znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 108/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra   Bröstla   o sťažnosti   R.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   Ch.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1059/95 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R., B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1059/95 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 1059/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R., B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť R., B. trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. J. Ch., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. apríla 2005 doručené podanie R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Ch., Ž., označené   ako „Sťažnosť   proti   porušovaniu   základných   práv   a slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1059/95 o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993   Z.   z.   o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám a náboženským   spoločnostiam   (ďalej   len   „zákon   č.   282/1993   Z.   z.“   alebo   „reštitučný zákon“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Sťažovateľ dňa 27. 10. 1995 podal prostredníctvom pošty písomný návrh žaloby, ktorým sa dovoláva vydania nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona č. 282/93 Zb. od Mesta Ž. Mesto Ž. sťažovateľovi na jeho písomnú výzvu pozemky evidované v kat. území B. nevydalo a z toho dôvodu sa sťažovateľ obrátil na súd. Podanie sťažovateľa je u Okresného súdu v Žiline evidované pod spisovou značkou 20 C 1059/95.

Od podania žaloby konajúci prvostupňový súd vykonal iba úkony, ktoré smerovali k príprave   pojednávania.   Jednalo   sa   o bežné   dožiadania   ohľadne   preukázania   právnej subjektivity (20. 11. 95), žiadosť o vyjadrenie k stanovisku odporcu (1. 2. 1996), výzva na úpravu žalobného petitu (2. 5. 96), vyjadrenie k výzve súdu či žalobca trvá na žalobnom návrhu   (27.   9.   1996),   to   isté   dňa   23.   6.   1997.   V dvoch   prípadoch   bolo   nariadené pojednávanie súdom dňa 11. 4. 1996 a 16. 2. 1998. Iné relevantné úkony súdu žalobca nezaznamenal. Od podania žaloby uplynulo 9 rokov a 5 mesiacov. Jedná sa o spor, ktorý sťažovateľ považuje za jednoduchý a nie je dôvod na prieťahy v konaní.

Pre   nečinnosť   súdu   sa   sťažovateľ,   dňa   21.   10.   2003   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu v súlade s ust. § 17, odst. 1 zákona č. 80/92 Zb o sídlach a obvodoch súdov SR a o vybavovaní sťažností obrátil písomne listom na predsedu Okresného súdu v Žiline ktorého žiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Predseda súdu na predmetný list neodpovedal a ani nedošlo k náprave...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ Základné právo R., B., vdp. J. Č. správcu farnosti rímsko katolíckej cirkvi na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   odst.   2   Ústavy   SR   v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 20 C 1059/95 bolo porušené.

2/ Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby vo veci vedenej sp. zn. 20 C 1059/95 začal konať.

3/   Sťažovateľovi   R.,   B.,   vdp.   J.   Č.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 80 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť náhradu trov konania R., vdp. J. Č. v sume 5 302,- Sk za 2 úkony pr. pomoci podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., § 11, odst. 2 cit. vyhl. na účet pr. zástupcu JUDr. J. Ch...“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením z 27. apríla 2005 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 17. mája 2005 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom doručeným 23. mája 2005, že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 8.   júna   2005 (Spr 3526/05, doručenom ústavnému súdu 13. júna 2005) uviedol:

„Pokiaľ ide o vec samotnú – účasť sťažovateľa na prieťahoch v konaní je evidentná –   žaloba   a súvisiace   podania   ani   v jednej   zložke   podstatných   náležitostí   nie   sú   úplné a presné   (označenie   účastníkov,   petit,   skutkové   a právne   vymedzenie,   listinné   dôkazy). Sťažovateľ svoje podania niekoľkokrát menil, nehnuteľnosti označoval v neplatnom stave alebo v takom, že ich nebolo možné identifikovať. Nie je možné rozhodnúť ani o zastavení časti konania, ani o zmene návrhu.

Súd bol príliš zhovievavý s ohľadom na charakter sporu. Právne zastúpenie však takýto prístup relativizuje aj čoraz prísnejšou kontradiktórnosťou.

Uznávame, že súd mal hneď zaujať tvrdý postoj.“

Okresný súd súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   v konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 20 C 1059 /95.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka súdneho konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 1059/95 ide o žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pri sústredenom postupe okresného súdu vec možno uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní. Vec však možno považovať za zložitú skutkovo, a to z dôvodu, že v konaní o vydanie veci podľa reštitučného zákona bolo potrebné   špecifikovať   majetok,   čo   si   vyžiadalo   opakované   overovanie   vlastníctva označených   nehnuteľností   a jeho   preukázanie   príslušnými   dokladmi,   obstaranie   ktorých kladie   zvýšené   nároky   na   účastníkov   konania,   bez   ich   existencie   však   vec   nemožno rozhodnúť.   Napriek   uvedeným   skutočnostiam   možno   konštatovať,   že   okresný   súd   pri následnom postupe mohol vec rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 20 C 1059/95, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu ako súčinnostné, ktoré neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

Predseda okresného súdu konštatoval vo svojom vyjadrení k sťažnosti zásadný podiel sťažovateľky na celkovej dĺžke konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 20 C 1059/95 zistil nasledovné skutočnosti:

Sťažovateľka doručila 30. októbra 1995 návrh žaloby okresnému súdu. Okresný súd vyzval 20. novembra 1995 sťažovateľku na predloženie dokladov o jej právnej subjektivite podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. a 18. decembra 1995 na pripojenie potvrdenia príslušnej diecézy   k návrhu.   Na   tieto   výzvy   sťažovateľka   odpovedala   podaniami   doručenými okresnému súdu 29. novembra 1995, resp. 12. januára 1996.

Okresný súd 2. februára 1996 sťažovateľku vyzval, aby v určenej lehote odstránila „nezrovnalosti   v otázke   správneho   označenia   účastníkov“. Sťažovateľka   doplnila   návrh podaním doručeným 12. februára 1996. Okresný súd nariadil 27. marca 1996 pojednávanie na 11. apríl 1996 vo veci sťažovateľky proti mestu Ž. Na nariadenom pojednávaní okresný súd uznesením pripustil zmenu v označení účastníkov konania a po prednesení stanovísk účastníkov pojednávanie odročil na neurčito za účelom úpravy návrhu sťažovateľky. Po vykonaní   ďalších   procesných   úkonov   sa   Mestský   úrad   v Ž.   obrátil   2. augusta   1996   na Pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „pozemkový úrad“) so žiadosťou o rozhodnutie „kto je povinnou osobou na vydanie pozemku parc. č. 846/ v k. ú. B. podľa zák. č. 282/1993 Z. z.“.

Okresný súd vyzval 27. septembra 1997 právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či došlo k mimosúdnemu vyriešeniu veci, a 14. januára 1998 požiadal Okresný úrad   v Ž.,   odbor   katastra   nehnuteľností,   o identifikáciu   povinnej   osoby   v súvislosti s označeným   konaním.   Druhé   pojednávanie   vo   veci   nariadené   na   16.   február   1998   po čiastočnom   späťvzatí   návrhu   sťažovateľky   bolo   odročené   za   účelom   opakovaného zisťovania povinnej osoby.

Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   20.   februára 1998 okresnému   súdu   úpravu žalobného petitu. Okresný súd opakovane v marci a apríli 1998 žiadal pozemkový úrad o identifikáciu parciel. Mestský úrad v Ž. ako odporca doručil 12. marca 1998 okresnému súdu uznesenie okresného súdu z 24. augusta 1961 spolu s knihovou žiadosťou Okresného národného výboru v K. z 28. mája 1959.

Aj   keď   do   apríla   1998   okresný   súd   v uvedenej   veci   konal   v zásade   plynulo,   od 22. apríla 1998 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neurobil vo veci žiadny úkon napriek   žiadosti   sťažovateľky   o pokračovanie   v súdnom   konaní z 15.   januára 2001 a jej sťažnosti na nečinnosť v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu z 21. októbra 2003 a skutočnosti, že pokračovaniu v konaní nebránila žiadna zákonná prekážka.

K nečinnosti okresného súdu v období po apríli 1998 sa predseda okresného súdu vo svojom stanovisku nevyjadril.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na všetky   uvedené   skutočnosti   konštatoval, že konanie okresného súdu vo veci sp. zn. 20 C 1059/95 ani po viac ako deviatich rokoch od podania žaloby nie je právoplatne skončené, pričom od apríla 1998 bol okresný súd vo veci nečinný. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   v označenom   konaní   bolo   porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Keďže namietané konanie o sťažnosti sťažovateľky nebolo do   času rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   v zmysle   §   56   ods.   3   zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 20 C 1059/95 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 20 C 1059/95 ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto rozhodol aj o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 80 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila doterajším postupom okresného súdu a tým, že zbytočné prieťahy   v   konaní spôsobujú,   že   sťažovateľka   sa   nachádza   v stave   právnej   neistoty,   že pôžitky z nehnuteľnosti využíva neoprávnená osoba, čím je farnosti spôsobovaná škoda.

Zohľadňujúc predovšetkým dobu konania poznačeného zbytočnými prieťahmi, ako aj celkovú dĺžku konania vo veci sp. zn. 20 C 1059/95, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   nepričinila,   a   zohľadňujúc   ďalšie   konkrétne okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   80 000   Sk sťažovateľke za primerané okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   Ch.   a   ktoré   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vyčíslil sumou 5 302 Sk. Pritom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom   polroku   2004, ktorá bola 15 008 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2005). Úhrada bola priznaná za dva úkony po 2 501 Sk a po 150 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005