znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 11/04-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   23.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka o sťažnosti A. K., bytom N., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., N., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jej   práva na   prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 39/95 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 39/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 39/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť A. K. trovy právneho zastúpenia 14 242 Sk (slovom štrnásťtisícdvestoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej advokáta JUDr. J. K., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. novembra 2003 doručené podanie A. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., N., označené ako „Sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 16 C 39/95“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 39/95 proti odporcovi M. K. o vydanie časti dedičstva.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Sťažovateľka podala dňa 24.   1.   1995 na Okresný súd v Trnave návrh na proti odporcovi M. K. o vydanie dedičstva podľa § 485 Obč. zák. po poručiteľovi E. K., ktorý je vedený pod sp. zn.: 16 C 39/95.

K podanému návrhu sťažovateľky sa dňa 6. 3. 1997 v zastúpení odporcu vyjadrila JUDr. C., advokátka v Trnave, ktorú podľa jej oznámenia súdu zvolil si odporca M. K. na zastupovanie a k vyjadreniu predložila plnomocenstvo vlastnoručne podpísané odporcom 16. 12. 1996. O odvolaní plnomocenstva alebo o jeho vypovedaní podľa § 28 ods. 3 O. s. p. nie   je   v spise   záznam   a jednoznačne   to   nepotvrdzuje   ani   zápisnica   z jej   výpovedi   na pojednávaní dňa 14. 6., resp. 2. 7. 1999.

Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 2. 7. 1999, konanie v časti uplatneného nároku na vydanie časti nehnuteľností zapísaných vo vložkách 18 a 20 k. ú. V., zapísané na meno   poručiteľa   zastavil.   Tým   istým   rozsudkom   bol   žalovaný   M.   K.   zaviazaný   vydať sťažovateľke nehnuteľnosti, resp. podiely v nich zapísané v k. ú. V. vo vložke č. 22, 23, 216, 2816, 3349 a 3526 v podiele 1/8. Vo vložke č. 21 v podiele 13/104-tín, vo vložkách č. 24, 2868, 3140, 3146, 3158 a 4231 v podiele ¼-iny, vo vložke č. 76 podiel 1/24-iny a vo vložke č. 2489 podiel 3/16-iny.

Žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej výške 44.027, 80,- Sk na účet splnomocneného zástupcu.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   dňa   29.   9.   1999   odvolanie,   a to   do výroku o zastavení konania. Odvolanie podala z toho dôvodu, že návrhom na úpravu petitu zo dňa 2. 6. 1995 žiadala vypustiť len lesnú pôdu zapísanú vo vložke č. 18 a 20 k. ú. V., resp.   podiel   v nich   zapísaný   na   meno   poručiteľa.   Súd   v rozsudku   nad   rámec   návrhu navrhovateľky z uvedených vložiek vyňal aj všetky podiely poľnohospodárskej pôdy, a to vo vložke č. 18 parc. čís. 1598/2, 1354, 1548 a 3285 a vo vložke č. 20 aj podiely poľnohosp. pôdy v parceliach č. 2154, 2155 a 2061.

K spisu 16 C 39/95 ešte 20. 5. 1999 bol pripojený spis Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.: 2 D 1945/88, ktorým sa sťažovateľka domáha prejednania dedičstva v náhradnom dedičskom konaní po neb. V. K., zomrelom 11. 5. 1988 v N. Tento spis je doteraz pripojený k spisu 16 C 39/95 a v dôsledku toho nároky sťažovateľky na okresnom súde v Trenčíne nemohli   byť   prejednané,   lebo   napriek   viacerým   žiadostiam   Okresného   súdu   v Trenčíne a urgenciám sťažovateľky, spis do Trenčína nebol vrátený.

O podanom odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Trnave zo dňa 2. 7. 1999 doteraz nebolo rozhodnuté, spis za tým účelom bol Krajskému súdu v Trnave predložený dňa 2.   2.   2000,   tento však vrátil 3. 5. 2001, nakoľko rozsudok a odvolanie sťažovateľky proti nemu nebolo doteraz účinným spôsobom odporcovi doručené...

Najväčšie prieťahy v konaní sa vyskytli pri doručovaní rozsudku dňa 2. 7. 1999. Napriek   viacerým   sťažnostiam   doteraz   písomnosti   odporcovi   doručené   neboli.   Aj   keď uplynulo už viac ako 4 roky. Na sťažnosť zo dňa 15. 3. 2002 odpovedala predsedníčka Okresného súdu v Trnave prípisom zo dňa 6. 6. 2002 (sp. zn.: 1760/02). Na dotaz zo dňa 22. 1. 2003 odpovedala podpredsedníčka OS prípisom zo dňa 27. 2. 2003. Na dotaz zo dňa

8. 7. 2003, či odporcovi bol doručený rozsudok a odvolanie sťažovateľky sa sťažovateľka dozvedela, že rozsudok ani jej odvolanie do Kanady nebol zaslaný a je u tlmočníčky na vykonanie nových prekladov. Dňa 11. 11. 2003 z obsahu súdneho spisu bolo zistené, že dňa 23. 10. 2003 doručila tlmočníčka preklad rozsudku a odvolania. Podľa záznamu sudkyne JUDr. M. zo dňa 4. 11. 2003 v spise sa konštatuje, že po zabezpečení tlačív potrebných na doručovanie   do   cudziny,   ktoré   súd   nemá   k dispozícii,   bude   realizované   doručenie písomností do Kanady.

Takýmto   spôsobom   sa   sťažovateľka   dozvedela,   že   pokračujúce   porušovanie   jej základného práva stále pretrváva a to až do dnešného dňa. “

Sťažovateľka tvrdí, že označený súd „porušil základné právo sťažovateľky aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jej vec sa prejednala v primeranej lehote zaručenej jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd prijal predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom

Okresnému súdu v Trnave sa prikazuje konať v konaní vedenom pred ním pod sp. zn.: 16 C 39/95 tak, aby vec A. K. bola bez zbytočných prieťahov ukončená (doručením rozsudku   a odvolania)   doručená   odporcovi   a potom   na   prejednanie   a rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Sťažovateľke   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,-   Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti nálezu. Poskytnutie zadosťučinenia je odôvodnené tým, že v dôsledku   prieťahov   v základnom   konaní   a na   to   nadväzujúcim   nevrátením   dedičského spisu a nerozhodnutím Okresného súdu v Trenčíne v dedičskom konaní po poručiteľovi V. K. jej od roku 1997 až doteraz, nebola vydaná poľnohospodárska pôda po poručiteľovi E. K., za ktorú by od užívateľa PD V. jej prináležalo nájomné cca 60.000,- Sk.

Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   JUDr.   J.   K., advokátovi v N. trovy právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 1, 8 vyhl. č. 163/2002 Zb. zák. z hodnoty sporu 398.455,- Sk za dva úkony čiastku 17.260,- Sk + režijný paušál 256,- Sk, spolu: 17.516,- Sk trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 11/04-10 z 21. januára 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 5. februára 2004 právneho zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu z 11. februára 2004 (doručenej 18. februára 2004) oznámil ústavnému súdu, že trvá na ústnom pojednávaní, „nakoľko len tak je možné osvetliť niektoré skutočnosti vzťahujúce sa k sťažnosti“.

Predsedníčka okresného súdu po ďalšej výzve ústavného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 22. júla 2004 (Spr 68/04, doručenom ústavnému súdu 28. júla 2004) okrem iného uviedla:

„... Opatrením predsedníčky súdu pod Spr 116/02 zo dňa 25. 1. 2002 bola predmetná vec pridelená na konanie sudkyni JUDr. D. M. Listom doručeným tun. súdu dňa 14. 2. 2002 Veľvyslanectvo SR v Kanade oznámilo, že súdne písomnosti boli odporcovi M. K. doručené, ich   prevzatie   však   zatiaľ   nepotvrdil,   pretože   Kanadská   pošta   doručuje   zásielky   iba   na adresu   a nie   proti   podpisu.   Zároveň   veľvyslanectvo   upozornilo   na   možnosť   priameho doručenia   písomnosti   na   ústredné   provinčné   orgány   a povinnosť   zaplatiť   poplatok   za doručenie 50 CAD na účet Ministere des Finances de Quebec. Vzhľadom na uvedené súd žiadosťou zo dňa 4. 9. 2002 požiadal Ministerstvo zahraničných vecí SR o zaslanie presnej adresy, kde je potrebné zaplatiť poplatok za doručenie.

Dňa   4.   11.   2002   bola   Veľvyslanectvom   SR   oznámená   táto   adresa,   preto   súd žiadosťou zo dňa 10. 12. 2002 požiadal Ministerstvo zahraničných vecí SR, vzhľadom na rozdielnosť   kurzu   CAD   a SKK   v jednotlivých   peňažných   ústavoch,   o zaslanie   prepočtu poplatku za doručenie SKK. Ministerstvo listom dňa 24. 1. 2003 oznámilo, že doručenie zabezpečí Ministerstvo spravodlivosti SR a zúčtovanie poplatku sa obvykle uskutočňuje až následne.   Súd   listom   zo   dňa   18.   2.   2003   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   SR o doručenie   písomností   –   rozsudku   zo   dňa   2.   7.   1999   a odvolania   zo   dňa   2.   7.   1999 odporcovi prostredníctvom ústredného provinčného orgánu v Kanade.

Listom, doručeným 14. 3. 2003 súdu, Min. spravodlivosti SR zaslalo späť žiadosť súdu   o doručenie   písomností   bez   vybavenia   s upozornením,   že   v prípade,   že   sa   jedná o doručenie   slovenskému   občanovi,   môže   súd   za   účelom   doručenia   do   vlastných   rúk v Kanade osloviť náš Zastupiteľský orgán v Ottawe, resp. požiadať o doručenie ústredný orgán   provincie   Quebec.   Zároveň   upozornilo,   že   do   cudziny   za   účelom   doručenia   sa zasielajú len čitateľné originály, resp. súdom overené kópie súdnych rozhodnutí.

Vzhľadom na to, že v spisovom materiáli sa nachádzali zle čitateľné vyhotovenia rozsudku spojené s prekladom, požiadala sudkyňa tlmočníčku, pribratú do konania, aby vyhotovila preklad čitateľného rozsudku. Dňa 23. 10. 2003 doručila tlmočníčka vo veci ustanovená,   preklady   predmetného   rozsudku   súdu.   V ďalšom   období   sudkyňa zabezpečovala príslušné tlačivá, ktoré sú potrebné pre doručenie súdnej alebo mimosúdnej písomnosti v cudzine, nakoľko sa na tunajšom súde v tom čase nenachádzali, tieto tlačivá boli predložené sudkyni v decembri 2003 a ďalšie 2004. V dňoch 10. 5. 2004 až 17. 5. 2004 zákonná sudkyňa vo veci čerpala riadnu dovolenku a v dňom od 18. 5. 2004 do 18. 6. 2004 bola   práceneschopná.   Dňa   29.   6.   2004   sudkyňa   v spise   vykonala   úpravu   za   účelom predloženia vyplnených tlačív tlmočníčke na preklad do francúzskeho jazyka. Po preložení tlačív bude zrealizované doručenie rozsudku tun. súdu č. k. 16 C 39/95-136 zo dňa 2. 7. 1999 a odvolania navrhovateľky zo dňa 29. 9. 1999 odporcovi prostredníctvom Ústredného orgánu provincie Quebec v Kanade. Navrhovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že odporca bol v konaní zastúpený advokátkou a v spise sa nenachádza odvolanie, resp. vypovedanie plnomocenstva. Zo spisového materiálu bolo zistené, že JUDr. Z. C., advokátka, doručila 6. 3.   1997   vyjadrenie   k veci   a tiež   fotokópiu   faxom   udeleného   plnomocenstva   odporcom v anglickom jazyku na jeho zastupovanie v predmetnej veci z 19. 12. 1996. Následne bola JUDr.   C.   sudkyňou   vyzvaná   na   predloženie   originálu   plnomocenstva   aj   s úradným prekladom. Na výzvu reagovala tým, že odporca ju v tejto veci nepoveril zastupovaním. Opakovane bola advokátka vyzvaná na predloženie preloženej plnej moci. Dňa 18. 6. 1999 doručila JUDr. Z. C., advokátka, vyjadrenie, v ktorom uviedla, že odporcovi vypovedala plnomocenstvo dňa 1. 6. 1998 vo všetkých veciach, v ktorých ho zastupovala. Vzhľadom na to,   že   odporca   nepredložil   riadne   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v predmetnej   veci advokátkou JUDr. Z. C., ani inou osobou, preto súd ďalej nekonal s advokátkou JUDr. Z. C. V predmetnej   veci   konanie   komplikuje   spôsob   doručenia   písomnosti   odporcovi v Kanade,   čím   sa   konanie   predlžuje,   akonáhle   bude   vykonané   doručenie   rozsudku a odvolania vo veci odporcovi príslušným úradným postupom, po vrátení doručenky bude vec predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Netrváme na ústnom pojednávaní o sťažnosti v konaní pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 23. september 2004.

Na tomto pojednávaní, ktoré sa konalo bez účasti okresného súdu (ktorý svoju účasť neospravedlnil), právny zástupca sťažovateľky zotrval na obsahu sťažnosti sťažovateľky a zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu z 22. júla 2004 (Spr 68/04). Uviedol aj ďalšie skutočnosti, predovšetkým to, že sťažovateľka upozornila okresný súd na možnosť   vypočutia   M.   K.   podľa   §   57   zákona   č.   97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Tento návrh sťažovateľky ani ďalší návrh   na   ustanovenie   opatrovníka   na   doručovanie   v   Kanade   okresný   súd   podľa   nej neakceptoval. Na otázku ústavného súdu, z akého zdroja pochádza informácia sťažovateľky o smrti M. K., sťažovateľka sama uviedla, že vo V. sa o takej správe dozvedela od istého pána S.

Sťažovateľka na záver zhrnula svoje stanovisko a jej právny zástupca sa vyjadril k trovám konania tak, že požaduje úhradu trov konania za tri úkony a náhradu cestovného.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 16 C 39/95.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 16 C 39/95 sa týka návrhu proti M. K. na vydanie časti dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka po poručiteľovi E. K. Návrhy tohto typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú a pri sústredenom postupe okresného súdu ju možno uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.   Skutočnosťou,   ktorá   sa   môže   podieľať   na   dĺžke   konania,   je   pobyt   odporcu v Kanade,   pretože   dochádza   k uplatneniu   pravidiel   právnej   pomoci   s cudzím   prvkom v občianskoprávnom   konaní,   ktoré   si   vyžaduje   vstup   iného   ako   súdneho   orgánu   do komunikácie,   resp.   do   procesu   doručovania   rozhodnutia.   Ani   táto   skutočnosť   však neodôvodňuje nedoručenie rozsudku okresného súdu vo veci sťažovateľky od roku 1999.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 16 C 39/95, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako aktívne a súčinnostné, ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom. Sťažovateľka 13. októbra 1998 a 16. februára 1999 podala sťažnosti na prieťahy v konaní.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo spisu zistil, že návrh sťažovateľky na vydanie časti dedičstva bol doručený okresnému súdu 27. februára 1995.

Po tomto dátume konanie vo veci prebiehalo nasledovne:

1.   Dňa   7.   septembra   1995   (1.   sudkyňa   JUDr.   H.)   bolo   pojednávanie   za   účasti navrhovateľky   (sťažovateľky   v konaní   pred   ústavným   súdom)   a jej   právneho   zástupcu odročené na neurčito za účelom vypočutia odporcu s trvalým pobyt v Kanade.

2.   Dňa   24.   októbra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vypočutý právny zástupca navrhovateľky. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

3. Okresný súd 4. februára 1996 prostredníctvom   Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) požiadal Generálny konzulát Slovenskej republiky v Montreale (ďalej len „konzulát“) o doručenie písomností odporcovi.

4. Okresný súd uznesením č. k. 16 C 39/95-103 z 15. mája 1996 ustanovil tlmočníčku v jazyku anglickom na preklad písomností.

5. Okresný súd 5. júla 1996 priznal odmenu pre tlmočníčku.

6. Okresný súd 6. decembra 1996 odročil nariadené pojednávanie (nedošla odpoveď z ministerstva) na 7. február 1997.

7.   Okresnému   súdu   bolo   16.   januára   1997   doručené   potvrdenie   Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Kanade (ďalej len „veľvyslanectvo“) o prevzatí písomností.

8.   Dňa   7.   februára   1997   sa   uskutočnilo   (2.   konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   K.) pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. apríl 1997.

9. Dňa 6. marca 1997 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie advokátky JUDr. Z. C. v mene M. K., Kanada (predložené splnomocnenie z 19. decembra 1996).

10.   Z úradného   záznamu   z   23.   októbra   1998   vyplýva   pridelenie   veci   Mgr.   T. (3. sudkyňa vo veci) pred pojednávaním konaným 18. apríla 1997.

11. Vec bola 6. novembra 1998 pridelená JUDr. Z. (4. sudkyňa vo veci).

12.   Okresný   súd   11.   februára   1999   odpovedal   na   sťažnosť   právneho   zástupcu sťažovateľky.

13. Dňa 16. februára 1999, ako aj 27. apríla 1999 bol daný pokyn na pripojenie spisov sp. zn. 13 C 188/91, resp. sp. zn. D 336/54 k tomuto spisu.

14. Sudkyňa dala 27. apríla 1999 pokyn na nariadenie pojednávania na 14. jún 1999.

15.   JUDr.   C. 18.   mája 1999   okresnému   súdu   oznámila, že odporca   ju   nepoveril zastupovaním.

16. Právny zástupca navrhovateľky zaslal 27. mája 1999 stanovisko k vyjadreniu odporcu.

17.   Dňa   14.   júna   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí navrhovateľka i jej právny zástupca.

18. Okresný súd vyzval 16. júna 1999 právnu zástupkyňu odporcu, aby sa vyjadrila k otázke zastupovania odporcu.

19. Právna zástupkyňa odporcu doručila 18. júna 1999 okresnému súdu vyjadrenie, že vypovedala splnomocnenie na jeho zastupovanie 1. júna 1998 a že nemá k dispozícii originál splnomocnenia z 19. decembra 1996.

20.   Okresný   súd   rozhodol   2.   júla   1999   vo   veci   rozsudkom   (v   časti   o zastavení konania a povinnosti vydať žalobkyni označené nehnuteľnosti).

21. Listom z 12. júla 1999 právny zástupca navrhovateľky vyčíslil trovy konania vo výške 28 061,80 Sk.

22.   Navrhovateľka   podala   1.   októbra   1999   odvolanie   proti   výroku   o zastavení konania, pretože z parciel vo vložke č. 18 a č. 20 žiadala vyňať iba lesnú pôdu

23.   Okresný   súd   ustanovil   uznesením   č.   k.   19   C   39/95-144   z 25.   októbra   1999 tlmočníčku   z anglického   jazyka   na   preklad   rozhodnutia   okresného   súdu   a odvolania navrhovateľky.

24. Sudkyňa dala 25. februára 2000 pokyn na odoslanie písomností ministerstvu.

25. Veľvyslanectvo zaslalo 29. júna 2000 potvrdenie o doručení zásielok 27. marca 2000.

26. Veľvyslanectvo zaslalo 29. júna 2000 doručenku na podpis M. K. s tým, aby mu ju vrátil v pripravenej obálke.

27. Dňa 7. februára 2001 bol spis sp. zn. 16 C 39/95 s podaným odvolaním doručený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní

28. Krajský súd v Trnave vrátil 3. mája 2001 spis okresnému súdu ako predčasne predložený.

29. Okresný súd 4. júna 2001 opakovane dožiadal veľvyslanectvo prostredníctvom ministerstva o doručenie písomností M. K.

30.   Veľvyslanectvo   oznámilo   16.   júla   2001   okresnému   súdu,   že   doručenka s podpisom mu nebola vrátená.

31.   Sudkyňa napísala 27.   augusta   2001   žiadosť   o doručenie   priamo   generálnemu konzulátu (doručenka vrátená 4. októbra 2001).

32. Navrhovateľka oznámila 22. októbra 2001 okresnému súdu, že podľa jej zistení mal M. K. zomrieť vo svojom bydlisku v presne nezistený dátum v roku 1999.

33.   Veľvyslanectvo   14.   februára   2002   zaslalo   doklad   pošty   o doručení   zásielky advokátovi a upozornilo na možnosť priameho doručenia.

34. Dňa 21. marca 2002 sudkyňa (5. konajúca sudkyňa vo veci JUDr. M.) urobila úradný záznam o založení oznámenia do spisu.

35. Sudkyňa listom zo 4. septembra. 2002 adresovaným ministerstvu zisťovala, kam má zaslať poplatok za priame doručenie zásielky.

36. Veľvyslanectvo oznámilo 4. novembra 2002 okresnému súdu tú istú adresu, ktorú mu oznámilo už 14. februára 2002.

37. Okresný súd požiadal 10. decembra 2002 ministerstvo o zaslanie prepočtu kurzu kanadského dolára (CAD).

38.   Ministerstvo   15.   januára   2003   okresnému   súdu   oznámilo,   že   s   dožiadaním o doručenie písomností do Kanady je potrebné obrátiť sa na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

39.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   odpovedala   17.   januára   2003   na   sťažnosť navrhovateľky (Spr 1760/02).

40.   Okresný   súd   požiadal   3.   marca   2003   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky o doručenie zásielky.

41.   Ministerstvo   vrátilo   14.   marca   203   vec   okresnému   súdu,   keďže   bolo   možné doručovať priamo prostredníctvom veľvyslanectva.

42. Dňa 18. júla 2003 bol rozsudok č. k. 16 C 39/95-136 doručený súdnej tlmočníčke PhDr. J.

43. Podpredsedníčka okresného súdu listom z 21. júla 2003 informovala právneho zástupcu navrhovateľky o stave konania.

44.   Dňa   11.   novembra   2003   nahliadol   do   spisu   JUDr.   K.,   právny   zástupca navrhovateľky (úradný záznam).

45. Okresný súd urgoval 15. decembra 2003 vrátenie spisu sp. zn. D 6912/93.

46. Štátne notárstvo v Trenčíne 15. decembra 2003 rozhodlo rozhodnutím sp. zn. 2 D 1245/88 zo 6. septembra 1988, že dedičstvo po neb. V. K. nadobúda A. K.

Z vyjadrenia   okresného   súdu   vyplynulo,   že   konajúca   sudkyňa   zabezpečovala v decembri   2003   a v   máji   2004   tlačivá   potrebné   na   doručenie   písomností   v cudzine a úpravou   z   29. júna 2004   dala   pokyn   na   predloženie   vyplnených   tlačív   na preklad do francúzskeho jazyka.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   doterajšie   konanie   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 16 C 39/95 možno rozdeliť na dve obdobia.

V prvom období, od doručenia návrhu okresnému súdu (27. februára 1995) až do rozhodnutia vo veci samej rozsudkom č. k. 16 C 39/95-136, okresný súd konal v zásade plynulo s výnimkou obdobia nečinnosti od 7. februára 1997 do 16. februára 1999, t. j. nečinnosti v priebehu dvoch rokov.

V druhom období od októbra 1999 až po súčasnosť okresný súd doručoval rozsudok v označenej veci a odvolanie sťažovateľky z 1. októbra 1999 odporcovi v Kanade. Ústavný súd   hodnotil   konanie   okresného   súdu   počas   tohto   obdobia   (približne   päť   rokov)   ako neefektívne,   ktoré   možno   v značnej   miere   pripísať   na   jeho   vrub   (hoci   sa   na   procese doručovania v cudzine podieľajú aj iné orgány verejnej moci či už v Slovenskej republike alebo v Kanade), pretože uvedené písomnosti stále neboli odporcovi doručené, čím konanie pred okresným súdom nemožno považovať za skončené a ani nemožno konať o odvolaní sťažovateľky na súde vyššieho stupňa.

Ústavný súd so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že   konanie okresného súdu sp. zn. 16 C 39/95 ani po období takmer desiatich rokov nie je právoplatne skončené. Vzhľadom na to, že okresný súd v rámci tohto obdobia bol nečinný celkovo dva roky a ani po rozhodnutí vo veci samej počas ďalších piatich rokov neurobil také účinné úkony,   ktoré   by   smerovali   k úspešnému   doručeniu   jeho   rozsudku,   ako   i odvolania sťažovateľky   odporcovi   v   Kanade,   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 39/95 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 16 C 39/95 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 200 000 Sk, pričom v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla:

„Vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania... konkrétne na okolnosti prípadu, najmä dlhodobú nečinnosť Okresného súdu, ako aj so zreteľom na skutočnosť, že vo veci nebolo ku dňu podania sťažnosti meritórne rozhodnuté, pričom vec nie je v štádiu, v ktorom by bolo možné predpokladať jej skoré právoplatné skončenie... sťažovateľka navrhuje, aby jej Ústavný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne kompenzoval škodu, ktorú štát sťažovateľke spôsobil prieťahmi v konaní.“

S   prihliadnutím   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   vo   veci sp. zn.16 C 39/95, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby zásadne   nepričinila,   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície sťažovateľky   sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40   000   Sk   sťažovateľke   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K., ktoré tento vyčíslil sumou 14 242 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál, za jeden úkon 4 530 Sk a 140 Sk režijný paušál, ako aj za cestovné 772 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004