znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 109/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Nc 24/2010-63 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Nc 24/2010-63 z 31. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ je žalovaným v spore o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 67/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ nahliadol do súdnych spisov Okresného súdu Žilina a zistil, že JUDr. M. K., bytom Ž. (ďalej len „žalobca“) podal dna 01.04.2010 tú istú žalobu o ochranu osobnosti trikrát. Toto podanie bolo v súlade s rozvrhom práce pridelené nasledovným sudcom JUDr. B. S. (13C/77/2010), Mgr. A. K. (6C/67/2010), JUDr. G. D. (7C/70/2010). Následne boli konania č. 6C/67/2010 a 7C/70/2010 z dôvodu prekážky súdneho konania (litispedencie) zastavené.

Sťažovateľ preto podaním zo dňa 06.07.2010 namietol zaujatosť všetkých sudcov civilného úseku Okresného súdu Žilina a to nasledovných: JUDr. G. D., Mgr. D. C., JUDr. P. H., Mgr. M. K., JUDr. I. S., Mgr. A. K., JUDr. J. S., JUDr. J. R., JUDr. V. K., JUDr. A. M., JUDr. B. S., JUDr. G. P., JUDr. D. M., Mgr. L. H., JUDr. G. T., JUDr. R. S., JUDr. Z. P., Mgr. S. T.

Sťažovateľ v námietke namietol, že sa mu vyššie uvedení sudcovia nejavia nezaujatí. Uznesením   zo   dňa   31.08.2010   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „Uznesenie“) rozhodol, že vyššie uvedení sudcovia Okresného súd Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn 33C/67/2010....

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na súdnu ochranu bolo porušené nakoľko Krajský súd v Žiline (ďalej len „KS“) porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces pretože   Uznesenie   nebolo   dostatočne   zdôvodnené,   KS   sa   nevysporiadal   s   obranou sťažovateľa....

Ak má odôvodnenie Uznesenia napĺňať parametre spravodlivého rozhodnutia, musí odzrkadľovať   úvahy   KS   ohľadne   podstatných   skutočností   pre   rozhodnutie.   Iba   takto odôvodnené rozhodnutie napĺňa práva účastníkov konania na spravodlivý proces, iba tak má účastník konania istotu, že KS pri rozhodovaní starostlivo zvážil všetky predpoklady, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie veci, že jeho rozhodnutie nie je výsledkom svojvôle, ovplyvňovania tretími osobami. V danom prípade je potreba presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia naliehavejšia. A to preto, lebo KS vydaním Uznesenia realizoval svoje zákonné oprávnenie zasiahnuť do ďalšieho práva účastníka konania -práva na zákonného sudcu. Sťažovateľ má za to, že jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 Ústavy bolo porušené a to 2 dôvodov, že z odôvodnenia Uznesenia nieje zrejmé odôvodnenie právneho názoru KS. Sťažovateľ   v námietke   zaujatosti   namietal   existenciu skutočností,   ktoré   zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov OS- Sťažovateľ argumentoval, že sudcovia OS sa nejavia nezaujatí zo subjektívneho ako i 2 objektívneho hľadiska....

V   danom   prípade   sa   však   KS   pri   posudzovaní   nezaujatosti   sudcov   nezaoberal všetkými   aspektmi   nezaujatostí,   ktoré   je   potrebné   pre   spravodlivé   rozhodnutie   ohľadne nezaujatosti sudcov zvážiť. KS len analyzoval subjektívne hľadisko nezaujatosti sudcov. To, či sa sudcovia OS objektívne javia nezaujatí KS neskúmal.

Podľa názoru sťažovateľa, nie je možné s ohľadom na všetky skutočnosti daného prípadu dospieť k záveru, že sudcovia OS sa javia nezaujatí. Žalobca podal na OS to isto podanie   viackrát.   To   bolo   pridelené   trom   rôznym   sudcom.   Ak   je   účelom   náhodného prideľovania sudcov predchádzanie možnosti, aby účastníci konania ovplyvňovali súdne konania   najmä   výberom   sudcu,   ktorého   si   osoba   zvolí,   napríklad   i   z   toho   dôvodu,   že predpokladá,   že   tento   sudca   môže   rozhodnúť   vec   v   jeho   prospech   a   ak   žalobca   konal spôsobom,   ktorým   sa   snažil   obísť   režim   náhodného   pridelenia   sudcu,   existuje   dôvodná pochybnosť, že si svojim konaním mienil zabezpečiť možnosť výberu najvhodnejšieho sudcu. Ak konanie žalobcu nasvedčuje, že môže existovať taký sudca, ktorého si chcel žalobca zvoliť,   u   ktorého   možno   predpokladal,   že   vec   rozhodne   v   jeho   prospech,   potom   je pochybnosť o objektívnej nezaujatosti sudcov OS jednoznačne daná. To, že nakoniec vo veci rozhoduje   sudca   pridelený   náhodným   výberom   neeliminuje   pochybnosť   o   objektívnej nezaujatosti sudcov OS....

Nemožno   s   prihliadnutím   na   konanie   Žalobcu   dospieť   k   záveru,   že   neexistuje pochybnosť,   že   všetci   sudcovia   OS   poskytujú   garancie   nezávislosti   súdnictva.   Naopak možno   predpokladať,   že   žalobca   predpokladal,   že   vybraný   sudca   bude   ochotnejší   vec rozhodnúť v jeho prospech ako ten, ktorý by mu bol pridelený náhodným výberom. Ak teda konanie žalobcu nasvedčuje tomu, že počíta s tým, že je tu možnosť, že sudca, ktorého by dosiahol obídením zákonného spôsobu prideľovania sudcov, by mohol vo veci vyniesť pre neho   prijateľnejšie   rozhodnutie,   nemožno   dedukovať   na   nezaujatosť   sudcov   OS z objektívneho hľadiska. Naopak z vyššie uvedených dôvodov existujú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcov OS. Existuje pochybnosť či sú objektívne schopní posúdiť vec a úplne nezávisle, slobodne a nestranne túto rozhodnúť.

Ak existuje objektívne oprávnená obava sťažovateľa, že sudcovia OS nie sú nezaujali, teda   nenapĺňajú   garancie   nezávislosti   a   nestranností   súdnictva   a   KS   i   napriek   tomu nezabezpečí nápravu, teda nerozhodne, Že daní sudcovia OS sú vylúčení z rozhodovania, sťažovateľ má za to, že jeho právo na zákonného sudcu bolo porušené.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Nc/24/2010-63 zo dňa 31.08.2010 bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Nc/24/2010-63 zo dňa 31.08.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nc 24/2010 z 31. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne   oprávnený   a   povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právny   závery   zo   skutkového   stavu   vyvodil (II. ÚS 21/96).   Do   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/03, III. ÚS 180/02).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) je v občianskom súdnom konaní garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   rozhodovania   pre zaujatosť v zmysle § 14 až 16 Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   sudcu,   resp.   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným sudcom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na vylúčenie sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/97).

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Preverovanie   subjektívneho   hľadiska   vychádza   zo   zistenia   osobného   postoja konajúceho sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, teda z vyjadrenia sudcu o svojom vnútornom presvedčení o svojej nezaujatosti.

Objektívne   hľadisko   je   založené   na   zistení,   či   sudca   v   každom   štádiu   konania poskytuje verejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené pochybnosti o tom, že bude v danej veci rozhodovať zaujato a v konečnom dôsledku nespravodlivo (teória zdania). Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania o zaujatosti sudcu je to, či obavy účastníka o nestrannosti sudcu sú reálne oprávnené, pričom uvedené obavy sa musia zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach tvrdených účastníkom.

Krajský súd posudzujúc odporcom vznesenú námietku zaujatosti a vyjadrenie sudcov Okresného   súdu   Žilina   dospel   k   právnemu   záveru,   že   námietka   odporcu   nie   je opodstatnená. Pokiaľ odporca tvrdil, že navrhoval mal tú istú žalobu v jeden deň podať na súde trikrát, sudkyňa Mgr. M. K. uviedla, že informovaním u kolegov jej bolo oznámené, že v danom prípade bolo postupované v zmysle zákona, dve neskoršie podania boli posúdené ako prekážka litispendencie a následne boli zastavené. Začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie (§ 83 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie upravuje prekážku súdneho konania - litispendenciu, ktorá zamedzuje možnosti, aby sa v rovnakej   veci   konalo   viackrát.   Okresný   súd   v   Žiline   postupoval   v   súlade   s   týmto ustanovením a dve neskoršie podania boli zastavené. Ani ďalšiu uvádzanú skutočnosť, že advokát pôsobí dlhoročne v žilinskom regióne a pri výkone svojej advokátskej praxe sa stretáva   so   sudcami   okresného   súdu,   nemôže   bez   ďalšieho   spôsobovať   pochybnosti o nezaujatosti   zákonného   sudcu.   Súdna   judikatúra   (R   3/1980)   upravuje,   že   účastník občianskeho súdneho   konania,   ktorý   navrhuje   vylúčenie sudcu   (sudcov)   z pojednávania a rozhodovania   veci,   musí   ohľadom   každého   sudcu,   ktorého   zaujatosť   namieta,   uviesť konkrétne   skutočnosti,   pre   ktoré   má   za   to,   že   je   z   prejednávania   a rozhodovania   veci vylúčený.   Keďže   sa   tak   nestalo,   krajský   súd   ako   súd   nadriadený,   ktorý   rozhoduje   o námietke zaujatosti nemohol považovať aj túto uvádzanú námietku za opodstatnenú. Preto rozhodol, že sudcovia Okresného súdu v Žiline uvedení vo výroku uznesenia, nie sú vylúčení z prejednávania a. rozhodnutia predmetnej veci.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu   vyplýva, že sa zaoberal namietanými dôvodmi sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Ak súd v konaní o námietke účastníka konania o zaujatosti súdu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to   samo osebe   za následok   porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy. Súčasťou tohto základného práva nie je povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho návrhu (II. ÚS 26/08), ako tomu bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011