znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 108/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť D. R., toho času P., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr.   J. F.,   B.,   ktorou   namietala porušenie jej   základného práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava   I   sp.   zn.   16   C   69/96   z   21.   novembra   2002   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 73/03 z 30. júla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. R.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra   2003   doručená   sťažnosť D.   R.,   toho času   P.,   Česká   republika (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 69/96 z 21. novembra 2002 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 73/03 z 30. júla 2003, ktorými bol právoplatne zamietnutý jej návrh na obnovu konania, v ktorom uplatnila reštitučný nárok pred okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/92.

Porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka vidí v tom, že súdy rozhodujúce o návrhu na obnovu konania nevzali do úvahy výpoveď svedka Ing. P. S., ktorý mal v konaní o obnove potvrdiť, že žiadosť o vydanie veci v administratívnom konaní o reštitúciu doručila povinnej osobe včas. Oba súdy, okresný súd aj krajský súd, nevzali do úvahy ani to, že v pôvodnom konaní bola v dôkaznej núdzi, ktorá zanikla,   keď   sa   náhodou   dozvedela,   že   Ing.   P.   S.   má   vedomosť   o tom,   že   jej   žiadosť o vydanie   nehnuteľnosti   bola   doručená   povinnej   osobe   už   v septembri   1991,   a nie   až 2. októbra   1991.   Ďalšou   podstatnou   námietkou   sťažovateľky   bolo   to,   že   súdy   v konaní o obnove konania aplikovali na nový skutkový stav po výpovedi svedka Ing. P. S. záver dovolacieho súdu v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/92.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde aj krajskom súde a súčasne zrušil obe rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa stabilnej judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy).   Táto   právomoc   ústavného   súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na spravodlivý proces aj v konaní o obnovu konania neznamená to, aby všeobecné súdy (v danom prípade okresný súd a krajský súd) preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha obnovy konania.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a   rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky   a   súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne. Obsahom tohto základného práva však nemôže byť právo na úspech v konaní vrátane konania o obnovu konania.

Okresný súd aj krajský súd v napadnutých uzneseniach riadne odôvodnili zamietnutie návrhu na obnovu konania (§ 157 ods. 2 a 3 OSP). Predovšetkým uznesenie okresného súdu obsahuje dostatočný výklad a použitie § 228 OSP a ostatných predpokladov prípustnosti dovolania vo vzťahu k uplatnenému dôvodu obnovy konania. Okresný súd neopomenul ani uvedenie   výsledkov   procesného   dokazovania   a   skutkových   zistení   a   uzavrel,   že sťažovateľka sa s uplatneným dôvodom na obnovu dostala do dôkaznej núdze, pokiaľ ide o preukázanie toho, že uvádzaný dôvod na obnovu konania by priviedol pre ňu priaznivejší výsledok v pôvodnom konaní. Odvolací (krajský) súd dodal aj ďalšie právne hodnotenie uplatneného   dôvodu   opierajúc   sa   o pôvodné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 1995 sp. zn. 2 Cdo 38/95). Napadnuté rozhodnutia   súdov   netrpia   vnútornými   rozpormi   a pri   prijímaní   skutkových   a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností, ktoré by bolo v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany požadovanej v konaní o obnovu konania.

3.   Posudzované   rozhodnutia   preto   úplne   vylučujú   reálnosť   záveru   o   porušení základného práva na spravodlivý proces už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti. Vyplýva to   predovšetkým   z   toho,   že   sťažovateľka   v   podstate   neuvádza   ani   spojitosť   medzi napadnutými uzneseniami a obsahom základného práva na spravodlivý proces (čl. 46 až 50 ústavy), ale opakuje len argumenty použité v návrhu na obnovu konania a v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004