znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 109/07-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti JUDr. D. Ď. – S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 211/97) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 211/97) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/01 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   každému   v sume   50 000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 147 Sk (slovom dvanásťtisícstoštyridsaťsedem slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2007 č. k. II. ÚS 109/07-26 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. Ď. – S., H. (ďalej len „sťažovateľ“),   a akad. mal.   a soch.   M.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka;   spolu   ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 175/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 211/97).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 10. októbra 1997 podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa proti odporcom: 1. JUDr. J. J., B., - správca   konkurznej   podstaty   spoločnosti   Ž.,   B.   (ďalej   len   „odporca   v 1.   rade“), a 2. spoločnosť   Ž.,   B.   (spolu   ďalej   len   „odporcovia“),   domáhali   vyslovenia,   že nehnuteľnosti vedené na LV č. 4582 v katastrálnom území T. a stroje a zariadenie patriace k parcele č. 9155 v katastrálnom území T. zapísané v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave č. k. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 sú v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov.   Zároveň   sťažovatelia   podali   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým   okresný   súd   zakáže   odporcom,   aby   scudzovali,   prenajímali,   zriaďovali   záložné práva   alebo   inak   disponovali   s predmetom   návrhu   vo   veci   samej.   Podľa   tvrdenia sťažovateľov okresný súd koná v ich veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav ich právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   uviedli   prehľad   vykonaných   procesných úkonov okresného súdu a ďalej uvádzajú:

„(...) V predmetnej veci vedenej na Okresnom súde v Trnave pod č. k. 12 C 175/2001 (predtým   č.   k.   12   C   211/1997)   musíme   konštatovať,   že   od   podania   žalobného   návrhu uplynulo viac ako 9 rokov a súd vo veci ešte nerozhodol ani na prvom stupni, čo nevieme iným spôsobom vyjadriť, ako bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní. (...)

Na základe vyššie uvedeného je nepochybné, že došlo k porušeniu základných práv vyplývajúcich z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...). Máme za to, že v tomto konaní došlo k bezdôvodným prieťahom, že porušovateľ nerozhodoval   v   primeranej   lehote   a   bez   zbytočných   prieťahov   a   že   navrhovatelia   tieto prieťahy nespôsobil.“

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   v ich   veci   takto rozhodol:

„Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/2001 porušil právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. D. Ď. – S. (...) H., (...) a sťažovateľky v 2. rade: Akad. mal. a soch.   M.   T.,   (...)   B.   aby   sa   ich   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/2001 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ako nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. JUDr. D. Ď. a Akad. mal. a soch. M. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 200 000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 12 147,- Sk, ktoré je Okresný súd v Trnave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H., (...) vedený v (...), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 493/07 z 31. augusta 2007 a právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom doručeným ústavnému súdu 21. septembra 2007.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu vykonaných procesných, ako aj neprocesných úkonov okresného súdu vo veci uviedol:

„Vo   veci   bol   sťažený   postup   konania   v súvislosti   s tou   skutočnosťou,   že   bolo potrebné, aby sa vecou zaoberali viacerí sudcovia vzhľadom na odchod niektorých sudcov z tohto   súdu,   ako   aj   nástup   sudkyne   na   riadnu   materskú   dovolenku.   Prieťahy   v konaní nastali najmä v období, keď sa rozhodovalo o vecnej a miestnej príslušnosti súdu vzhľadom na postúpenie veci tunajším súdom na Krajský súd v Bratislave a nadväzne na nesúhlas Krajského súdu v Bratislave, čo napokon doriešil Najvyšší súd SR.

Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol iba to, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania na ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 175/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 211/97):

Sťažovatelia sa návrhom zo 6. októbra 1997 doručeným okresnému súdu 10. októbra 1997   domáhali   určenia   vyšpecifikovaného   hnuteľného   a nehnuteľného   majetku   do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   voči   odporcom   a zároveň   podali   návrh   na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal odporcom, aby scudzovali, prenajímali,   zriaďovali   záložné   právo   alebo   inak   disponovali   určeným   hnuteľným a nehnuteľným   majetkom.   Okresný   súd   návrh   zaregistroval   pod   sp.   zn.   12   C   211/97 a 16. februára 1998 vyhovel ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia. V ten istý deň nariadil pojednávanie na 10. marec 1998. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, podal odporca v 1. rade odvolanie, ku ktorému sa právny zástupca sťažovateľov vyjadril 24. marca 1998. Pojednávanie 10. marca 1998 bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby predloženia spisu Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní   odporcu   v 1.   rade.   Od 28.   apríla 1998   do   3.   júna 1998 sa   spisový   materiál nachádzal na Krajskom súde v Trnave, ktorý však o odvolaní odporcu v 1. rade nerozhodol, ale vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený.

Listom z 24. apríla 1998 doručeným Krajskému súdu v Trnave 6. mája 1998 žiadal Krajský súd v Bratislave o zaslanie spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 211/97 z dôvodu, že vecne príslušným na konanie vo veci je práve Krajský súd v Bratislave.

Po   odstránení   nedostatkov,   ktoré   boli   príčinou   vrátenia   spisu   Krajským   súdom v Trnave   ako   predčasne   predloženého   (nedoručenie   uznesenia,   ktorým   okresný   súdu nariadil   predbežné   opatrenie   sťažovateľke),   okresný   súd   2.   septembra   1998   opätovne predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave, ktorý uznesením č. k. 6 Co 261/98-185 z 31. marca 1999 napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie   a uložil   mu   povinnosť   postúpiť   vec   príslušnému   súdu,   t. j.   Krajskému   súdu v Bratislave.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   Krajský   súd   v Trnave   vyslovil,   že   súd prvého stupňa pochybil, keď vo veci konal napriek tomu, že nebol a nie je na konanie vecne a miestne príslušný. Spis bol okresnému súdu vrátený 21. júla 1999.

Následne okresný súd 6. septembra 1999 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie. Z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci Krajský   súd   v Bratislave   25.   januára   2000   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie,   ktorý   listom   zo   4.   mája   2000 sp. zn. Ndob 51/2000 vrátil spisový materiál Krajskému súdu v Bratislave bez rozhodnutia s tým, že o vecnej príslušnosti už bolo rozhodnuté Krajským súdom v Trnave uznesením z 31. marca 1999.

Právny zástupca sťažovateľov podaním z 25. októbra 2000 doručeným Krajskému súdu v Bratislave 31. októbra 2000 vyjadril nesúhlas s tým, aby vo veci rozhodoval podľa jeho názoru vecne a miestne nepríslušný Krajský súd v Bratislave. Na základe toho bol spis 12.   januára 2001   Krajským   súdom   v Bratislave predložený   na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý listom zo 7. februára 2001 pod sp. zn. Ndob 26/2001 opätovne bez rozhodnutia vrátil   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave   z dôvodu,   že   o vecnej   a miestnej   príslušnosti rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením z 31. marca 1999.

Právny zástupca   sťažovateľov   podal   8.   marca   2001   Krajskému súdu   v Bratislave sťažnosť na nesprávny postup predsedníčky senátu a znovu vyjadril nesúhlas s tým, aby vo veci rozhodoval vecne a miestne nepríslušný Krajský súd v Bratislave. Na základe tejto sťažnosti   najvyšší   súd,   ktorému   bol   spis   predložený   16.   marca   2001,   uznesením sp. zn. Ndob   186/01   z 30.   marca   2001,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   18. apríla   2001, rozhodol o vecnej a miestnej príslušnosti okresného súdu.

Prvým úkonom okresného súdu po vrátení spisu 26. apríla 2001 a pridelení novej spisovej značky 12 C 175/01 bola výzva z 9. októbra 2002 adresovaná právnemu zástupcovi sťažovateľov na oznámenie hodnoty predmetu konania. Na túto výzvu právny zástupca sťažovateľov   reagoval   21.   novembra   2002   tak,   že   požiadal   o zmenu   žalobného   návrhu a o vydanie predbežného opatrenia. V ďalšom priebehu konania okresný súd zabezpečoval listinné doklady týkajúce sa nehnuteľností tvoriacich predmet konania a 2. októbra 2003 vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   oznámiť,   či   trvá   na   nariadení   predbežného opatrenia. Právny zástupca sťažovateľov 8. októbra 2003 oznámil, že na pojednávaní (ktoré nebolo   dosiaľ   nariadené)   zoberie   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   späť.   Dňa 16. októbra   2003   boli   okresnému   súdu   doručené   požadované   listiny   súvisiace s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet konania.

Okresný   súd   14.   mája   2004   uznesením   vyzval   sťažovateľov   na   odstránenie nedostatkov   návrhov   zo   6.   októbra   1997   (návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia) a z 21. novembra 2002 (označený ako zmena žalobného návrhu a zároveň návrh na vydanie predbežného opatrenia). Následne okresný súd 17. mája 2004 požiadal právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadril, či trvá na návrhoch na vydanie predbežných opatrení. Právny zástupca   sťažovateľov 8. júna 2004 vzal návrhy na vydanie predbežných   opatrení späť a požiadal o vydanie nového predbežného opatrenia. Okresný súd 14. júna 2004 uznesením č. k. 12 C 175/01-370, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2004, zastavil konanie o nariadenie predbežného opatrenia zo 6. októbra 1997 a uznesením č. k. 12 C 175/01-372, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   9.   júla   2004,   odmietol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia z 21. novembra 2002 z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania.

Na výzvu   okresného   súdu   z 11.   apríla   2005 na odstránenie nedostatkov podania zo 6. októbra   1997   a ďalších   neskôr   podaných   podaní   právny   zástupca   sťažovateľov okresnému súdu oznámil, že k predmetu konania sa vyjadrí v priebehu mesiaca júl 2005 z dôvodu choroby a liečenia sťažovateľa. Dňa 2. septembra 2005 okresný súd uznesením sčasti odmietol podanie zo 6. októbra 1997 a podania z 21. novembra 2002, z 5. júna 2003 a z   5.   júna   2004   odmietol   ako   celok.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   právny   zástupca sťažovateľov   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Trnave   rozhodol   uznesením č. k. 10 Co 363/2005-402 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 9. mája 2006.

Okresný súd 6. júna 2006 nariadil termín pojednávania na 11. august 2006 a termín informatívneho   výsluchu   na   24.   júl   2006.   Zároveň   požiadal   o zapožičanie   relevantných spisov   od   príslušných   všeobecných   súdov.   Keďže   nariadené   pojednávanie,   ako   aj informatívny výsluch sa napokon neuskutočnili z viacerých dôvodov (avizovaná neúčasť právneho   zástupcu   odporcu   v 1.   rade,   nevykázané   doručenie   predvolania   sťažovateľke), okresný   súd   18.   júla   2006   nariadil   pojednávanie   na   4.   september   2006   a informatívny výsluch   na   28.   august   2006.   Oba   termíny   však   boli   zrušené   (22.   a 24.   augusta   2006) z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Právny zástupca sťažovateľov 4. augusta 2006 upravil žalobný návrh, k čomu sa 24. augusta 2006 vyjadril odporca v 1. rade. Okresný súd 12. marca 2007 vyzval právneho zástupcu   sťažovateľov   oznámiť,   čoho   sa   v predmetnej   veci   domáha,   či   podanie z 21. novembra   2002   je   zmenou   petitu   alebo   rozšírením   žaloby.   Odpoveďou   právneho zástupcu   sťažovateľov   bolo   podanie   z 22.   marca   2007,   ktorým   oznámil,   že   podanie z 21. novembra 2002 bolo doplnením návrhu a nie jeho zmenou.

Okresný   súd   8.   júna   2007   nariadil   pojednávanie   na   22.   október   2007,   vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na úpravu petitu, všetkých účastníkov konania vyzval na predloženie prehľadu všetkých súdnych konaní, ktoré sú medzi nimi vedené, a žiadal iné okresné   súdy   o zapožičanie   súdnych   spisov.   Dňa   25.   septembra   2007   okresný   súd uznesením pripustil ako účastníkov konania na strane odporcu Ľ. F., V. F. a spoločnosť L., T.

Na pojednávaní konanom 22. októbra 2007 okresný súd vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil na 21. január 2008.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 175/2001 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom namietaného konania je návrh na určenie, že označené hnuteľné veci a nehnuteľnosti   sú   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľov.   Z hľadiska   predmetu konania ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ju považovať za právne zložitú. V doterajšom priebehu konania sa neprejavila ani   mimoriadna   skutková   zložitosť   veci.   Napokon   ani   podpredseda   okresného   súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na zložitosť veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 12 C 175/2001, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania. Predovšetkým je potrebné uviesť, že sťažovatelia podali okresnému súdu návrh, ktorého nedostatky okresný súd prostredníctvom výziev odstraňoval v podstate až do podania sťažnosti na ústavný súd. Relevantným je aj to, že sťažovatelia cestou svojho právneho zástupcu využívali všetky procesné prostriedky, ktoré mali ako účastníci konania k dispozícii   (návrhy   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   opravné   prostriedky   proti procesným uzneseniam okresného súdu, doplnenie, resp. zmena žalobného návrhu, návrh na pripustenie   vstupu   ďalších   účastníkov).   Najmä   v súvislosti   s návrhmi   na   vydanie predbežných   opatrení   bol   okresný   súd   nútený   opakovane   vyzývať   sťažovateľov   na odstránenie ich nedostatkov, resp. ich upresnenie. Obdobná situácia vznikla pri doplnení návrhu,   resp.   jeho   zmene.   Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   sťažovatelia   svojím   správaním prispeli k celkovej dĺžke trvania konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a vyhodnotil v rámci doterajšieho konania tieto obdobia:

a) Vec sťažovateľov pôvodne napadla na okresný súd 10. októbra 1997. Po vyhovení návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia a po vykonaní ďalších procesných úkonov, ktoré sa od tohto rozhodnutia následne odvíjali, okresný súd z podnetu Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu (ale aj z podnetu Krajského súdu v Bratislave) odstúpil predmetnú vec Krajskému súdu v Bratislave. Priebeh ďalšieho konania, ktoré sa týkalo či už samotného merita veci alebo rozhodovania o vecnej a miestnej príslušnosti, okresný súd nemohol   žiadnym   spôsobom   z hľadiska   jeho   trvania   a vykonávania   procesných   úkonov ovplyvniť, a to až do rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 186/01 z 30. marca, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   18.   apríla   2001   a   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o vecnej a miestnej príslušnosti okresného súdu. Teda obdobie od 6. septembra 1999 (odoslanie spisu Krajskému   súdu   v Bratislave)   do   26.   apríla   2001   (Krajský   súd   v Bratislave   zaslal   spis okresnému súdu na ďalšie konanie) nie je možné, vo vzťahu k porušeniu základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, pričítať na vrub okresného súdu ako ním zapríčinené predĺženie trvania konania, príp. konanie so zbytočnými prieťahmi.

b) V obdobiach od 2. septembra 1998 do 21. júla 1999 a od 11. novembra 2005 do 9. mája   2006   konal   o odvolaní   účastníkov   konania   (či   už   odporcu   v 1.   rade   alebo sťažovateľov) proti uzneseniam okresného súdu Krajský súd v Trnave. Ani tieto obdobia nie je možné pričítať na ťarchu okresnému súdu.

c) Okresný súd po určení jeho vecnej príslušnosti rozhodnutím najvyššieho súdu však prvý úkon vykonal až po jednom roku a piatich mesiacoch (9. októbra 2002), keď vyzval sťažovateľov,   aby   oznámili   hodnotu   predmetu   konania.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd posúdil   ako   obdobie   nečinnosti.   Ďalšou   nečinnosťou   okresného   súdu   sa   vyznačovali obdobia od 10. júna 2003 do 1. októbra 2003, od 16. októbra 2003 do 14. mája 2004, od 5. augusta 2004 do 11. apríla 2005 a od 24. augusta 2006 do 12. marca 2007. Celková doba nečinnosti   okresného   súdu,   počas   ktorej   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, je viac ako tri a pol roka.

Po   celú   dobu   konania   okresný   súd   vykonával   iba   procesné   úkony   súvisiace s prípravou a nariadením pojednávania vo veci samej. Žiadne meritórne pojednávanie sa však   v tejto   veci   pred   okresným   súdom   napriek   jeho   opakovanému   nariadeniu neuskutočnilo. Podstatu doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom predstavovalo zabezpečovanie   dokladov,   zabezpečovanie   súvisiacich   súdnych   spisov   iných   súdov, ale najmä   rozhodovanie   o návrhoch   na   vydanie   predbežných   opatrení   a   odstraňovanie nedostatkov podaní. Z uvedených dôvodov ústavný súd hodnotil konanie pred okresným súdom ako také, v ktorom okresný súd konal nesústredene a neefektívne.

Tvrdenie okresného súdu, že vo „veci bol sťažený postup konania v súvislosti s tou skutočnosťou,   že bolo   potrebné,   aby   sa   vecou   zaoberali   viacerí   sudcovia   vzhľadom   na odchod   niektorých   sudcov   z tohto   súdu,   ako   aj   nástup   sudkyne   na   riadnu   materskú dovolenku“,   ústavný   súd   neakceptoval.   V súvislosti   s otázkou   opakovanej   zmeny zákonného sudcu vybavujúceho predmetnú vec ústavný súd poznamenáva, že problémy s personálnym obsadením všeobecného súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 270/06).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol,   že   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 12 C 175/2001 ani po období takmer desať rokov od podania návrhu nie je právoplatne skončené, stále sa nachádza v štádiu riešenia základných procesných otázok a dokazovania. Celý priebeh doterajšieho konania je poznačený málo efektívnou činnosťou okresného súdu a zbytočnými prieťahmi. Pretože postup okresného súdu efektívne neviedol k rozhodnutiu vo veci samej a k nastoleniu stavu právnej istoty sťažovateľov   a je poznačený aj obdobím   nečinnosti,   ústavný súd   rozhodol,   že v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12 C 175/2001   bolo porušené   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk pre každého z nich s odôvodnením: „Od podania žalobného návrhu ubehlo viac ako deväť rokov, kedy sťažovatelia podali návrh na začatie konania.

(...) sťažovatelia trpia neistotou v spravodlivý súdny proces, čo má podstatný vplyv aj na zdravotný stav sťažovateľov. Sťažovateľovi v 1. rade, počas nečinnosti súdov vznikli zdravotné problémy, ktoré boli spôsobené nečinnosťou súdov.

Nemalé sú aj spoločenské problémy (...). Ďalej   poukazujeme,   že   ani   doterajší   priebeh   nenaznačuje   skoré   skončenie   veci, nakoľko súd po viac ako 9-tich rokoch ešte nerozhodol ani na prvom stupni.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   zistenú   nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu, s prihliadnutím na celkovú dobu konania, ale aj na podiel   sťažovateľov   na   dĺžke   trvania   konania,   považuje   za   primerané   pre   každého sťažovateľa v sume 50 000 Sk tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v sume 12 147 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), c) a § 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov. Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2007   pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov je 2 376 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľom   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a príprava zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu),   čo   v   prípade   dvoch   sťažovateľov predstavuje sumu 12 157 Sk vrátene štvornásobku režijného paušálu a 19 % DPH.

Vzhľadom na to, že právny zástupca si uplatnil úhradu trov len v sume 12 147 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007