znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 108/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. Z., Č., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 127, čl. 152 ods. 4 a čl. 154   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, namietaného   porušenia   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní o povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 2 Nt 3/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010 doručená a 18. februára 2010 a 24. februára 2010 doplnená sťažnosť M. J., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 127, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 2 Nt 3/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu   14.   apríla   2008   domáhal   povolenia   obnovy   konania   v jeho   trestnej   veci   pôvodne vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 38/2004. Podaním z 20. apríla 2009 sťažovateľ požiadal o nariadenie úkonov smerujúcich k prerokovaniu veci a rozhodnutiu vo veci samej a podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Na prieťahy vo veci sa sťažoval aj podaním zo 4. augusta 2009, ktoré bolo adresované okresnému súdu, a podaním z 8. septembra 2009, ktoré adresoval Krajskému súdu v Žiline. Okresný súd nariadil termín verejného zasadnutia o návrhu na obnovu konania na 17. december 2009, na ktorom uznesením návrh na obnovu konania zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „ v tejto súvislosti neobstoja ani vyjadrenia porušovateľa, že sa vo veci koná bez prieťahov. (...) V čase, keď(...) podával návrh na obnovu konania, nachádzal(...) sa vo výkone trestu odňatia slobody, t. j.(...) osobná sloboda bola obmedzená a   v   takýchto   prípadoch   je   požiadavka   na   rozhodnutie   veci   v   primeranom   čase   ešte naliehavejšia.   Nestačí,   aby   súd   vo   veci   konal,   ale   želateľný   stav   právnej   istoty,   resp. odstránenie stavu právnej neistoty sa dosiahne až právoplatným rozhodnutím vo veci. Takže aj   v   prípade,   ak   súd   vo   veci   vykoná   určité   úkony,   ešte   to   neznamená,   že   sú   splnené požiadavky čl. 48. ods. 2 Ústavy SR a čl. 6. ods. 1 Dohovoru.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 2Nt 3/2008 porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46.   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v č1. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€, ktoré mu je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti od tohto nálezu.

Okresný súd   Čadca je povinný   zaplatiť   náhradu trov   konania na účet   právneho zástupcu sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   tejto   sťažnosti   je   predovšetkým   námietka   sťažovateľa,   že   postupom okresného súdu vo veci jeho návrhu na povolenie obnovy konania (pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 T 38/04) bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   už   o obsahovo   rovnakej   sťažnosti   sťažovateľa   z 10.   júla   2009 (doplnenej   podaniami   doručenými   13.   augusta   2009   a 3.   septembra   2009)   rozhodoval svojím uznesením č. k. II. ÚS 282/09-18 z 10. septembra 2009, pričom táto skoršia sťažnosť sa sčasti týkala tej istej veci, t. j. namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní o návrhu na obnovu konania, vedenej pod sp. zn. 2 Nt 3/2008.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z hľadiska   účastníkov   konania, namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   označeného   článku   ústavy   vrátane odôvodnenia sťažnosti, ako aj sťažnostného návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľa totožná s jeho predchádzajúcou sťažnosťou z 10. júla 2009 v časti,   v ktorej   ju   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (pozri   uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 289/09-18 z 10. decembra 2009).

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť v okolnostiach danej veci nemožno považovať za rozhodnutie „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 zákona o ústavnom súde. V tomto konkrétnom prípade   nejde   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   podaním   ďalšieho návrhu (resp. sťažnosti), ktorým sa napáda rovnaký postup a rovnaké rozhodnutie, aké bolo napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Keďže ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti dospel k záveru, že predmetná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo ju potrebné ako neprípustný návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

2. Nad rámec už uvedeného a vzhľadom na opakované sťažnosti sťažovateľa ústavný súd   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   o námietkach   sťažovateľa   nielen   z formálneho hľadiska   (neprípustnosť   sťažnosti   vyjadrená   v   bode   1),   ale   opätovne   sa   zaoberať   aj podstatou (meritom) podanej sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   v   tom,   že   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 100/03).

V konaní o návrhu na obnovu konania–v štádiu do rozhodovania o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania–nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o hmotnom práve a o odstránenie stavu právnej neistoty   v primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci   (mutatis   mutandis III. ÚS 187/02). Takéto rozhodnutie týkajúce sa práva sťažovateľa bolo totiž už vydané v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 38/04 a v zmysle § 393 Trestného poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právna neistota sťažovateľa bola odstránená právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 38/04 z 11. apríla 2007. Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, odpadne len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04). V danom prípade je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že okresný súd 17. decembra 2009 rozhodol o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy   konania.   Rozhodnutie   dosiaľ   nenadobudlo   právoplatnosť   z dôvodu   podania sťažnosti.

S poukazom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   bez   ďalšieho   kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o ostatné označené porušenia ústavy v čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 127, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1, ktoré sú najmä procesného charakteru a ku ktorých   porušeniu   samo osebe nemôže dôjsť,   a pokiaľ ide   o porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, tieto boli uvedené v sťažnosti (resp. jej doplnení) len v rovine poukázania na ich obsah bez odôvodnenia a bez naznačenia spôsobu, akým malo dôjsť k ich porušeniu. Sťažnosť sa preto aj v tejto časti javí ako   neopodstatnená,   a to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi označenými článkami ústavy a dohovoru a tvrdeniami uvádzanými sťažovateľom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010