znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 109/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   základného   práva   na   ochranu   života   podľa   čl. 15   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. marca 2006 doručená sťažnosť Ing. M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   ochranu   života   podľa   čl. 15   ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánom   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajské riaditeľstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997.

Sťažovateľka   uviedla,   že „Za   zásah   do   ústavou   zaručených   práv   a   slobôd sťažovateľka   považuje   postup   Krajského   riaditeľstva   PZ   v   Košiciach,   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície,   ktorého   výsledkom   bolo   trestné   stíhanie   sťažovateľky   odo   dňa 10. 9. 1997 do dňa 24. 1. 2006 (právoplatnosť uznesenia o zastavení trestného konania), ktoré po viac ako ôsmich rokoch bolo zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestných činom a nie je dôvod na postúpenie veci“.

Skutkový stav, od ktorého odvodzuje sťažovateľka porušenie svojich označených práv, je v sťažnosti opísaný od 17. júla 1997, keď:

„1. (...) vzniesol vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice (ďalej len vyšetrovateľ) pod ČVS: KUV-56/20-1997 obvinenie V. J. a M. J. za trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, na tom skutkovom základe, že V. J. ako spoločník a konateľ firmy J. s. r. o. K., M. J. ako spoločník a zároveň skladník v spoločnosti J. s. r. o. K., K., v priebehu   rokov   1993   až   1995   svojím   konaním   spočívajúcom   v   dvojitom   vedení účtovníctva   uvedenej   firmy,   konkrétne   vyhotovovaním   fingovaných   vlastných   dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti na odpredaj tovaru,   ktorý   už bol   evidenčné   odpredaný,   avšak   ostával   vo   firme   J.   s. r. o.   K.,   bez odvedenia príslušnej dane z pridanej hodnoty vo výške 1.883.105,- Sk (...)

2. Dňa   10. 9. 1997   vzniesol   vyšetrovateľ   pod   ČVS: KUV-56/20-1997   obvinenie sťažovateľke pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148   ods. 1,   ods. 5   Trestného   zákona   účinného   do   31. 12. 2005   na   tom   skutkovom základe,   že   sťažovateľka   v   dobe   od   svojho   nástupu   do   firmy   J.   s. r. o.   K.,   K.,   ako ekonomická poradkyňa v roku 1993, zároveň ako spoločník firmy, spolu s V. J. a M. J. sa podieľali na skrátení dane tým spôsobom,   že zabezpečili   pre firmu počítače zn.   R., pričom bol hneď na začiatku zainštalovaný program skladovej evidencie, do ktorého bol prevedený   zásah   na základe   jej   rozhodnutia,   spracovávala   sfalšované   účtovné   doklady v účtovných uzávierkach a daňových priznaniach za rok 1993 a 1994 pre Daňový úrad K., ktorým   bolo   zistené   na   základe   prevedených   daňových   kontrol   za   rok   1993   a   1994, na základe   spracovaných   protokolov   č. j.   699/240/4164/97/SED   zo   dňa   24. 2. 1997 nedoplatok daňovej povinnosti vo výške 1.883.105,- Sk.

Už pri obvinení nebola zohľadnená skutočnosť, že sťažovateľka v predmetnej firme pracovala iba do augusta 1994, kedy ukončila pracovné pôsobenie vo firme a daňové priznanie daňového subjektu za rok 1994 nespracovávala a teda ani nemohla ovplyvniť.

3. Dňa   18. 10. 2000,   t. j.   3   roky   po   začatí   trestného   stíhania   voči   sťažovateľke, sa uskutočnilo preštudovanie vyšetrovacieho spisu.

4. Dňa 15. 11. 2000 po skončení vyšetrovania predložil vyšetrovateľ prokurátorovi z Okresnej prokuratúry K. vyšetrovací spis s návrhom na podanie obžaloby.

5. Dňa   20. 11. 2000   prokurátor   z   Okresnej   prokuratúry   K.   podal   v   predmetnej trestnej veci obžalobu sp. zn. Pv 672/99-51, na obvinených V. J., M. J. a sťažovateľku na Okresný   súd   Košice II,   pričom   ako   neskôr   konštatoval   súd   obžaloba   bola   voči sťažovateľke podaná na inom skutkovom základe, ako bolo vznesené voči nej obvinenie. Z dôvodu predpojatosti Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5 Nt 6/01-10765 prikázal v tejto trestnej veci ďalšie konanie na Okresnom súde v Trebišove.

6. Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. 5 T 187/01-10791 vrátil predmetnú trestnú vec na došetrenie prokurátorovi. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 T 187/01-10791 uviedol, že nie je po stránke skutkovej náležite vec objasnená, pričom základné pochybenie videl   Okresný   súd   v   Trebišove   v   tom,   že   zo   znaleckého   posudku   z   odboru   ekonomiky a účtovníctva nie je zrejmé, v akej predajnej cene spoločnosť označená vo výrokovej časti obžaloby   získala   tovar   vyhotovením   fingovaných   vlastných   dodacích   listov   a   výdajok k odberateľským faktúram, ktorý tovar nebol evidovaný a potom údajne odpredaný a v akej výške   z   takto   získaného   a   následne   predaného   tovaru   nebola   priznaná   daň.   Ďalšie pochybenie podľa Okresného súdu v Trebišove spočívalo v tom, že znalec z celkového počtu faktúr odoslaných v rokoch 1993 - 1994 prekontroloval iba 1.047, t. j. zhruba 50 % z celkového počtu faktúr a nie je jasné, či rozsah inkriminovaného skrátenia dane bol určený   na   základe   iba   tohto   počtu   faktúr,   alebo   na   základe   všetkých   dodacích   listov a výdajok vzťahujúcich sa k 2.094 faktúram. Napokon Okresný súd v Trebišove považoval za potrebné objasniť, kedy sťažovateľka prestala pre spoločnosť J. s. r. o. K. vykonávať činnosť   ekonómky   podľa   mandátnej   zmluvy,   keďže   táto   okolnosť   bola   dôležitá   pre posúdenie, v akom rozsahu sa obvinená podieľala na údajnom skrátení dane, z ktorého dôvodu sa Okresný súd v Trebišove dožadoval, aby znalec vyčíslil rozsah skrátenej dane ku dňu odchodu sťažovateľky zo spoločnosti J. s. r. o. K.

7. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry K. podal proti uzneseniu Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 5 T 187/01-10791 v zákonom stanovenej lehote sťažnosť.

8. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 To 166/02-10804 zamietol sťažnosť okresného prokurátora a vec vrátil aj s pokynmi na došetrenie prokurátorovi. Krajský súd v Košiciach uviedol, že v prejednávanej veci obžalobný návrh nemá zákonom požadované náležitosti, hoci je najzávažnejšou časťou obžaloby už preto, že súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je v ňom uvedený. Pochybenie spočívalo predovšetkým v tom, že v skutkovej vete obžaloby absentovalo označenie fingovaných dodacích listov a výdajok, ktoré mali byť zneužité   obvinenými   na   dosiahnutie   následku   predpokladaného   ust.   § 148   Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, v dôsledku čoho nebolo jasné, konkrétne ktoré účtovné doklady   mali   byť   predmetom   dokazovania   v   súdnom   konaní.   S   prihliadnutím   na veľké množstvo   údajne   fingovaných   dodacích   listov   a   výdajok   k   odberateľským   faktúram v obžalobnom návrhu mal byť uvedený aspoň počet prípadov,   v ktorých mali obvinení účtovné   doklady   fingovať.   V   odôvodnení   obžalobného   návrhu   bolo   potom   každopádne potrebné   ich   označiť   aspoň   číslom a dátumom   ich   vystavenia.   Pretože   sa tak   nestalo, obžaloba nevytvárala nevyhnutné podmienky pre zistenie skutkového stavu veci v súdnom konaní.

9. Vyšetrovateľ   v   rámci   doplnenia   vyšetrovania   zabezpečil   vyhotovenie   dodatku k znaleckému posudku č. 1/1999 z odboru ekonomika a účtovníctvo vypočul sťažovateľku a znalca Ing. O. B.

10. Dňa 16. 1. 2003 odovzdal vyšetrovateľ prokurátorovi z Okresnej prokuratúry K. vyšetrovací spis s návrhom na podanie obžaloby.

11. Dňa   16. 1. 2003   prokurátor   z   Okresnej   prokuratúry   K.   podal   v   predmetnej trestnej   veci   opätovne   obžalobu   sp. zn.   Pv 672/99-146   na   obvinených   V.   J.,   M.   J. a sťažovateľku,   a   to   na   Okresný   súd   v   Trebišove.   Okresný   súd   v Trebišove   odstúpil predmetnú   trestnú   vec   Okresnému   súdu   Košice   II,   ktorý   rozhodol,   že je v   danej   veci nepríslušný a odstúpil predmetnú trestnú vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Nto 3/03-10902 rozhodol, že konať v tejto trestnej veci je príslušný Okresný súd v Trebišove.

12. Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. 2 T 29/03-10916 vrátil predmetnú trestnú vec na došetrenie. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 T 29/03-10916 Okresný súd v Trebišove   uviedol,   že   je   zrejmé,   že   skutok,   pre   ktorý   sa   obvinenie   vznieslo   proti sťažovateľke, je zásadne rozdielny oproti skutku v obžalobnom návrhu, preto podľa názoru súdu   prípravné   konanie   nebolo   vykonané   podľa   zákona,   najmä   v   ňom   boli   porušené predpisy zabezpečujúce právo obhajoby [§ 186 písm. d) Trestného poriadku]. Vzhľadom na uvedené   závažné   procesné   chyby   prípravného   konania   a   vzhľadom   na   potrebu objasnenia základných skutkových okolností (aj s prihliadnutím na nezákonnú rozdielnosť skutku, pre ktorý sa obvinenie vznieslo a skutku podľa obžaloby) nie je možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní, preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

13. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry K. podal proti uzneseniu Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 2 T 29/03-10916 sťažnosť.

14. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5 Tos 61/04-10928 zamietol sťažnosť okresného   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   K.   a   vec   bola   vrátená   aj   s   pokynmi na došetrenie prokurátorovi. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tos 61/04-10928 Krajský súd   v Košiciach   uviedol,   že   Okresný   súd   v Trebišove   v   napadnutom   uznesení   správne poukázal na tú skutočnosť, že podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku sa obžaloba môže podať   len   pre   skutok,   pre   ktorý   sa   vznieslo   obvinenie,   ktoré   ustanovenie   Trestného poriadku   bolo   porušené.   Zároveň,   okrem   iného,   považoval   Krajský   súd   v Košiciach za potrebné uviesť, že na základe doposiaľ vykonaných dôkazov, či už výpovedi svedkov, ako   aj   listinných   dôkazov   nevyplýva,   aby   sťažovateľka   v   najmenej   1047   prípadoch vyhotovila fingované dodacie listy a výdajky k odberateľským faktúram, pričom v tejto súvislosti   uviedol,   že   orgány   činné   v   prípravnom   konaní   sa   vôbec   nevysporiadali s uplatnenou   obhajobou   sťažovateľky,   v   rámci   ktorej   sťažovateľka   tvrdila, že nezabezpečovala   skladovú   evidenciu   ani   fakturáciu,   pričom   obhajoba   sťažovateľky je aktuálna a treba sa s ňou v prípravnom konaní vysporiadať.

15. Vyšetrovateľ   PZ   Krajského   riaditeľstva   PZ,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej polície, sa oboznámil s pokynmi Krajského súdu v Košiciach, doplnil vyšetrovanie v zmysle pokynov   Krajského   súdu   v Košiciach,   a   vzhľadom   na   to,   že   sa   nepodarilo   preukázať, že skutky   sú trestným   činom   a   nebol   dôvod   na   postúpenie   vecí   uznesením   zo   dňa 21. 12. 2005, trestné stíhanie obvinených V. J., M. J. a sťažovateľky podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005 zastavil, lebo nie je skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“

Sťažovateľka poukazuje na to, že prieťahy v napadnutej veci „... boli spôsobené postupom   Krajského   úradu   vyšetrovania   PZ   SR   Košice   a jeho   právnym   nástupcom v dôsledku legislatívnych zmien, ktorým sa stalo Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Úrad justičnej   a kriminálnej   polície   (ďalej   len   „porušovateľ“),   ktoré   nedostatočne   zisťovalo skutkový   stav,   nesprávne   vyhodnocovalo   dôkazy,   nevykonávalo   dôkazy   navrhnuté sťažovateľkou,   podalo   návrh   na   podanie   obžaloby   pre   skutok,   pre   ktorý   nebolo sťažovateľke vznesené obvinenie, ako aj v rozpore so zisteným skutkovým stavom.

Rovnako je potrebné vziať na zreteľ aj to, že sťažovateľka sa viackrát dožadovala nápravy postupu porušovateľa, a to sťažnosťami adresovanými príslušnému dozorujúcemu prokurátorovi,   ako   i   Generálnemu   prokurátorovi   SR,   v rámci   ktorých   viackrát upozorňovala na nedostatky vo vyšetrovaní, na zbytočné prieťahy vo vyšetrovaní a žiadala o odstránenie týchto nedostatkov a zbytočných prieťahov.

Písomnosťou zo dňa 30. 5. 2000 požiadala sťažovateľka o odstránenie zbytočných prieťahov   vo   vyšetrovaní   Generálneho   prokurátora   SR,   v ktorej   poukázala   na   to, že prebiehajúce trestné stíhanie má veľmi zlý vplyv na jej zdravotný stav, pričom od začatia trestného stíhania už uplynuli dva roky a sedem mesiacov a v trestnom stíhaní sa vyskytujú sporadicky nejaké procesné úkony“.

Podaním   z   23. mája 2005   sa   sťažovateľka   sťažovala   na   zbytočné   prieťahy v predmetnej   trestnej   veci   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) a požiadala ho o nápravu. Generálny prokurátor zistil nedostatky v postupe   Okresnej   prokuratúry   K.,   ako   aj   Krajskej   prokuratúry   v K.,   a oznámil sťažovateľke, že na zistené nedostatky budú tieto zložky upozornené.

Ďalej   sa   sťažovateľka   zmieňuje   o tom,   že   pri   jej   zadržaní   10. septembra 1997 a následnom umiestnení do cely predbežného zadržania jej neboli poskytnuté lieky, ktoré pravidelne užívala, v dôsledku čoho sa jej zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že musela byť nasledujúci deň po zadržaní hospitalizovaná.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, „... že za viac ako osem rokov trvania trestného stíhania voči jej osobe nebolo preukázané, že spáchala trestný čin, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie“. Dlhotrvajúce trestné stíhanie sa podľa nej prejavilo negatívne na jej zdravotnom stave a v súvislosti s tým bola nútená opakovane vyhľadať odbornú   lekársku   pomoc.   Zbytočné   prieťahy   v napadnutom   trestnom   konaní   spôsobili sťažovateľke   podľa   jej   tvrdení   nielen   závažnú   ujmu   na   jej   základných   právach, ale aj na zdraví,   pričom   ide   o   trvalé   následky.   Tieto   skutočnosti   dáva   sťažovateľka do spojitosti s namietaným porušením jej základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy.

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v ponižujúcom zaobchádzaní pri jej zadržaní 10. septembra 1997, ktoré podrobne opisuje.

Napokon,   pokiaľ   ide   o   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy, sťažovateľka   uviedla,   že   spočíva   v   odňatí   možnosti   zvoliť   si   pri   svojom   výsluchu (v procesnom   postavení   obvinenej)   uskutočnenom   10. septembra 1997   obhajcu, a to napriek   tomu,   že   v jej   prípade   išlo   o   prípad   nutnej   obhajoby.   V nadväznosti na to sťažovateľka   uviedla,   že „Porušenie   predpisov   zabezpečujúcich   právo   obhajoby konštatoval aj Okresný súd v Trebišove uznesením sp. zn. 2 T 29/03-10916, ktorým vrátil predmetnú trestnú vec na došetrenie“.

Čo sa týka požadovaného priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré uplatňuje v celkovej sume 7 miliónov slovenských korún, vyjadruje sťažovateľka názor, že jej   okrem   čiastočnej   satisfakcie   za   spôsobené   psychické   a   fyzické   útrapy   primerane nahradí   aj   škodu   (vrátane   ušlého   zisku),   ktorá   jej   vznikla   v súvislosti   s osem   rokov trvajúcim trestným stíhaním.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Právo Ing. M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Krajským   riaditeľstvom   PZ v Košiciach porušené bolo.

2. Ing.   M.   D.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.000.000,- Sk   (slovom:   tri   milióny   slovenských   korún)   titulom   porušenia   čl. 48   ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je Krajské   riaditeľstvo   PZ   v Košiciach   povinné   jej   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Právo Ing. M. D. na ochranu života podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, Krajským riaditeľstvom PZ v Košiciach porušené bolo.

4. Ing. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000.000,- Sk (slovom: štyri milióny slovenských korún) titulom porušenia čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ktoré je Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. I. R., advokátovi, vo výške 5.788,- Sk na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým   zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra, I. ÚS 34/06).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka predovšetkým namietala porušenie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského riaditeľstva vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Zo sťažnosti,   ako   aj   z informácie,   ktorú   ústavnému   súdu   poskytlo   krajské riaditeľstvo,   vyplýva,   že   jeho   uznesenie   sp. zn.   ČVS: KUV-56/20-1997   z   21. decembra 2005,   ktorým   bolo   zastavené   trestné   stíhanie   sťažovateľky   a   ďalších   dvoch spoluobvinených, nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2006, z čoho je zrejmé, že konanie, v ktorom malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej označených práv, bolo právoplatne skončené 24. januára 2006.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   sťažovateľky   ústavnému   súdu   doručená, t. j. 23. marca 2006, bol už odstránený stav právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením uvedeného trestného konania, a k porušovaniu jej označených práv už dochádzať nemohlo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02)   sa   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 38   ods. 2 listiny   (vrátane   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   poskytuje   v konaní   pred   ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským riaditeľstvom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu týchto práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci.   K   odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) to, že musí smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   týchto základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na to,   aby   sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. m. m. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05).

Meritórne   konanie   o   námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   (vrátane základného   práva podľa   čl. 38   ods. 2 listiny   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru) je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť   stav   právnej   neistoty   vyvolaný   zbytočnými   prieťahmi.   V   prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu označených   práv   sa   sťažovateľka   mohla   brániť   (do   zastavenia   jej   trestného   stíhania) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu života podľa čl. 15 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánom   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy má každý právo na život.

Porušenie   uvedeného   základného   práva   vidí   sťažovateľka   v   tom, „... že napriek požiadavke   a   upozorneniu   sťažovateľky   jej   bolo   poskytnutie   liekov   porušovateľom znemožnené, z ktorého dôvodu sťažovateľka v Cele predbežného zadržania skolabovola, bola k nej privolaná Rýchla zdravotná pomoc a bola hospitalizovaná“.

Okrem   toho   malo   byť   jej   právo   na život   podľa   čl. 15   ods. 1   ústavy   porušené aj v dôsledku zbytočných prieťahov v namietanom trestnom konaní.

Cieľom   ustanovenia   čl. 15   ods. 1   prvej   vety   ústavy   je   zabezpečiť   ochranu jednotlivca (fyzickej osoby) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života.

Ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   súvislosť   medzi   namietaným   postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   odmietne ju (napr. m. m. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 31/98).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   medzi   namietaným   porušením   základného   práva na život   podľa   čl. 15   ods. 1   ústavy   a postupom   krajského   riaditeľstva   v napadnutom trestnom konaní nie je priama príčinná súvislosť.

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 15 ods. 1 ústavy a namietaným postupom krajského riaditeľstva možno vyvodiť najmä z toho, že týmto postupom nemohlo byť priamo zasiahnuté do podstaty základného práva sťažovateľky na život. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľka   dáva   do   súvislosti   negatívne   dôsledky   trestného   konania na jej zdravotný stav so škodou, ktorú v dôsledku toho mala utrpieť, ústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov,   ktorý   jej   poskytuje   právne prostriedky,   využitím   ktorých   sa   môže   domáhať   aj   nápravy   vo   forme   náhrady   škody zahrňujúcej taktiež nemajetkovú ujmu.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   nezákonným   postupom   krajského   riaditeľstva v prípravnom konaní v jej trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 došlo aj k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ako už bolo uvedené, trestné stíhanie (začaté uznesením sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 z 10. septembra 1997) bolo právoplatne zastavené 24. januára 2006.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť, pričom zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Námietky sťažovateľky týkajúce sa tvrdeného nezákonného postupu krajského riaditeľstva v súvislosti s jej zadržaním a neprítomnosťou obhajcu pri jej výsluchu, v dôsledku čoho mali byť porušené jej základné práva čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy,   sa   týkajú   skutočností,   ku   ktorým   došlo   10. septembra 1997.   Napadnutý   postup možno podľa názoru ústavného súdu považovať za „iný zásah“, o ktorom sa sťažovateľka dozvedela už v deň, keď k nemu došlo. To sa v celom rozsahu vzťahuje aj na namietané porušenie základného práva podľa čl. 15 ods. 1 ústavy pokiaľ ide o neposkytnutie liekov v cele predbežného zadržania.

Predmetná   sťažnosť   bola   doručená   osobne   do   podateľne   ústavného   súdu 23. marca 2006, teda vo vzťahu k namietanému postupu krajského riaditeľstva sa tak stalo bezpochyby po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred   ústavným   súdom,   preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde oneskorene podaná.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 považuje ústavný súd okrem toho za potrebné poznamenať, že sťažovateľka dosiahla v tejto časti nápravu   už   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   keď,   ako   sama   uviedla,   Okresný   súd v Trebišove, konštatujúc porušenie predpisov zabezpečujúcich právo obhajoby, uznesením sp. zn. 2 T 29/03-10916 zo 14. septembra 2004 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006