SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 108/2016-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiKOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátomJUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 8 Co 314/2015 z 30. júna 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružovádolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenejadvokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 314/2015 z 30. júna 2015 (ďalej len„napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konaniao náhradu škody vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 10 C 79/2014 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd uznesením sp. zn.10 C 79/2014 z 2. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým„zakázal žalovanému (sťažovateľovi) nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. 364 v okrese
, parc. č. 10566/1 o výmere 1.316 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 10566/2 o výmere 5.584 m2, a par. č. 10566/1 ostatné plochy o výmere 110 m2, stavba súpisné č. 480, postavená na par. č. 10566/1 nebytová budova; na LV č. 399, v okrese
par. č. 9383/13 o výmere 136 m2ostatné plochy, par, č. 9383/28 o výmere 279 m2ostatné plochy v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny, založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných či viacstranných právnych úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, zaťaženia, prenajímania nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu, ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku žalovaného a to až do právoplatného rozhodnutia vo vec samej.“.
Krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 11 Co 82/2014 z 28. júla 2014uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014 z 2. júna 2014 potvrdil.
Písomným podaním z 15. januára 2015 sa sťažovateľka domáhala zrušeniapredbežného opatrenia nariadeného uznesením sp. zn. 10 C 79/2014 z 2. júna 2014.Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 79/2014 z 21. januára 2015 návrh sťažovateľky nazrušenie predbežného opatrenia zamietol, pričom následne krajský súd ako súd druhéhostupňa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014z 21. januára 2015.
Podľa názoru sťažovateľky„postupom a uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na podporu citovaného právneho názoru sťažovateľka argumentuje:„Jedným z princípov, predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť... Právnym záverom súdu prvého stupňa sťažovateľ prejavil kvalifikovaný nesúhlas vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 21. 01. 2015 spis. zn. 10 C/79/2014-441, pričom na predloženú právnu argumentáciu sťažovateľa odvolací súd reagoval len tak, že sa stotožnil so závermi uznesenia súdu prvého stupňa bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľa teda odvolací súd nereagoval vôbec. Z týchto dôvodov toto uznesenie odvolacieho súdu je arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka okrem iného uvádza:„... právny záver, ktorý odvolací súd z ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyvodil, je zjavne arbitrárny, logicky z neho ani nevyplýva a je v príkrom rozpore s ustálenou praxou slovenských súdov a s názormi vyslovenými v odbornej literatúre. Odvolací súd svojím uznesením zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 tak odchýlil od tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, že zásadne poprel jeho účel, podstatu a zmysel... Sťažovateľ má za to, že v predmetnej veci odvolací súd tým, že ustanovenia § 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval svojvoľne tak, že zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel, porušil jeho základné práva podľa ustanovení čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015- 476 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014z 21. januára 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09atď.).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňouoznačeného základného práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru je tvrdenie, žekrajský súd ako odvolací súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, pričom„na odvolacie námietky sťažovateľa teda odvolací súd nereagoval vôbec“a tiež„ustanovenia § 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval svojvoľne tak, že zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel“.
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebnézdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie či zrušenie predbežného opatrenia jepredovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdnyorgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažnosti, v ktorýchsťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením zdržanlivo,vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať dorozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú predbežné opatrenia, a tonielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto,že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konanianezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzujepredbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutéhorozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie,resp. zrušenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môžezasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhuna vydanie či zrušenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálnepožiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva naspravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie či zrušenie predbežnéhoopatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byťvydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeranýmspôsobom odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkovkonania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konanío predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomeryúčastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto savydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, protikomu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidlazasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nichnemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutiapredstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrhzrušené (IV. ÚS 257/2010).
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 250/09).
Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 10 C 79/2014 z 21. januára 2015uvádza:
„Po preskúmaní návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia a priložených listinných dôkazov dospel súd k názoru, že tento nie je dôvodný.
Odporca neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na rozhodnutie súdu podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona.
K jednotlivým dôvodom, ktorými odporca argumentuje, tunajší súd uvádza nasledovné:
Samotné zrušenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 14 Co 453/2010 z 1. marca 2012 Nálezom Ústavného súdu IV. ÚS 156/2014-74 zo dňa 19. júna 2014 ešte neznamená, že odpadol dôvod, na ktorom bolo podľa odporcu uznesenie o nariadení predbežného opatrenia postavené. V prvom rade nebolo predbežné opatrenie nariadené len na základe tohto rozsudku (odporúčame pozorne prečítať uznesenie súdu) a v druhom rade samotné zrušenie tohoto rozsudku znamená len to, že krajský súd bude musieť svoje pôvodné rozhodnutie riadne odôvodniť a vysporiadať sa s argumentáciou odvolateľa, pretože pôvodné zdôvodnenie rozsudku nespĺňalo kritériá uvedené v § 157 O. s. p., čím bolo podľa Ústavného súdu SR porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. Táto nová skutočnosť môže byť dôvodom len na prerušenie tunajšieho prebiehajúceho konania. Voľné finančné zdroje, uvedené v Súvahe, na ktoré odporca poukazuje, sú čo do svojej výšky v hrubom nepomere s výškou žalovanej pohľadávky. Preto pre prípad úspechu navrhovateľa v konaní, by takéto zdroje nepostačovali a aj táto skutočnosť bola dôvodom na nariadenie predbežného opatrenia, hoci to v uznesení nebolo výslovne uvedené. To, že v r. 2012 vykázal odporca účtovnú stratu je fakt, ktorý je podopretý údajmi z Daňového priznania, pričom tunajší aj krajský súd nemohol z iných, než navrhovateľom predložených listinných dôkazov pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia, vychádzať. Správu nezávislého audítora, ktorú odporca založil do spisu nemôže súd brať do úvahy ako dôvod pre zrušenie predbežného opatrenia, nakoľko, ako už bolo uvedené, hospodárenie odporcu v r. 2008-2013, i keď podľa navrhovateľa vyrovnané, ešte neznamená, že tomu tak bude i v budúcnosti, rok 2012 preukázal opak a tunajší ani odvolací súd nikde vo svojich rozhodnutiach neuviedli, že odporca znižuje hodnotu svojho majetku, ale len to, že v r. 2012 vykázal účtovnú stratu.
Bagatelizovanie dôkaznej sily v minulosti uzatvorenej Záložnej zmluvy odporcom taktiež nie je namieste. Oba konajúce súdy vychádzali pri svojich úvahách z dôkazov, ktoré mali k dispozícii a ani tento fakt nie je nijako spochybniteľný.
Zákaz prenájmu nebytových priestorov na dobu dlhšiu ako jeden rok nijako neohrozuje podnikateľskú činnosť odporcu a nemôže mu spôsobiť žiadne finančné ťažkosti. Tento zákaz sa netýka už uzatvorených nájmov, a platí len do skončenia konania vo veci samej. Samotná analýza NARKS-u ešte nedokazuje, že odporca nebude mať záujemcov o nájom jeho nebytových priestorov aj na súdom povolenú dobu, ktorú môže následne predĺžiť.
Odôvodnenia rozhodnutí tunajšieho i odvolacieho súdu obsahujú argumenty, ktorými podopreli splnenie všetkých základných predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne a žiadny z nich nemôže chýbať. Pretože dôvody, pre ktoré odporca navrhuje zrušenie predbežného opatrenia zahŕňajú len niektoré z týchto predpokladov, pričom argumenty odporcu sú nepresvedčivé, nedostatočné až právne irelevantné, súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, nakoľko dôvody, pre ktoré bolo nariadené nepominuli a naďalej pretrvávajú. Vydané predbežné opatrenie bolo riadne zdôvodnené prvostupňovým aj odvolacím súdom a je právoplatné.“
Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresnéhosúdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadeniapojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len naskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť nazdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, pričomv odôvodnení napadnutého uznesenia sa zaoberal i predpokladmi na vydanie predbežnéhoopatrenia, čo bolo podmienené povahou napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti krajskýsúd v napadnutom uznesení uvádza:
„Základnými predpokladmi pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i preukázanie naliehavej potreby dočasnej úpravy vzťahu medzi účastníkmi, a to osvedčením bezprostrednosti ohrozenia nároku, resp. existencia súdneho rozhodnutia alebo stav v súdnom konaní, ktorý osvedčuje, že reálne dôjde k vydaniu rozhodnutia, ktoré môže byť exekučným titulom.
Predbežné opatrenie nie je možné vydať len na základe tvrdení navrhovateľa bez toho, aby boli osvedčené aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožňujú záver o opodstatnenosti návrhu vo veci samej. Z hľadiska skutkového je preto nevyhnutným predpokladom úspešnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia taký stupeň spoľahlivého osvedčenia základných skutkových okolností tvrdených v návrhu, pri ktorom možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a na ich základe usudzovať s väčšou mierou pravdepodobnosti na vydanie priaznivého rozhodnutia vo veci samej. Z hľadiska predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia je tiež potrebné zisťovať právny záujem navrhovateľa na jeho vydaní, vo vzťahu k predmetu konania. Povinnosťou navrhovateľa je preto osvedčiť potrebu úpravy takých pomerov účastníkov, ktoré majú bezprostredný vzťah k prejednávanej veci a ktorej konanie si takúto dočasnú úpravu až do právoplatného skončenia konania, najmä z hľadiska nerušeného ďalšieho postupu konania, vyžaduje. Navrhovateľ musí osvedčiť, že nariadením predbežného opatrenia sa dosiahne účel efektívnej ochrany poskytovanej v základnom konaní tak, aby v priebehu ďalšieho konania vo veci samej, nedošlo k zhoršovaniu právneho postavenia navrhovateľa vzhľadom na ním uplatňovaný nárok. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalším predpokladom pre vydanie predbežného opatrenia je vecná a obsahová súvislosť navrhovaného predbežného opatrenia so základným konaním vo veci samej.
V posudzovanej veci Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 02. 06. 2014, č. k. 10 C/79/2014-173, nariadil predbežné opatrenie, ktorým odporcovi zakázal nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na LV... v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny, založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných, či viacstranných právnych úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, či zaťaženia, prenajímania nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku odporcu, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej; keď dospel k záveru, že predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia v súlade s podaným návrhom; i pokiaľ ide o rozsah uloženého zákazu; boli splnené. S týmto záverom sa stotožnil i Krajský súd v Bratislave, ktorý; na odvolanie odporcu; uznesením zo dňa 28. 7. 2014, č. k. 11 Co 82/2014-228, toto uznesenie ako vecne správne potvrdil, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia; v nadväznosti na námietky odporcu; obdobné ako v konaní v posudzovanej veci; uviedol, že úpravu pomerov odporcu k predmetným nehnuteľnostiam považuje za naliehavú a potrebnú, z hľadiska poskytnutia dočasnej ochrany ohrozených práv navrhovateľa a zabránenia ďalšiemu zhoršovania jeho postavenia do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci samej, keď vzhľadom na uplatnený predmet konania a objektívne existujúci stav v hospodárení odporcu; osvedčený doloženými listinnými dôkazmi; existuje potreba dočasne upraviť pomery odporcu za účelom predídenia zaťaženia označených nehnuteľností právami tretích osôb a predídenia činností smerujúcich k znižovaniu ich hodnoty, pričom uložené obmedzenia nie sú v zjavnom nepomere so záťažou, ktorú predbežné opatrenie odporcovi spôsobí.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje na znenie§ 77 ods. 2 OSP a uvádza:
„Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, vydaným na základe skutkového stavu osvedčeného v čase jeho vydania (§ 154 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.) je súd viazaný a jeho zmenu nemožno dosiahnuť inak, než zákonom predpísaným spôsobom, t.j. v rámci odvolacieho konania, ktoré konanie v danej veci prebehlo a odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa konštatujúc, že predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia boli naplnené. Inštitút zrušenia predbežného opatrenia nemôže slúžiť na nápravu (prípadných) pochybení v konaní o jeho nariadenie a jeho cieľom a účelom môže byť výlučne dosiahnutie zmeny; príp. zrušenie; dočasnej úpravy pomerov v prípade závažnej zmeny pomerov po nariadení predbežného opatrenia, ktorá má za následok, že ďalšie trvanie uložených obmedzení už nie je z hľadiska účelu predbežného opatrenia potrebné.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením návrh odporcu na zrušenie predbežného opatrenia; v súlade s ust. § 72 ods. 2 O. s. p.; z dôvodu trvania dôvodov, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené; zamietol, keď odporca relevantnú zmenu skutkových okolností na jeho strane; ktoré by odôvodňovali zrušenie predbežného opatrenia; nepreukázal ani neosvedčil (ani netvrdil), keď splnenie predpokladov na zrušenie predbežného opatrenia odôvodnil iba skutočnosťami, ktoré tu boli už v čase jeho nariadenia; o ktorom právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 02. 06. 2014, č. k. 10 C/79/2014-173, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 07. 2014, č. k. 11 Co 82/2014-228.
Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho argumentáciou, že samotná existencia dlhu nemôže byť dôvodom nariadenia predbežného opatrenia a ani tým, že nariadené predbežné opatrenie mu spôsobuje trvalé výpadky v tržbách, a tak predstavuje hrozbu priameho, bezprostredného a nenapraviteľného zásahu do jeho práv a ohrozuje i faktické uspokojenie nároku navrhovateľa uplatneného v konaní vo veci samej, odvolací súd uvádza, že tieto; rovnako ako všetky ďalšie relevantné; skutočnosti boli predmetom hodnotenia pre účely nariadenia predbežného opatrenia a z hľadiska jeho zrušenia sú bez právneho významu, a preto sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že argumentáciu odporcu v danej veci je potrebné považovať za nepresvedčivú a irelevantnú.
Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností na základe obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že odporca nepreukázal v danej veci splnenie zákonných predpokladov na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia (§ 77 ods. 2 O. s. p.), a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O. s. p.).“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, žeargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdnehoporiadku týkajúcim sa podmienok nariadenia predbežného opatrenia, ako i jeho zrušenia.V súvislosti s aplikáciou § 77 ods. 2 OSP ústavný súd konštatuje, že z citovaného zneniaodôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva záver, že nemožno zrušiťpredbežné opatrenie v prípade, ak v ďalšom konaní vyjde najavo, že zákonompredpokladané dôvody jeho nariadenia tu neboli. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia jezrejmé, že skutočnosti, na ktoré poukazuje sťažovateľka, krajský súd (a pred ním okresnýsúd) nepovažoval za také, ktoré by vyšli najavo dodatočne a sú spôsobilé zmeniť právneposúdenie podmienok, z ktorých všeobecné súdy vychádzali pri nariadení predbežnéhoopatrenia. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladaťzákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho záverynemožno v posudzovanej veci považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzinapadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súdpreto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016