znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 108/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom Česká republika, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 20, čl. 21 a čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky, práv   podľa   čl. 6,   čl. 8,   čl. 13   a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práv   podľa   čl. 2,   čl. 6,   čl. 7,   čl. 17   a čl. 30   Všeobecnej deklarácie ľudských   práv   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   8 Co 356/05 z 21. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2006 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 20, čl. 21 a čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práv   podľa   čl. 6,   čl. 8,   čl. 13   a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2, čl. 6, čl. 7, čl. 17 a čl. 30 Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 Co 356/05 z 21. novembra 2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že „V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí, ktorým mi Slovenská republika zhabala môj majetok, si odporuje výrok a jeho odôvodnenie. V priebehu konania o vydanie majetku a náhradu škody Okresný súd Čadca   listom   z 12.   9.   2003   zn.   Nc 2656/99 žiada,   aby som   ako ďalších   odporcov označila Okresný úrad Čadca a katastrálny úrad Č., avšak Krajský súd Žilina v uznesení 8 Co 356/05 z 21. 11. 2005 označuje žalovaného ako L., sp. B., OZ Č. so sídlom K. (...). Nie   je   pravdou,   že   moja   žaloba   je   nezrozumiteľná   a že   nie   je   ustálené,   čoho sa domáham. Mojou žalobou z 28. 10. 1999 podľa zákona č. 229/1991 Zb. proti L., š. p., odštepnému   závodu   Č.,   sa   domáham   vydania   môjho   majetku   a znovupostavenia   môjho dreveného domu čp. (...) na (...) v k. ú. K., ktorý mi zbúral ako S. OLZ Č., keď na jeho žiadosť zo 17. 6. 1976 dosiahol rozhodnutím ONV Č. z 1. 12. 1976 zn. 1986/76 bezplatného nájmu môjho majetku na 30 rokov. Bezplatný nájom bol zrušený zákonom 229/1991 Zb. Zbúranie   môjho   domu   č. p.   (...)   na   (...),   zničenie   cesty   k nemu   S.   –   vyhnanie z domova – zakazuje Charta OSN. O vydanie môjho majetku som požiadala S. 30. 9. 1991 a žiadosť som doplnila 14. 12. 1991 žiadosťou o obnovu môjho domu č. (...) na (...) (k. ú. K.), alebo zadováženie adekvátneho dreveného domu v k. ú. K.

Ak je žaloba nezrozumiteľná, je to preto, že Okresný súd Čadca zneužitím par. 43 o. s. p. nedôvodnými výzvami na doplnenie návrhu a spojením dvoch rozličných konaní sám urobil   moju   žalobu   z 28. 10. 1999   nezrozumiteľnou.   Samotná   žaloba   z 28. 10. 1999   bez žaloby   Nc 1317/00   je   absolútne   jasná   a zrozumiteľná   pre   každého,   okrem   sudkyne   V. z Okresného súdu Čadca“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „Uznesením   5 C 56/2004   z 18. apríla 2004 a uznesením   8 Co 356/05   z 21. novembra 2005   spáchala   Slovenská   republika   zločin genocídy, keď ma uvrhla do podmienok špecifikovaných v bode c) medzinárodnej zmluvy z roku 1948“.

Sťažovateľka okrem iného navrhla, aby ju ústavný súd svojím rozhodnutím vyhlásil za   vlastníka   nehnuteľností   v katastrálnom   území   K.,   bližšie   špecifikovaných   v petite   jej sťažnosti, uložil L., štátnemu podniku, B., zadovážiť jej drevenicu v katastrálnom území K. „... adekvátnu jej drevenému domu na (...), alebo obnoviť dom A. H. č. p. (...) na (...) a cestu k nemu“, a aby zaviazal L., štátny podnik, B., platiť jej mesačné nájomné za užívanie jej majetku.

Sťažnosť   sťažovateľky   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a 2   v spojení   s   § 50   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažnosť nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu aj z dôvodu, že k nej nebolo pripojené   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie   sťažovateľky   v konaní   pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahovala ani návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (napr. III. ÚS 234/04, III. ÚS 120/05).

Ústavný súd preto vo výzve z 20. marca 2006 (doručenej podľa doručenky 24. marca 2006) poučil sťažovateľku a upozornil ju na to, aké predpoklady musí spĺňať kvalifikovaný návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jej sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ju, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránila (s poučením, ako je potrebné doplnenie náležitostí urobiť),   pretože   v opačnom   prípade   môže   ústavný   súd   návrh   odmietnuť   a uznesenie sa nemusí odôvodňovať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na výzvu sťažovateľka reagovala podaním z 30. marca 2006 doručeným ústavnému súdu   3. apríla 2006.   V doplnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla: „Domáham   sa   zrušenia   uznesenia   Slovenskej   republiky,   Krajského   súdu   v Žiline č. 8 Co 365/05 z 21. novembra 2005.“

Podľa   sťažovateľky   označeným   uznesením   boli   porušené   jej   v záhlaví   tohto uznesenia uvedené práva, pričom zásah do týchto práv spočíva „... v svojvoľnom zbavení ma obydlia, majetku a dôstojného života Slovenskou republikou (...).

Obecné   súdy   sa   nezaoberali   žiadnymi   mojimi   námietkami.   Zhabali   mi   majetok na bezdôvodné obohatenie štátneho podniku L. (...)“.

K požiadavke   na   predloženie   kvalifikovaného   právneho   zastúpenia   sťažovateľka uviedla, že „Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (vyhl. č. 120/1976 Zb. ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. 11. 1950 nepodmieňujú konanie   o sťažnosti   pre   porušenie   práv,   stanovených   týmito   medzinárodnými   dohodami na povinnosť mať advokáta. Splnomocnenie advokáta nepripájam.

Žiadam, aby Ústavný súd konal podľa čl. 11 Ústavy SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   výslovne   poučil   sťažovateľku   o tom,   že   jej zastupovanie   advokátom   je v konaní pred ústavným súdom   povinné, čo   predpokladá   aj § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, takéto splnomocnenie sťažovateľka ústavnému súdu nepredložila. Namiesto toho v citovanom liste z 30. marca 2006 vyjadrila názor, že ňou označené medzinárodné zmluvy takúto povinnosť neustanovujú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky   nespĺňa   nielen   náležitosť kvalifikovaného návrhu uvedenú v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde (splnomocnenie pre advokáta),   ale   ani   ďalšie   náležitosti   sťažnosti   uvedené   v   § 20   ods. 1   a v   § 50   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   taktiež   k sťažnosti   nepripojila   kópiu   namietaného   právoplatného rozhodnutia (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   vo   výzve   z   20. marca 2006   podrobne   poučil   sťažovateľku o náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom. Sťažovateľka   podaním   z 30. marca 2006   síce   svoje   podanie   doplnila,   ale   nie   v súlade s požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že povinnosť právneho zastúpenia sťažovateľa   právnym zástupcom z radov advokátov v ústavnoprávnom konaní o sťažnosti sa vzťahuje na všetky fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sa domáhajú ústavnej ochrany podľa čl. 127 ústavy.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie   ústavnej   ochrany   jeho   základných   práv   a slobôd   a oboznámi   sťažovateľa s tým,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (napr. III. ÚS 120/05).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na   základe   vyššie   uvedeného   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006