znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 11/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 14. februára 2001 predbežne prerokoval podnet JUDr. P. D., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. K. Ž., L. L., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 22. septembra 2000 číslo 1048 a takto

r o z h o d o l :

Podnet JUDr. P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr.   P.   D.,   bytom   Ž.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   podnetom   doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. novembra 2000 namietol   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   až   50   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zo dňa 22. septembra 2000 číslo 1048.

K   porušeniu   uvedených   základných   práv   malo   dôjsť   tak,   že   národná   rada odvolala navrhovateľa z funkcie sudcu, pričom vychádzala z právoplatného rozsudku cudzieho štátu (vec sp. zn. 12 To 232/2000 Krajského súdu v P., v Českej republike), ktorým bol navrhovateľ odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia   slobody,   ktorý   aj   vykonal.   Rozhodnutiu   národnej   rady   malo   podľa navrhovateľa   predchádzať   súdne   konanie   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky, v ktorom by sa uznal tento rozsudok aj na území Slovenskej republiky. Ak toto konanie nepredchádzalo, došlo k porušeniu práv navrhovateľa.

II.

Podľa   čl.   147   ústavy   národná   rada   sudcu   odvolá   na   základe   právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin. Citovaný článok ústavy nevyžaduje ani nepredpokladá, aby taký rozsudok bol vynesený tuzemským súdom alebo aby taký rozsudok cudzieho štátu bol na účely odvolávania sudcu z funkcie uznaný niektorým štátnym orgánom na území Slovenskej republiky, tak ako je to v prípade uznania rozsudku podľa § 384a Trestného poriadku.

V   zmysle   §   384a   Trestného   poriadku   ak   má   byť   podľa   vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vykonaný rozsudok cudzozemského   súdu   v   trestnej   veci,   predloží   ministerstvo   spravodlivosti   vec najvyššiemu súdu s návrhom, aby rozhodol o uznaní rozhodnutia cudzozemského súdu na   území   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   rozhodne   o   návrhu   po   vypočutí generálneho prokurátora rozsudkom. V slovenskom právnom poriadku už neexistuje ustanovenie,   ktoré   by   umožňovalo   inému   štátnemu   orgánu   než   ministerstvu spravodlivosti predložiť takýto návrh na najvyšší súd.

Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku súčasne vyplýva, že národná rada nie   je oprávnená   predložiť rozsudok   cudzozemského   súdu   v   trestnej   veci   na jeho uznanie   najvyššiemu   súdu.   Preto   nebolo   možné,   aby   rozhodovaniu   národnej   rady o odvolaní   navrhovateľa   z   funkcie   sudcu   predchádzalo   súdne   konanie   o   uznaní rozsudku v jeho trestnej veci.

Z čl. 147 ústavy vyplýva, že národná rada odvolaním navrhovateľa z funkcie sudcu uplatnila len svoje ústavné oprávnenie (a ústavnú povinnosť). Národná rada nemohla konať tak, ako to uvádza navrhovateľ, pretože na taký postup ju neoprávňuje žiadne ustanovenie ústavy ani zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Národná rada nemohla, ako sa nazdáva navrhovateľ, § 384a Trestného poriadku použiť ani analogicky, pretože analogické použitie tohto ustanovenia by sa muselo vzťahovať   na   predpoklady   výkonu   uloženého   trestu,   čo   v   danom   prípade neprichádzalo do úvahy, lebo národná rada rozhodovala o zániku funkcie sudcu, a nie o vykonaní   trestu.   Národná   rada   navyše   nie   je   orgánom,   ktorý   by   disponoval oprávneniami alebo povinnosťami pri výkone trestov uložených v trestnom konaní, a preto nemožno uvažovať o analogickom použití Trestného poriadku, ktorý upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   názoru,   že   nie   je   daná   žiadna   spojitosť   medzi rozhodnutím národnej rady číslo 1048 z 22. septembra 2000, ktorým bol navrhovateľ odvolaný z funkcie sudcu, a porušením niektorého zo základných práv vyplývajúcich z čl. 46 až 50 ústavy. Z neexistencie tejto príčinnej súvislosti ústavný súd stabilne vyvodzuje   zjavnú   neopodstatnenosť   podnetov   na   začatie   konania   (II.   ÚS   70/99, I. ÚS 24/98).

Na základe týchto záverov ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov odmietol ako zjavne neopodstatnený.