znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 107/2011-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 7, čl. 19 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 písm. e) a 4, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 21/2010 z 27. júla 2010,   postupom   Okresnej   prokuratúry   P.,   postupom   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej   republiky   a   Ústavu   na   výkon   väzby   v B.   v súvislosti   s   jeho   premiestnením z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. a postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   47/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2010 faxom a 11. októbra 2010 poštou doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 7, čl. 19 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 1 písm. e) a 4, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ ) sp. zn. 2 Tost 21/2010 z 27. júla 2010, postupom Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“), postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ZVJS“) a Ústavu na výkon väzby v B. (ďalej len „ÚNV“) v súvislosti s   jeho   premiestnením   z   Ústavu   na   výkon   väzby   v B.   do   Nemocnice   pre   obvinených a odsúdených   v T.   a   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   (ďalej   len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 47/2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Uznesením vyšetrovateľa Oddelenia vyšetrovania v T. Odboru Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ z 13.07.2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 mi bolo vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. I písm.   b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení.

V   predmetnej   trestnej   veci   som   bol   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného súdu v P.... sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 03.04.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 15.04.2010 sp. zn. 23 Tpo 12/2010 vzatý do väzby s tým, že väzba sa začína dňa 01.04.2010 o 19.10 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby MS Ž.... V konaní vedenom vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v T. (ďalej aj ako „vyšetrovateľ“) pod ČVS: KRP-63/OVK- TN-2008 som stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa   §   296   Trestného   zákona   a   iné   na   skutkovom   základe   uvedenom   v   uzneseniach vyšetrovateľa.

Príkazom   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko Banská   Bystrica...   sp.   zn.   Tp   20/2009   zo   17.04.2009   bolo   nariadené   vyšetrenie   môjho duševného stavu. Príkaz špeciálneho súdu zo 17.04.2009 bol vydaný na základe návrhu vyšetrovateľa zo 16.04.2009, ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 na vyšetrenie môjho duševného stavu. Následne uznesením vyšetrovateľa z 20.04.2009 boli pribratí do konania dvaja znalci z odboru psychiatrie na vyšetrenie môjho duševného stavu a tiež znalec na vykonanie môjho psychologického vyšetrenia...

Návrhu   vyšetrovateľa   zo   16.04.2009   a   uzneseniu   vyšetrovateľa   z   20.04.2009 predchádzala   moja   generálna   námietka   zaujatosti   voči   všetkým   policajtom   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T., ktorá bola podaná dňa 08.04.2009 (ďalej aj „námietka zaujatosti   z   08.04.2009“),   o   ktorej   bolo   rozhodnuté   uznesením   prezidenta   Policajného zboru č. p.: PPZ-92-16/JKP-OJP-2009 z 29.04.2009 tak, že trestná vec sa neodníma... Proti uzneseniu   vyšetrovateľa   z 20.04.2009   som   podal sťažnosť   zo   06.05.2009..., v ktorej   som   okrem   vzniesol   námietku   zaujatosti   do   konania   pribratých   znalcov... Uznesením prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky...   sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 22.06.2009 bola moja sťažnosť zo 06.05.2009 ako nedôvodná zamietnutá.

Dňa 24.06.2009 bol špeciálnemu súdu doručený návrh prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na nariadenie môjho pozorovania v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v T.   Sudca   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   uznesením   sp.   zn.   Tp   32/2009 zo 16.07.2009   návrh   prokurátora   zamietol   (ďalej   aj   ako   „uznesenie   špeciálneho   súdu zo 16.07.2009“).

Uznesením   vedúceho   oddelenia   všeobecnej   kriminality   odboru   justičnej   polície Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 18.08.2009 bol vyšetrovateľ pplk. I. K. vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Dňa 21.05.2010 prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry podal na Špecializovaný trestný   súd   (ďalej   aj   ako   „špecializovaný   trestný   súd“)   návrh   sp.   zn.   VII/2   Gv   9/09 z 20.05.2010   na   vyšetrenie   môjho   duševného   stavu   pozorovaním   v   Nemocnici   pre obvinených a odsúdených v T....

Uznesením   sudcu   pre prípravné   konanie špecializovaného trestného   súdu   sp.   zn. Tp 47/2010 z 25.05.2010 bolo podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku nariadené moje pozorovanie   za   účelom   vyšetrenia   duševného   stavu   v   Nemocnici   pre   obvinených a odsúdených   v T.  ...,   ktoré   bolo   spolu   s   návrhom   prokurátora   z   20.05.2010   doručené môjmu obhajcovi dňa 31.05.2010 a mne dňa 30.06.2010...

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 som podal sťažnosť jednak prostredníctvom obhajcu dňa 03.06.2010, jednak sám dňa 06.07.2010... Z pripojenej kópie evidenčnej karty prijatej úradnej a doporučenej korešpondencie a podacích lístkov obvineného   vyplýva,   že   sťažnosť   som   adresoval   priamo   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky a bola odovzdaná referentovi dňa 06.07.2010 (dni   03.07.2010 až 05.07.2010 pripadli   na   dni   pracovného   pokoja).   Nakoľko   kópiami   mnou   podávaných   sťažností nedisponujem, navrhujem pripojiť spis špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 47/2010. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010 bola moja sťažnosť z 03.06.2010 zamietnutá... Uznesenie najvyššieho súdu z 27.07.2010 mi bolo doručené dňa 06.08.2010.

Podaním z 11.08.2010 vyšetrovateľ požiadal Okresnú prokuratúru v P.... o súhlas s mojim preeskortovaním do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T...., s čím okresná prokuratúra dňa 11.08.2010 vyslovila súhlas...

Následne som bol dňa 17.08.2010 preeskortovaný do nemocnice. V dôsledku môjho premiestnenia do nemocnice mi dňa 24.08.2010 nebola umožnená nároková   návšteva,   nakoľko   vyšetrovateľ   Oddelenia   vyšetrovania   v T.   Odboru   Západ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Mgr. M. G. činný vo väzobnej trestnej veci uprednostnil účasť na návšteve spoluobvineného V. H. v Ústave na výkon väzby B.

Podaním   z   31.08.2010   som   požiadal   špecializovaný   trestný   súd   o   preskúmanie zákonnosti môjho pozbavenia slobody pozorovaním za účelom vyšetrenia duševného stavu v nemocnici, ktoré som doplnil podaním zo 14.09.2010...

O žiadosti z 31.08.2010 nebolo do dnešného dňa rozhodnuté.

Porušenie práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 7 ústavy, č1. 5 ods. 1 písm. e), čl. 5 ods. 4 dohovoru)

Nakoľko   návrhu   vyšetrovateľa   zo   16.04.2009   predchádzala   námietka   zaujatosti z 08.04.2009. o ktorej bolo rozhodnuté uznesením PZ z 29.04.2009, návrh vyšetrovateľa bol podaný v rozpore   s Trestným   poriadkom (§   34   ods.   3   a   4   Trestného   poriadku).   Úkon vykonaný   v   rozpore   so   zákonom   prenáša   svoju   nezákonnosť   aj   na   ďalší   úkon,   ktorý vychádza z nezákonného úkonu... Vzhľadom na túto skutočnosť príkaz špeciálneho súdu zo 17.04.2009 bol a je nezákonný.

Okrem toho uznesením vedúceho oddelenia všeobecnej kriminality odboru justičnej polície Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. ČVS:   KRP-63/OVK-TN-2008   z   18.08.2009   bol   vyšetrovateľ   pplk.   I.   K.   (vyšetrovateľ podávajúci návrh vyšetrovateľa zo 16.04.2009) vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.   Vzhľadom   na   ustanovenie   §   31   ods.   4   veta   druhá   Trestného   poriadku   návrh vyšetrovateľa zo 16.04.2009 nemohol byť podkladom pre vydanie príkazu špeciálneho súdu zo 17.04.2009, nakoľko tento nebol neodkladným ani neopakovateľným úkonom. I vzhľadom na túto skutočnosť príkaz špeciálneho súdu zo 17.04.2009 bol a je nezákonný.

Bez   vydania   zákonného   príkazu   na   vyšetrenie   duševného   stavu   nemohlo   byť   ani nariadené   moje   pozorovanie   v   nemocnici   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu z 25.05.2010.

Nakoľko   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   27.07.2010   sa   vadami   konania,   ktoré predchádzali vydaniu uznesenia špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 nezaoberal, porušil moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 dohovoru. Pre úplnosť dodávam, že tieto vady konania som v sťažnosti z 03. 06. 2010 (v mnou podanej sťažnosti a jej doplnení) namietal, najvyšší súd sa s týmito v uznesení najvyššieho súdu z 27.07.2010 nevysporiadal. Vzhľadom na   posledne   uvedené   považujem   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   27.07.2010   za nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   v   dôsledku   čoho   boli   porušené   moje   práva zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a č1. 5 ods. 4 dohovoru.

Záver   uvedený   v   uznesení   špecializovaného   trestného   súdu   z   25.05.2010,   že „Obvinený   bol   vypočutý   dňa   21.12.2009   a   dňa   21.04.2010,   pričom   napriek   poučeniu k možnosti nariadenia vyšetrovania jeho duševného stavu pozorovaním opakovane odmietol sa   vyjadriť   k   dôvodom   odmietnutia   spolupráce   so   znalcami   pri   ambulantnej   forme vyšetrenia potrebného pre podanie posudku.“ je arbitrárny.

Nikdy som neodmietol vyjadriť sa k spolupráci so znalcami pri ambulantnej forme vyšetrenia potrebného pre podanie posudku. Takýto záver z obsahu vyšetrovacieho spisu KRP-63/OVK-TN-2008 nevyplýva.

Pri mojom výsluchu ako obvineného dňa 21.12.2009 som v súvislosti so stanoviskom k spolupráci so znalcami uviedol, že k tomuto sa vyjadrím pri výsluchu za prítomnosti obhajcu, ktorý bude schopný a pripravený ma kvalifikovane obhajovať. Ako vyplýva so zápisnice   o   mojom   výsluchu   dňa   21.12.2009,   pri   tomto   úkone   bol   síce   prítomný   môj ustanovený   obhajca   JUDr.   J.   Š.,   ktorý   však   moju   obhajobu   do   predmetného   výsluchu skutočne   neprevzal,   nakoľko   mu   vyšetrovateľom   nebola   vyhotovená   kópia   celého vyšetrovacieho spisu, o ktorú osobne požiadal ešte dňa 30.11.2009. Pre úplnosť dodávam, že vypovedať som neodmietol, len som trval na rešpektovaní môjho práva na obhajobu. Pokiaľ ide o môj výsluch dňa 21.04.2010, znovu som uviedol, že vypovedať k veci chcem   a   budem,   vyjadrím   sa   ku   všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sú   mi   kladené   za   vinu, rovnako sa vyjadrím k otázke súvisiacej so znaleckým posudzovaním môjho psychického stavu, avšak za podmienok, keď moje právo na obhajobu bude aj z materiálneho hľadiska naplnené. Inými slovami vypovedať budem v prítomnosti môjho obhajcu, ktorý pri tomto úkone   prítomný   nebol.   Pre   úplnosť   dodávam,   že   moje   právo   žiadať,   aby   som   bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu mi vyplýva z čl. 50 ods. 3 ústavy, z č1.6 ods. 3 písm. c) dohovoru a z § 34 ods. 1 Trestného poriadku.

Z vyššieho uvedeného je zrejmé, že neboli splnené základné podmienky pre vydanie nariadenia o mojom pozorovaní v nemocnici pre obvinených a odsúdených, ako to vyžaduje ustanovenie § 148 ods. 3 Trestného poriadku.

Okrem   uvedeného   v   uznesení   špeciálneho   súdu   zo   16.07.2009   sa   okrem   iného uvádza, že „Ak znalec oznámi príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní, že obvinený pri vyšetrení duševného stavu odmieta spolupracovať, je nutné obvineného vypočuť, opýtať sa ho na dôvody odmietania spolupráce a poučiť ho o možnosti nariadiť pozorovanie jeho duševného stavu podľa vyššie zmieneného ustanovenia Trestného poriadku. Ak obvinený na svojom odmietavom stanovisku zotrvá, znalcom sa predložia všetky podklady potrebné na podanie znaleckého posudku, vrátane znaleckých posudkov založených v trestných spisoch o predošlých   odsúdeniach,   prípadne   v   spisoch   vedených   na   súde   v   občianskoprávnych veciach, ak sú k dispozícii.“ Tento záver vyplýva aj z doterajšej judikatúry všeobecných súdov... Hoci som v sťažnosti z 03.06.2010 okrem iného namietal aj skutočnosť, že môj duševný   stav   bol   znalcami   skúmaný   v   trestnom   konaní   vedenom   pre   zločin   útoku   na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona na základe uznesenia   vyšetrovateľa   Odboru   justičnej   polície   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   PZ   B.   zo   dňa   23.03.2009,   ČVS:   ORP-352/1-OVK-B1-2009 a znalecký posudok sa nachádza v predmetnom vyšetrovacom spise, najvyšší súd sa touto námietkou nezaoberal a v uznesení najvyššieho súdu z 27.07.2010 arbitrárne uzavrel, že skúmanie   duševného   stavu   v   inej   trestnej   veci   nie   je   prekážkou   súdneho   rozhodnutia. Rovnako za arbitrárny považujem záver najvyššieho súdu uvedený v uznesení najvyššieho súdu z 27.07.2010, že nie je nutné trvať na mojom vypočutí. Uplatňovanie môjho práva na obhajobu a trvanie na prítomnosti obhajcu pri mojom výsluchu vyšetrovateľom (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku) mi nemôže byť na ujmu.

I   z   posledne   uvedených   dôvodov   uznesením   najvyššieho   súdu   z   27.07.2010   bolo porušené   moje   právo   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody,   právo   na   zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie a právo na obhajobu zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Pozbavenie osobnej slobody pozorovaním v nemocnici je v rozpore so zákonom aj z ďalšieho dôvodu.

Z ustanovenia § 148 ods. 3 Trestného poriadku a relevantných ustanovení zákona o výkone väzby podľa môjho názoru vyplýva, že nariadiť pozorovanie v nemocnici možno len v tej trestnej veci, v ktorej je obvinený stíhaný väzobne, nie však v inej väzobnej trestnej veci Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o výkone väzby vyplýva, že obvineného možno prijať do väzby len na písomný príkaz súdu vydaný na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, pričom náležitosti príkazu ustanovuje Poriadok výkonu väzby. Podľa § 8 ods. 1 zákona o výkone   väzby   obvineného   možno   premiestniť   do   iného   ústavu   len   na   písomný   príkaz prokurátora   alebo   súdu.   Podľa   §   3   ods.   2   zákona   o   výkone   väzby   ak   zdravotný   stav obvineného vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave, alebo ak je to potrebné na účely trestného konania, väzba sa na nevyhnutne potrebný čas vykonáva v nemocnici pre obvinených a odsúdených...

Relevantné   zákonné   ustanovenia   podľa   môjho   názoru   neumožňujú   nariadiť pozorovanie v nemocnici za účelom vyšetrenia duševného stavu v inej ako väzobnej trestnej veci. Opačný výklad by bol výkladom extenzívnym, ktorý je v prípade zásahu do základných práv a slobôd vylúčený.

V tejto súvislosti možno primerane odkázať aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18.10.2001, v ktorom sa okrem iného uvádza, že ak sa vykonáva trestné stíhanie obvineného   súčasne   v   dvoch   samostatných   trestných   konaniach,   a   v   jednom   z   nich   je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate obmedzená aj v druhom z nich.   Preto   sú   orgány   činné   v   trestnom   konaní   povinné   postupovať   s   osobitnou starostlivosťou   a   urýchlením   aj   v   tomto   druhom   trestnom   konaní,   samozrejme   pokiaľ konanie vykonávané vo väzbe takémuto postupu nebráni.

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   ak   by   mal   zákonodarca   v   úmysle   umožniť nariadenie pozorovania väzobne stíhaného obvineného v nemocnici aj v inej než väzobnej trestnej   veci,   v   ustanovení   §   148   ods.   3   Trestného   poriadku   by   upravil   aj   možnosť pozorovania obvineného v nemocnici aj v prípade, ak je obvinený vo výkone trestu odňatia slobody.

I z týchto dôvodov uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 bolo porušené moje právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody a právo na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 dohovoru.

K porušeniu môjho práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody došlo aj postupom okresnej prokuratúry, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Ústavu na výkon väzby v B., keď k môjmu premiestneniu z Ústavu na výkon väzby do nemocnice nedošlo na základe príkazu prokurátora, ako to vyžaduje ustanovenie § 8 ods. 1 zákona o výkone väzby v spojení s § 61 ods.   1   zákona   o   výkone   väzby.   Súhlas   okresnej   prokuratúry   z   11.   08.   2010   nemožno považovať   za   príkaz,   ktorý   by   okrem   iného   spĺňal   aj   náležitosti   ustanovené   §   2   ods. 1 Poriadku výkonu väzby. Z týchto dôvodov boli okresnou prokuratúrou, Zborom väzenskej a justičnej stráže a Ústavom na výkon väzby v B. porušené moje práva zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 dohovoru.

Porušenie práva na kontradiktórne konanie a rovnosti zbraní (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 7 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru)

Z   rozhodnutí   ESĽP   vyplýva,   že   i   keď   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   nemusí   vždy poskytovať rovnaké záruky ako konanie podľa čl. 6 ods. 1 (...), musí mať súdny charakter a obsahovať rovnaké záruky primerané povahe pozbavenia osobnej slobody, o ktoré ide (vec Assenov proti Bulharsku z 28.10.1998, § 162; Jecius proti Litve z 31.07.2000, §100; Wloch   proti   Poľsku   z   19.10.2000,   §   125).   Možnosť   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody vyjadriť   sa   je   v   niektorých   prípadoch   jednou   zo   základných   procesných   záruk poskytovaných v prípade pozbavenia slobody. Napriek rozdielom v znení odseku 3 (právo byť predvedený pred sudcu) a odseku 4 (právo podať návrh na súd) článku 5, judikatúra ESĽP týkajúca sa týchto ustanovení sa prikláňa k nutnosti výsluchu osoby pred súdom (vec Sanchez- Reisse proti Švajčiarsku z 21.10.1986, § 51). Rozhodovať o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody pozorovaním v zdravotníckom zariadení bez účasti obvineného je teda v rozpore s čl. 5 ods. 4 (mutatis rmäandis Grauznis proti Litve z 10.10.2000,§34; Wloch proti Poľsku z 19.10.2000, § 131)...

Nakoľko   som   nebol   v   súvislosti   s   konaním   o   návrhu   prokurátora   z 20.05.2010 špecializovaným   trestným   súdom   vyslúchnutý,   dokonca   mi   pred   vydaním   uznesenia špecializovaného trestného súdu z 25.05.2010 návrh prokurátora z 20.05.2010 nebol ani doručený,   uznesením   najvyššieho   súdu   z   27.07.2010   bolo   porušené   moje   právo   na kontradiktórnee konanie a rovnosť zbraní vyplývajúce z č1. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Porušenie práva na súkromie a práva na obhajobu (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čI. 17 ods. 7 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru)

Ako vyplýva zo skutočností uvedených v časti I. a II., v dôsledku môjho nezákonného pozbavenia   osobnej slobody pozorovaním v nemocnici   za   účelom   vyšetrenia   duševného stavu a premiestnením do nemocnice bez príkazu bolo závažným spôsobom zasiahnuté aj do môjho práva na obhajobu z dôvodu zvýšenia jej nákladov, keď do Ústavu na výkon väzby v B. som bol premiestnení i z dôvodu hospodárnejšieho poskytovania právnych služieb. Rovnako bolo zasiahnuté do môjho práva na súkromie, keď z dôvodu premiestnenia do nemocnice bol znemožnený styk s mojimi rodinnými príslušníkmi a priateľmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené uznesením najvyššieho súdu z 27.07.2010 a postupom okresnej prokuratúry, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Ústavu na výkon väzby v B. bolo porušené moje právo na obhajobu zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru   a   právo   na   súkromie   zaručené   čl.   19   ods.   2   ústavy   a   čl.   8   ods.   1   a ods.   2 dohovoru.

Porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 7 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru)

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Hoci   som   sa   žiadosťou   z   31.08.2010   domáhal   preskúmania   zákonnosti   môjho pozbavenia   slobody   pozorovaním   v   nemocnici   za   účelom   vyšetrenia   duševného   stavu v nemocnici,   špecializovaný   trestný   súd   o   žiadosti   z   31.08.2010   doposiaľ   nerozhodol, v dôsledku   čoho   porušil   moje   právo   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ako osoba, ktorej základné práva a slobody boli porušené, si uplatňujem primerané zadosťučinenie, a to od najvyššieho súdu v sume 10 000 €, špecializovaného trestného súdu v sume 3 000 €, okresnej prokuratúry v sume 3 000 € a od Zboru väzenskej a justičnej stráže a Ústavu na výkon väzby v B. v sume 3 000 € z nasledovných dôvodov:

1. Postupom štátnych orgánov došlo k porušeniu niekoľkých mojich ústavných práv ako aj k porušeniu mojich práv chránených dohovorom.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3.   Porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení ústavy a dohovoru.

4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany súdov a štátnych orgánov dolieha na mňa osobitne nepriaznivo, nakoľko som zbavený osobnej slobody v rozpore s právnym poriadkom.

5. K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na to som trpel pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.

6. Štátne orgány vyššie uvedeným spôsobom postupovali napriek tomu, že som ako osoba   pozbavená   osobnej   slobody   mohol   legitímne   očakávať   zvýšenú   a   osobitnú starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv a práv zaručených dohovorom.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010 porušil čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na zákonné pozbavenie osobnej slobody.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010 porušil čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010 porušil čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010   porušil   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   6 ods.   3 písm.   c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na obhajobu.

5. Postupom   Okresnej   prokuratúry   v P.,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže a Ústavu na výkon väzby v B.   v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010 z Ústavu na výkon väzby v B. do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. bol porušený čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010   a   postupom   Okresnej   prokuratúry   v P.,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže a Ústavu na výkon väzby v B.   v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010 z Ústavu   na   výkon   väzby   v B.   do   Nemocnice   pre   obvinených   a   odsúdených   v T.   bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010   a   postupom   Okresnej   prokuratúry   v P.,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže a Ústavu na výkon väzby v B.   v súvislosti s premiestnením sťažovateľa dňa 17.08.2010 z Ústavu   na   výkon   väzby   v B.   do   Nemocnice   pre   obvinených   a   odsúdených   v T.   bolo porušené právo sťažovateľa na súkromie zaručené čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. Tp 47/2010 porušil čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   sťažovateľa   na   urýchlené   preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.

9. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   21/2010 z 27.07.2010 sa zrušuje.

10. Okresnej prokuratúre v P. a Zboru väzenskej a justičnej stráže sa prikazuje premiestniť sťažovateľa z Nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. do Ústavu na výkon väzby v B.

11. Špecializovanému   trestnému   súdu   sa   prikazuje,   aby   urýchlene   rozhodol o žiadosti sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z 31.08.2010.

12. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd, peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra v P. a peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Zbor väzenskej a justičnej stráže a Ústav na výkon väzby v B., to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   špecializovaného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 47/2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   postupu   tohto   súdu, pretože na základe podanej sťažnosti jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho súdu.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu sp. zn. Tp 47/2010 25. mája 2010 podal riadny opravný prostriedok, sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 21/2010 z 27. júla 2010.

Keďže ústavný súd nemá právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušovaní jeho základných práv postupom okresnej prokuratúry, ZVJS a ÚNV v súvislosti s jeho premiestnením 17. augusta 2010 z ÚNV do nemocnice pre obvinených a odsúdených v T. ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ mal právo podávať podnet na preskúmanie jeho sťažnosti na nadriadený orgán prokuratúry, resp. mohol podávať opakovaný podnet, pretože tento orgán je tým orgánom, ktorý je príslušný v tomto štádiu vybaviť jeho sťažnosti a podnety. Z podaní sťažovateľa nevyplýva, že by tieto možnosti a práva podľa zákona o prokuratúre využil, najmä vo vzťahu k ústavu na výkon väzby, proti postupu ktorého má výhrady.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou opakovane vyslovil, že nevyužitie tohto účinného   prostriedku   nápravy   (prokuratúry)   nemožno   nahradiť   podaním   pred   ústavným súdom, pretože by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen   zistiť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd dospel k záveru, že jeho sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných opráv neprípustná, a preto rozhodol v tomto smere tak, že ju odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojich práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 7 ústavy, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a 4 dohovoru a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 21/2010 z 27. júla 2010 v súvislosti s jeho premiestnením 17. augusta 2010 z ÚNV do nemocnice pre obvinených a odsúdených v T., ako aj porušenie jeho práv zaručených v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v súvislosti na zákonné pozbavenie osobnej slobody.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 7 ústavy skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť osobnej slobody okrem prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: písm. e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2) dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   21/2010   z   27.   júla   2010, ktorým   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 47/2010 z 25. mája 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Napadnutým uznesením rozhodol sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky tak, že podľa § 148 ods. 3 Tr. por. nariadil, aby bol obvinený M. M. pozorovaný   za   účelom   vyšetrenia   duševného   stavu   v   Nemocnici   pre   obvinených a odsúdených   v   T.   Obvinený   je   vo   výkone   väzby   v   inej   veci.   Proti   uzneseniu   podal v zákonnej lehote sťažnosť obvinený prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním. V sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že mu nebol pred rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie doručený návrh prokurátora na nariadenie pozorovania za účelom vyšetrenia duševného stavu. Ďalej namieta konštatovanie uvedené v napadnutom uznesení, že sa pri výsluchoch 21. decembra 2009 a 21. apríla 2010 odmietol vyjadriť k dôvodom odmietnutia spolupráce so znalcami pri ambulantnej forme vyšetrenia pre účely posúdenia duševného stavu. Dôvodom nevyjadrenia sa bola okolnosť, že na úkon sa   nedostavil   obhajca   obvineného   a   obvinený   sa   chce   ku   všetkým   dotknutým   otázkam vyjadriť len v prítomnosti svojho obhajcu, na čo má ústavné i zákonné právo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd v zmysle § 190 ods. 2 písm. b/ Tr. por. preskúmal podľa § 191 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   zistil,   že   sťažnosť   nieje   dôvodná.   Nariadenie pozorovania   za   účelom   vyšetrenia   duševného   stavu   zodpovedá   stavu   veci   a   zákonu,   je vzhľadom   na   okolnosti   prejednávanej   veci   nevyhnutné   a   iná   možnosť   na   realizáciu vyšetrenia ako pozorovanie v zdravotníckom zariadení nie je. Bližšie sú skutkové a právne (procesné) podklady rozhodnutia rozobrané v odôvodnení napadnutého uznesenia a na tieto aj sťažnostný súd v plnom rozsahu odkazuje.

Vo vzťahu k námietkam obsiahnutým v sťažnosti obvineného platí nasledovné: Pokiaľ   ide   o   nedoručenie   návrhu   prokurátora   na   vyšetrenie   duševného   stavu pozorovaním   možno   súhlasiť,   že   pre   reálne   naplnenie   procesných   práv   mala   byť obvinenému aj bez priameho zákonného príkazu daná možnosť vyjadriť sa k návrhu ešte pred   rozhodnutím   sudcu   pre   prípravné   konanie.   Obsah   návrhu   je   však   rekapitulovaný v napadnutom   rozhodnutí   a   odôvodnenie   tohto   návrhu   je   obsahovo   takmer   úplne pretransformované do   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   keďže   sudca pre prípravné konanie sa s návrhom prokurátora aj v jeho dôvodoch stotožnil. V sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie mal teda obvinený možnosť vyjadriť sa aj k návrhu, na základe ktorého bolo toto rozhodnutie vydané. Keďže finálne vo veci rozhoduje v prípade podania sťažnosti až nadriadený súd a keďže sťažnosť proti predmetnému rozhodnutiu má podľa § 148 ods. 4 Tr. por. odkladný účinok, takže napadnuté uznesenie nie je ani predbežne vykonateľné,   neboli   práva   obvineného   materiálne   porušené.   Treba   dodať,   že   vecne (z hľadiska   účelu)   obvinený   podstatu   prvostupňového   rozhodnutia   nenapáda   ani nevyjadruje   ochotu   so   znalcami   spolupracovať   mimo   pozorovania   v   zdravotníckom zariadení.

K   druhej   sťažnostnej   námietke   obvineného   najvyšší   súd   uvádza,   že   v   nastalej procesnej situácii, keď bol už obvinený dostatočne poučený o možnosti pozorovania za účelom vyšetrenia duševného stavu v zdravotníckom zariadení (a právnu úpravu pozná, ako tam nasvedčujú jeho vyjadrenia pri výsluchu 21. apríla 2010) nie je nutné trvať na vypočutí obvineného ohľadom dôvodov odmietnutia spolupráce so znalcami (čo požaduje uznesenie sudcu pre prípravné konanie zo 16. júla 2009). Túto nespoluprácu je potrebné brať do úvahy ako fakt a rešpektovať ako súčasť taktiky obhajoby obvineného. Zákonným riešením nastalej situácie je potom práve napadnuté rozhodnutie a jeho výkon (počas výkonu väzby v inej   trestnej   veci však   bude v tejto   otázke potrebné   postupovať   v súlade   so   zákonom o výkone väzby). Napokon, skúmanie duševného stavu obvineného v inej trestnej veci na základe uznesenia z marca 2009 tiež nie je prekážkou súčasného rozhodnutia. Duševný stav obvineného je potrebné posúdiť samostatným posudkom pre účely tohto konania a v jeho obsahovom   kontexte   a   znalci   sami   určia,   do   akej   miery   je   predchádzajúci   posudok použiteľný ako jeden z podkladov pre ich súčasné závery.“

Na základe uvedeného najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa výrokom tohto uznesenia ako nedôvodnú zamietol.

V   citovanej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. Tp 47/2010 zamietol.   Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   práva   sťažovateľa   nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V bode   11.   návrhu   petitu   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal špecializovanému   súdu   urýchlene   rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľa   o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z 31. augusta 2010, pričom neoznačil číslo konania, ktorého sa žiadosť týka. Keďže podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde označenie veci, ktorej sa sťažnosť týka, je podstatnou náležitosťou konania o sťažnosti, neboli v tejto časti splnené podmienky na začatie konania, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011