahŕňa nielen úkon, ale aj štúdium spisu. Vykonávanie úkonov bez dôkladného štúdia, by nemalo zmysel. Z toho vyplýva, že v konaní sa od vybavenia sťažnosti plynulo koná a sťažnosť ako prostriedok nápravy svoj účel splnila.

Záverom uvádzam, že netrvám na ústnom pojednávaní a súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania..., nakoľko nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„V   predmetnej   veci   súhlasím,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od ústneho   pojednávania   o   prijatom   návrhu,   pretože   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

K   vyjadreniu   Okresného   súdu   v   Piešťanoch   č.   Spr.   71/2011   zo   14.   2.   2011 nepovažujem za potrebné sa vyjadrovať, moje vyjadrenie by už tiež nič nové neprinieslo. Chcem iba uviesť, že Ústavný súd SR rozhodnutím č.k. IV. ÚS 53/09-14 zo dňa 19. 2. 2009 prieťahy v konaní už konštatoval, ale nedosahovali takú intenzitu, aby ich bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom okresného súdu bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   v   období   po   vydaní   uznesenia   č. k. IV. ÚS 53/09-14   z 19.   februára   2009   tento   priebeh   a stav   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 4 C 164/08:

- 18. marec 2009 – v súvislosti so žiadosťou právneho zástupcu odporcu ešte z 18. augusta 2008, ktorou sa domáhal, aby sa konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 164/08, 7 C 277/08 a 4 C 184/08 spojili na spoločné konanie z dôvodu, že pozostalí po zomrelých pri dopravnej nehode si v týchto konaniach od odporcu nárokujú zaplatenie nemajetkovej ujmy za smrť príbuzných, okresný súd žiadal pripojiť spis sp. zn. 7 C 277/08,

- 5. máj 2009 – okresný súd zistil, že spis sp. zn. 7 C 277/08 nie je možné pripojiť, pretože v tomto konaní bol vyhlásený rozsudok a z dôvodu podania odvolania bude spis zaslaný odvolaciemu súdu,

- 10. marec 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 19. apríl 2010,

- 19. apríl 2010 – okresný súd pojednávanie po vypočutí prítomných účastníkov odročil na neurčito na ďalšie dokazovanie s tým, že právni zástupcovia   účastníkov mali predložiť návrhy na dokazovanie, prípadne otázky na znalecké dokazovanie,

- 29. apríl 2010 – právny zástupca odporcu predložil návrhy na dokazovanie,

- 5. máj 2010 – právny zástupca sťažovateľa predložil návrhy na dokazovanie,

- 7. máj 2010 – okresný súd vylúčil spis sp. zn. 7 C 277/08,

- 28. jún 2010 – právny zástupca odporcu predložil otázky pre znalca,

- 12.   október   2010   –   okresný   súd   uznesením   nariadil   znalecké   dokazovanie   súdnym znalcom z odboru klinickej psychológie detí,

- 20.   október   2010   –   uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   bolo   doručené sťažovateľovi,

- 11. január 2011 – okresný súd z dôvodu neprinávratenia doručenky o doručení uznesenia z 12. októbra 2010 súdnemu znalcovi inicioval na pošte reklamačné konanie,

- 3. marec 2011 – spis bol zaslaný súdnemu znalcovi na účely vypracovania znaleckého posudku.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 164/08 o žalobe maloletého sťažovateľa o ochranu osobnosti došlo v období po vydaní rozhodnutia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára   2009   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   na okresnom súde je ochrana osobnostných práv sťažovateľa, k zásahu do ktorých malo dôjsť konaním odporcu,   ktorý   pri   dopravnej   nehode   usmrtil   jeho   matku   a   starého   otca.   Táto udalosť mala nepochybne priamy vplyv na život sťažovateľa, takže výsledok konania má priamy dopad   aj na jeho existenčnú sféru,   t. j. povaha tohto konania si   preto vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   osobnostných   práv,   ktorého   prerokovanie   tvorí štandardnú   rozhodovaciu   prax   prvostupňových   súdov   v občianskoprávnych   veciach,   ten nesignalizuje, že by išlo o právne zložité konanie. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, tú by mohla   na   prvý   pohľad   signalizovať   potreba   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   avšak vzhľadom na skutočnosť, že k jeho nariadeniu došlo až v poslednej etape ústavným súdom skúmaného   obdobia   v   postupe   okresného   súdu,   ani   táto   skutková   okolnosť   nemohla objektívne prispieť k predĺženiu posudzovaného konania okresného súdu. Napokon ani sám okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutého konania.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd v posudzovanom období nezistil v jeho správaní (v správaní jeho zákonnej zástupkyne) žiadnu takú skutočnosť, ktorú by bolo potrebné pripočítať na jeho ťarchu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom okresného súdu v období po vydaní rozhodnutia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 53/09-14 z 19. februára 2009 a v tejto súvislosti prihliadol   aj na § 100 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého len čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   sa   počas   skúmaného   obdobia nevyznačoval vždy plynulým a efektívnym postupom. Aj napriek skutočnosti, že ústavný súd už vo svojom rozhodnutí z 19. februára 2009 konštatoval v postupe okresného súdu prieťahy   v   skúmanom   konaní,   okresný   súd   od   tej   doby   vykonal   ďalší   procesný   úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu veci až 10. marca 2010, keď nariadil vo veci vôbec prvé pojednávanie na 19. apríl 2010, t. j. okresný súd po rozhodnutí ústavného súdu vykonal vo veci prvý meritórny procesný úkon až po viac ako jednom roku. V uvedenej súvislosti nie je zanedbateľným, že prvé a zatiaľ aj jediné pojednávanie uskutočnené v predmetnej veci 19. apríla 2010 sa konalo po viac ako 3 a pol roku od začatia konania (t. j. od 4. októbra 2006), resp. po viac ako 2 rokoch a 2 mesiacoch odkedy vec napadla okresnému súdu (od 1. januára 2008). Ústavný súd tiež zistil, že po 5. máji 2010, keď už obidvaja právni zástupcovia predložili v zmysle záverov z pojednávania konaného 19. apríla 2010 návrhy na dokazovanie, okresný súd začal vo veci konať až 12. októbra 2010, keď nariadil vo veci znalecké dokazovanie, t. j. po viac ako 5 mesiacoch.

V dôsledku neefektívneho a nesústredeného postupu okresného súdu sa tak skúmané konanie, aj napriek ústavným súdom už v minulosti konštatovaným prieťahom v tomto konaní, predĺžilo v posudzovanom období o viac ako 1 rok a 5 mesiacov.

V   uvedených   súvislostiach   neobstoja   ani   obranné   tvrdenia   okresného   súdu,   že k predĺženiu   konania   v   skúmanom   období   prispela   aj   zmena   zákonného   sudcu.   Podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   52/99,   I.   ÚS   35/03,   II.   ÚS   200/05) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 164/08 v období po vydaní rozhodnutia ústavného súdu   č.   k.   IV.   ÚS   53/09-14   z   19.   februára   2009   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   zistenú   neefektívnu činnosť,   ako   aj   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   už   v   minulosti ústavným súdom konštatované prieťahy v skúmanom konaní považuje za primerané v sume 3 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu v sume 254,88 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S poukazom na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, ako aj podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 254,88 € vrátene režijného paušálu, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011