znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 108/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B.,   vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 30/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13 Co 352/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012 doručená sťažnosť A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 30/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Co 352/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania z 31. januára 2011 domáhala obnovy konania vo svojej právnej veci ako žalobkyne proti žalovanému M. C. Pôvodné konanie prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 205/2007. Návrh na obnovu odôvodnila tým, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 62/2009 z 28. septembra 2010 bola zmluva o sprostredkovaní prípravy   študenta   na   skúšky   v   študijnom   odbore   „právo“   v zmysle   §   39   Občianskeho zákonníka posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny vzťah založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-právny vzťah. Obdobná zmluva bola aj predmetom pôvodného konania.

Uznesením okresného súdu č. k. 13 C 30/2011-70 z 20. októbra 2011 bol návrh na obnovu   konania   zamietnutý.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   352/2011-93 zo 16. januára   2012   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Potvrdzujúce   uznesenie krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 30. januára 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Všeobecné   súdy   argumentovali   tým,   že   právny   názor   na   výklad   zákona vyslovený   iným   orgánom   než   procesným   súdom,   ktorý   vo   veci   konal   v   rámci   svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania. Nie je možné v danom prípade povoliť obnovu konania, pretože tu nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sťažovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, pretože rozhodnutie súdu v   inej   veci   dôvodom   na   obnovu   konania   nie   je.   Sťažovateľka   obsahovo   nerozlíšila rozdielnosť procesných inštitúcií, a to procesného dôkazu a právneho názoru. Pritom podľa sťažovateľky ide o protirečenie, lebo na jednej strane má byť rozhodnutie najvyššieho súdu samo osebe dôkazom, avšak na druhej strane právny názor v ňom uvedený už nemá byť dôkazom. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší   súd   rozhodoval   o   takej   istej   zmluve,   akú   sťažovateľka   uzatvorila   s   mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná. Rozhodnutie najvyššieho súdu však v skutočnosti nie je právnym názorom, ale dôkazom, resp. rozhodnutím, ktoré je spôsobilým dôvodom na obnovu konania, keďže môže zjavne pre sťažovateľku privodiť priaznivejší výsledok vo veci.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 13 C 30/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 13 Co 352/2011 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu zo 16. januára 2012 a okresného súdu z 20. októbra 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania v sume 323,50 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 13 Co 352/2011-93 zo 16. januára 2012 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 30/2011-70 z 20. októbra 2011 o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Podľa   názoru   krajského   súdu z odvolania   sťažovateľky   vyplýva,   že   táto   nerozlišuje   obsahovo   medzi   rozdielnymi procesnými inštitúciami, a to procesným dôkazom a právnym názorom. Právny názor býva označovaný   aj   ako   právny   základ   a   procesné   dôkazné   prostriedky   sú   vymenované v ustanovení § 125 Občianskeho súdneho poriadku. Dôkazmi sa zisťuje skutkový stav veci. Právny   názor   (právny   základ,   právne   posúdenie,   právny   záver)   je   súčasťou   každého rozhodnutia.   Právny   záver   sa   vytvára   použitím   právnych   noriem,   pod   ktoré   môže   súd subsumovať zistený skutkový stav. Použitiu týchto právnych noriem predchádza ich výklad, ktorý slúži na potvrdenie aplikovateľnosti zamýšľaného právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia. Nesporne rozhodnutie súdu (v tomto prípade najvyššieho súdu), na ktoré sťažovateľka poukazuje, je samo osebe dôkazom. Tento dôkaz však iba osvedčuje, že v určitej veci súd rozhodol tak, ako znie výrok jeho rozhodnutia. Právny názor, ktorý v tomto   rozhodnutí   najvyšší   súd   vyslovil,   však   už   dôkazom   nie   je.   Základ   dôkazu   je väčšinou materiálny. Právny názor oproti tomu je imateriálna skutočnosť, ktorá sa vytvára myšlienkovým pochodom,   použitím   právnych   noriem, pod   ktoré môže súd subsumovať zistený skutkový stav. Použitiu týchto právnych noriem predchádza ich výklad, ktorý slúži na   potvrdenie   aplikovateľnosti   zamýšľaného   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo jednotlivého   ustanovenia.   Akýkoľvek   vyslovený   právny   názor   nie   je   a   nemôže   byť dôkazným prostriedkom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 13 C 30/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 13 Co 352/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   judikatúru   súdov   (aj   keby   malo   ísť o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci argumentovať v   prospech   pre   neho priaznivého   výkladu   a   aplikácie   práva   s poukazom na rozhodnutia   vydané   v   iných   obdobných   prípadoch.   Preto   pokiaľ   bola   sťažovateľka presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci (čoho dôkazom v jej očiach bolo aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci), mohla a mala sa pokúsiť svoj odlišný   právny   názor   presadiť   v   rámci   dovolania,   prípadne   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút obnovy   konania,   ktorý   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   najmä   na   nápravu pochybení   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   nie   teda   na   naprávanie   chybných   právnych názorov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012