znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 109/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P.,   CSc.,   bytom N. Z.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02) z 26. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc.,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2002 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k.   5   C   37/00-93   (5   Cdo   16/02) z 26. februára 2002.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva v tom, že najvyšší súd uznesením   č.   k.   5   C 37/00-93   (5   Cdo   16/02)   odmietol   jeho   dovolanie proti   uzneseniu Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   7   Co   394/00   z   25.   apríla   2001   o odmietnutí   odvolania sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že pri doručovaní zásielok poštou neplatí právna fikcia podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a preto lehota na prevzatie zásielky nie je tri dni, ale podľa § 43 ods. 1 Poštového poriadku   18 dní, preto štátny   orgán   (t.   j.   najvyšší   súd)   ju   pri   posudzovaní   dôvodnosti   dovolania   sťažovateľa nemohol aplikovať. Sťažovateľ zásielku na pošte skutočne prevzal, čo má prednosť pred náhradným   doručením   podľa   §   47   ods.   2   OSP,   preto   odvolacia   lehota   podľa   názoru sťažovateľa začala plynúť dňom skutočného doručenia zásielky, a nie dňom náhradného doručenia. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ žiada vysloviť porušenie základného práva   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušiť uznesenie najvyššieho súdu č. k. 5 C 37/00-93 (5 Cdo 16/02) z 26. februára 2002 a zaplatiť sťažovateľovi 1 000 000 Sk.

II.

Právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb,   ktorými namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika reatifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“), ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa,   tak   ako   mu   to   ukladá   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V rámci predbežného prerokovania ústavný súd skúma, či sú splnené podmienky pre prijatie návrhu na ďalšie konanie a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Predmetom predbežného prerokovania v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 4/02) je len rozhodovanie o prijatí   návrhu   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta.

Rozhodovanie o zrušení rozhodnutia - uznesenia najvyššieho súdu, ktoré požaduje sťažovateľ,   vyplýva   z čl.   127   ods.   2   ústavy   a   nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení porušenia   základných   práv   a slobôd.   Rovnako   rozhodovanie   o primeranom   finančnom zadosťučinení,   ktoré   vyplýva   z čl.   127   ods.   3   ústavy,   za   ktoré   považuje   ústavný   súd sťažovateľom   označenú   sumu   napriek   absencii   jej   bližšej   identifikácie,   je   spojené s vyslovením porušenia základných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   tieto   otázky   v rámci   predbežného prerokovania   neposudzoval.   Posudzoval   len   otázku,   či   nie   sú   dôvody   na   odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jedným z dôvodov odmietnutia návrhu na predbežnom prerokovaní uznesením bez ústneho   pojednávania   je   zjavná   neopodstatnenosť   návrhu.   Podľa   doterajšej   judikatúry ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ v sťažnosti   namieta   zistenie   skutkového   stavu   a uznesenie   Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 394/00-57 z 25. apríla 2001, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5 C 37/00 a ktoré bolo základom pre odmietnutie jeho dovolania voči tomuto rozhodnutiu najvyšším súdom (uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/02), čím najvyšší súd porušil podľa jeho názoru jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   namieta   na   ústavnom   súde   nerešpektovanie   jedného   z aspektov prípustnosti dovolania, a to ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, pretože tvrdí, že mu bola postupom najvyššieho súdu odňatá možnosť konať pred súdmi, čo znamená porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Za hlavnú prekážku možnosti uplatniť právo na súdnu ochranu považuje sťažovateľ názor najvyššieho súdu týkajúci sa doručovania zásielok poštou, v súvislosti s čím namieta aplikáciu právnej fikcie doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP a lehôt s ním spojených, čo ho vedie k záveru, že mu bol znemožnený prístup na súd.

Bolo teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska jej vecnej opodstatnenosti určiť, či preskúmanie tvrdení sťažovateľa vylučuje akúkoľvek možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na prístup na súd.

Tak, ako už ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol (I. ÚS 4/00), zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu v systéme ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy.   Na   tejto   skutočnosti   je   založené pravidlo (§ 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého poskytnutie ochrany individuálne určenému právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné   prostriedky,   ktoré   sú   mu   dostupné   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (mutatis mutandis I. ÚS 49/98).

Za takýto právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd možno považovať aj dovolanie a s ním spojené dovolacie konanie za splnenia podmienky domáhania sa tohto práva ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to podľa čl. 51 ods. 1 ústavy v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Týmto   zákonom   je   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   ustanovuje   kritériá   prípustnosti dovolania. Pritom ústavný súd už vyslovil, že v prípade dovolacieho konania   môžu byť podmienky   na   prístup   k súdnej   ochrane   ustanovené   prísnejšie   ako   u súdu   prvého   alebo druhého   stupňa,   čo   je   napokon   dané   samotnou   povahou   dovolania   ako   mimoriadneho opravného prostriedku (II. ÚS 72/01).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   prioritne   zaoberal   prípustnosťou   dovolania a dospel k záveru, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené. Znamená to, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa zaoberal, čo vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Cdo 16/02 z 26. februára 2002, ktorým najvyšší súd dovolanie proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 25. apríla 2001 sp. zn. 7 Co 394/00 odmietol.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (I. ÚS 24/00). Taktiež v tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, čo sa v danom prípade nepreukázalo.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   samo   osebe   viesť   k záveru   o odmietnutí   jeho   prístupu   na   súd   a porušení   jeho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 4/00 vyslovil, že posúdenie, či opravný prostriedok bol alebo nebol podaný v lehote určenej zákonom, je svojou povahou posúdením   skutkovej   otázky.   S poukazom   na   to,   čo   už   v tejto   súvislosti   bolo   vyššie uvedené,   takéto   posúdenie   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu,   a nie   do právomoci ústavného súdu.

V súvislosti   s ustanovením   lehôt   na   podanie   opravného   prostriedku   ústavný   súd uvádza, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup na súd nie je absolútne. Pravidlá týkajúce sa lehôt ustanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty.   Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá   budú   aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (pozri vec Péter De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok z 28. októbra1998).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2002