znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 108/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   vo   veciach   jej podaní   z 24.   júla   2006   urobených   elektronickou   formou   a podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 30050/08 až sp. zn. Rvp 31182/08 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 30050/08.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. októbra 2008   doručených   1133   sťažností   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   v ktorých   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) vo veciach jej podaní z 24. júla 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Predmetné   sťažnosti   sťažovateľky   sú   na   ústavnom   súde   vedené   pod   sp. zn. Rvp 30050/08   až   sp.   zn.   Rvp 31182/08,   ktorých   identifikácia   prostredníctvom   dátumu podania žaloby, ako aj mena a priezviska žalovaného v konaní pred okresným súdom je uvedená v prílohe tohto uznesenia, ktorá je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka prostredníctvom kuriéra podala 24. júla 2006 okresnému súdu 1133 návrhov na vydanie platobných rozkazov, ktorými sa domáhala zaplatenia   peňažných   súm   od   jednotlivých   dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných rozkazov boli podané podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) elektronickou formou a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažností   ústavnému   súdu   nevykonal okresný súd v jej veciach žiadny procesný úkon, a preto „možno s určitosťou tvrdiť, že riešenie sporovej veci stagnuje dva roky“. Sťažovateľka nebola do dňa spísania sťažností adresovaných ústavnému súdu vyzvaná ani na zaplatenie súdneho poplatku.

Podľa názoru sťažovateľky nie sú konania z hľadiska právnej a skutkovej stránky zložité,   ide   o spory   o zaplatenie   relatívne   nízkych   peňažných   pohľadávok   osvedčených listinami,   ktoré   navrhla   rozhodnúť   v skrátenom   konaní   vydaním   platobného rozkazu. Sťažovateľka je podľa jej tvrdenia v konaní aktívna a svojím správaním neprispela k prieťahom.

Sťažnosť   ústavnému   súdu   sťažovateľka   podala   bez   využitia   postupu   podľa   §   62 ods. 1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov vzhľadom na to, že príkaz konať v týchto veciach už ústavný súd uložil okresnému súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 67/08 zo 14. októbra 2008, ktorým rozhodol, že neprijatím podania sťažovateľky z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým   podpisom   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   by   vyslovil,   že   jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v označených   veciach   bolo   porušené.   Súčasne žiada,   aby   jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí (t. j. spolu v sume 22 660 000 Sk), ako aj úhradu trov konania.

K podaným sťažnostiam sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril okresný súd prostredníctvom podpredsedu, ktorý v stanovisku sp. zn. Spr 352/08 z 10. februára 2009 uviedol:

„V predmetnej veci sťažovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín dňa 26.   7.   2006 sprievodným listom DVD nosiče, ktoré mali obsahovať návrhy na začatie konania. Súd DVD nosiče sťažovateľovi vrátil s tým, že súd nemá vytvorené podmienky na ich prijatie. Po ich vrátení sťažovateľ už potom DVD nosiče do dnešného dňa nepredložil.

Podaním zo dňa 20. 10. 2008 sťažovateľ oznámil súdu, že nosiče budú predložené medzinárodnému súdu, a preto až do skončenia konania pred týmto súdom nebudú v držbe sťažovateľa.

Pretože súd nemá od sťažovateľa žiadny návrh, nemá v akej veci konať.“

Zo spisu ústavného súdu vedeného pod sp. zn. II. ÚS 67/08 vyplýva, že DVD nosiče s podaniami, ktoré boli pripojené k sťažnostiam, boli okresným súdom vrátené sťažovateľke 7. augusta 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 30050/08 až sp. zn. Rvp 31182/08, a z toho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažností a zo spisu ústavného súdu v predchádzajúcej sťažovateľkinej veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 67/08 vyplýva, že návrhy sťažovateľky boli okresnému súdu doručené   kuriérom   26. júla   2006   v elektronickej   podobe   v prílohe   sprievodného   listu. Okresný súd vrátil v prílohe listu zo 7. augusta 2006 sťažovateľke jej podania (DVD nosiče, na ktorých boli zaznamenané jednotlivé návrhy na začatie konania) späť.

Z dôvodu   neprijatia   návrhov   okresným   súdom   sa   sťažovateľka   v záujme ochrany svojich práv obrátila sťažnosťou zo 6. októbra 2006 na ústavný súd, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 67/08 zo 14. októbra 2008 rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti   s   neprijatím   uvedených   návrhov   urobených   elektronickými   prostriedkami a podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   a prikázal   okresnému   súdu   v týchto veciach konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vyslovil: „(...) V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na   začatie   konania,   ktorý   bol   urobený   zákonom   ustanovenou   formou,   a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne   účinky   tohto   podania   zostanú   zachované   s účinnosťou   ku   dňu   jeho   podania.“ Citovaný právny názor je pre okresný súd záväzný (§ 56 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   proti   okresnému   súdu   doručené   ústavnému   súdu 15. októbra 2008 sa týkajú identických návrhov.

Namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   v   období   od   24.   júla   2006   do 14. októbra 2008 je nevyhnutným dôsledkom toho, že okresný súd odmietol prijať ňou doručené   elektronické   podania   s tým,   že   nedisponuje   potrebnými   technickými prostriedkami. Vo vzťahu k tomuto zásahu však sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom   pod   sp. zn.   II.   ÚS   67/08   už   dosiahla   nápravu   (nálezom   zo   14.   októbra   2008) v podobe   vyslovenia   porušenia   jej   práv   ústavným súdom   a v podobe   príkazu   ústavného súdu   adresovaného   okresnému   súdu,   aby   o jej   návrhoch   konal   podľa   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (vrátane § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá).

Označené opatrenia na nápravu porušenia ústavnosti v sťažovateľkinej veci možno vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považovať   za   primerané   a dostatočné.   Pokiaľ sťažovateľka žiada v nových sťažnostiach (ktoré sú predmetom tohto konania) kompenzáciu formou priznania primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na uplynuvšiu dobu nečinnosti okresného súdu argumentujúc, že nápravu porušenia jej práv nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, a obdobie, počas ktorého trvajú predmetné konania, pre   ňu   znamená „(...)   výrazné   obmedzenie(...)   vlastníckych   práv(...)“ a problémy v podnikateľskej činnosti, považuje ústavný súd sťažnosti za zjavne neopodstatnené.

V posudzovaných konaniach je potrebné prihliadnuť na podstatnú skutočnosť, a to že sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, vo vzťahu ku ktorým nie je originálnym nadobúdateľom. Tieto pohľadávky jej boli postúpené S. Ten sa v konaní, ktoré bolo vedené na prvom stupni konania Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006,   domáhal   žalobou   proti   sťažovateľke   určenia   absolútnej   neplatnosti   právnych úkonov, na základe ktorých malo dôjsť k postúpeniu uvedených pohľadávok, t. j. absolútnej neplatnosti rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj určenia neplatnosti ďalších súvisiacich   (tzv.   realizačných)   zmlúv   uzatvorených   so   sťažovateľkou.   Výsledok   tohto konania mal zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu vo veciach sťažovateľkou uplatňovaných pohľadávok, pretože sa v ňom riešila otázka jej vecnej aktívnej legitimácie týkajúcej sa týchto pohľadávok, vymáhaných na základe elektronických podaní. S. podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti uvedených zmlúv 12. októbra 2006. Túto skutočnosť S. oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým okresným súdom Slovenskej republiky, pričom zároveň navrhol prerušenie konaní o návrhoch sťažovateľky.

Bezprostrednou príčinnou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv preto nebola namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej elektronických podaní v období od 26. júla 2006 do 14. októbra 2008, ale skutočnosť, že konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, v ktorom sa riešila predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, bolo právoplatne skončené až 5. novembra 2008.

Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí   o otázke   platnosti   postúpenia   sporných   pohľadávok,   bolo   možné o sťažovateľkou   uplatňovaných   právach   rozhodnúť   pomerne   rýchlo,   treba   považovať procesný   postup   okresného   súdu,   ktorý   o návrhoch   sťažovateľky   mohol   meritórne rozhodnúť   až   po   právoplatnom   skončení   konania   vedeného   v prvom   stupni   Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, za primeraný okolnostiam prerokúvaných vecí.

Na výzvu ústavného súdu z 3. marca 2009 sťažovateľke, aby oznámila, či okresnému súdu doručila návrhy na začatie konania (v elektronickej alebo inej podobe), sťažovateľka 9. marca 2009 oznámila: „Sťažovateľ bol vzhľadom k stavu,   ktorý nastal po rozhodnutí ústavným   súdom   v jednotlivých   konaniach,   nútený   pokračovať   v ochrane   svojich legitímnych   práv   a podať   v intenciách   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Z uvedeného dôvodu boli DVD nosiče použité ako dôkazné prostriedky a sťažovateľ nimi v súčasnej dobe nedisponuje (...)“ Sťažovateľka zároveň uviedla, že „(...) Sťažovateľa nemožno zaťažiť skutočnosťou, že porušovateľ   disponoval   podanými   návrhmi   neuvážene   a bez   uplatnenia   legitímne očakávaného postupu. Naopak táto skutočnosť musí byť na príťaž porušovateľovi (...)“.

Sťažovateľka v sťažnosti akcentovala naliehavosť stavu právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou   okresného   súdu   zdôrazňujúc   svoj   aktívny   postoj   v konaní.   O skutočnom záujme sťažovateľky na odstránení jej právnej neistoty v konaniach vedených okresným súdom však nesvedčí jej správanie. Napriek tomu, že sťažovateľka prevzala od ústavného súdu DVD nosiče s elektronickými podaniami ešte 29. októbra 2008, dosiaľ tieto, prípadne podania v inej forme, nedoručila okresnému súdu, čo spochybňuje jej skutočný záujem ako účastníčky   konania   o ochranu   jej   práv   v konaniach   pred okresným   súdom   a zároveň   aj o dosiahnutie   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ktorým je odstránenie stavu jej právnej neistoty.

Intenzita   právnej   neistoty   účastníka   konania   je   spravidla   vyjadrená   jeho   snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať, ako aj snahou o využitie všetkých účinných prostriedkov na ich ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že vo veciach Okresného súdu Trenčín, ktoré sú predmetom tohto konania, ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľky predovšetkým   preto,   lebo   v týchto   veciach   neboli   opakovane   podané   žalobné   návrhy. Okresný   súd   teda   v napadnutých   veciach   nemohol   začať   konať,   pretože   nedisponuje návrhmi   na   začatie   konania,   teda   sťažnosť   treba   považovať   už   aj   preto   za   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená.   Z uvedeného   dôvodu   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené v druhom výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009