znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 109/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B.,   vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 8 C 29/2011 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 335/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012 doručená sťažnosť A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 29/2011 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 335/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. marca 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   obnovu   konania zo 17. februára 2011 domáhala obnovy konania vo svojej právnej veci ako žalobkyne proti žalovanému   Mgr.   P.   B.   Pôvodné   konanie   prebiehalo   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 6 C 117/2008.   Návrh   na   obnovu   odôvodnila   tým,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 62/2009 z 28. septembra 2010 bola zmluva o sprostredkovaní prípravy študenta na skúšky v študijnom odbore „právo“ v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny   vzťah   založený   na   princípe   zmluvnej   voľnosti,   nie   teda   o   verejno-právny vzťah. Obdobná zmluva bola aj predmetom pôvodného konania.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   8   C   29/2011-37   z   19.   mája   2011   bol   návrh na obnovu   konania   zamietnutý.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   335/2011 z 30. novembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 30. januára 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Všeobecné   súdy   argumentovali   tým,   že   právny   názor   na   výklad   zákona vyslovený   iným   orgánom   než   procesným   súdom,   ktorý   vo   veci   konal   v   rámci   svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania. Nie je možné v danom prípade povoliť obnovu konania, pretože tu nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sťažovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, pretože rozhodnutie súdu v inej veci dôvodom na obnovu konania nie je. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú sťažovateľka uzatvorila s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 335/2011 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2011 a okresného súdu z 19. mája 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania v sume 323,50 €. Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 335/2011-55 z 30. novembra 2011 vyplýva, že ním   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   8   C   29/2011-37   z   19.   mája 2011 o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Podľa   názoru   krajského   súdu nezameniteľnosť a záväznosť rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo   záruk   právnej   istoty.   Náprava   rozhodnutia   sa   spravidla   môže   docieliť   v   riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania. Výnimkou z tohto pravidla sú tzv. mimoriadne opravné prostriedky, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných rozhodnutí, ak existujú závažné   okolnosti,   ktoré   spochybňujú   správnosť   a   spravodlivosť   rozhodnutia.   V   týchto prípadoch   dodržiavanie   zásady   právnej   istoty   ustupuje.   V   našom   práve   sú   takýmito mimoriadnymi   opravnými   prostriedkami   obnova   konania,   dovolanie   a   mimoriadne dovolanie. Každý z týchto prostriedkov je viazaný striktnými procesnými podmienkami. Z uvedeného   možno   jednoznačne   vyvodiť,   že   pokiaľ   sťažovateľka   nevyužila   možnosť podania   dovolania,   resp.   mimoriadneho   dovolania, nie   je možné   jej   nečinnosť   v   tomto smere   nahrádzať   prostredníctvom   inštitútu   obnovy   konania,   a   to   ani   na   základe sťažovateľkou akcentovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci. Právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci konal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Preto nebolo možné považovať rozhodnutie najvyššieho súdu za spôsobilý dôvod obnovy konania, a to aj napriek tomu, že posudzoval otázku platnosti zmluvy o sprostredkovaní v zmysle § 39 Občianskeho   zákonníka.   Jeho   závery   nemajú   všeobecnú   záväznosť.   Ide   o   rozhodnutie, ktorým bola sporná otázka vyriešená vo vzťahu medzi účastníkmi konkrétneho konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 8 C 29/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 335/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   judikatúru   súdov   (aj   keby   malo   ísť o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci argumentovať v   prospech   pre   neho priaznivého   výkladu   a   aplikácie   práva   s poukazom na rozhodnutia   vydané   v   iných   obdobných   prípadoch.   Preto   pokiaľ   bola   sťažovateľka presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci (čoho dôkazom v jej očiach bolo aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci), mohla a mala sa pokúsiť svoj odlišný   právny   názor   presadiť   v   rámci   dovolania,   prípadne   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút obnovy   konania,   ktorý   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   najmä   na   nápravu pochybení   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   nie   teda   na   naprávanie   chybných   právnych názorov.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012