znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 107/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   marca   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   t.   č.   vo väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 6 T 113/2009 a Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 4 Tos 75/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2010   doručená   sťažnosť M.   Š.,   t.   č.   vo väzbe (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 T 113/2009 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 75/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. februára 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Tp   122/2008   zo 7. augusta 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 27/2008 z 19. augusta 2008   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku.   Tento   dôvod   väzby   nebol   ničím   riadne   konkretizovaný   a zakladal   sa   iba   na hypotetických úvahách. Dňa 10. júla 2009 bola okresnému súdu podaná obžaloba proti sťažovateľovi, pričom konanie sa vedie pod sp. zn. 6 T 113/2009. Vec je teraz v štádiu hlavného pojednávania. Dňa 20. októbra 2009 bol sťažovateľ vypočutý ako obžalovaný a vypočutý bol aj ďalší obžalovaný B. Obžalovaný B., ktorý jediný sťažovateľa s trestnou vecou   spájal,   výrazne   zmenil   výpoveď   a vysvetlil,   prečo   predtým   vypovedal   inak (v neprospech sťažovateľa). V priebehu hlavného pojednávania sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 T 113/2009 z 21. decembra 2009 bola žiadosť zamietnutá s tým, že dôvod väzby trvá. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4   Tos   75/2009   z 30.   decembra   2009   bola   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu zamietnutá. Predmetné uznesenia sú opätovne, z hľadiska ich odôvodnenia, založené len na predpokladoch bez konkrétnych dôvodov. V uznesení okresného súdu sa uvádza jeden nový dôvod kolúznych aktivít sťažovateľa vedených voči obžalovanému B., a to tak, že pôvodná obhajkyňa ex offo upozornila predsedníčku senátu na to, že sťažovateľ v rámci vychádzok pokrikuje na obžalovaného B. Ten sa mal obhajkyni s tým zdôveriť. Ide však iba o účelový výmysel. Všeobecné súdy vôbec nepovažovali za potrebné overiť si túto skutočnosť priamo v ústave na výkon väzby. Pritom režim v rámci kolúznej väzby vylučuje akýkoľvek kontakt dvoch obvinených, ktorí sú v tej istej veci v kolúznej väzbe. Sťažovateľ pri výkone väzby vôbec nikdy neprišiel do styku s obžalovaným B. Vyhodnotenie výpovedí obžalovaného B. vo veci samej je vecou rozhodovania o vine a nevine, a nie dôvodom kolúznej väzby.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Navrhuje preto vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 T 113/2009 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 75/2009 s tým, aby boli uznesenia z 21.   decembra   2009   a 30.   decembra   2009   zrušené.   Požaduje   napokon   náhradu   trov konania.

Z obžaloby   Krajskej   prokuratúry   v Nitre   č.   k.   Kv   66/2008-171   z 10.   júla   2009 vyplýva, že sťažovateľ sa mal dopustiť jednak obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu pokusu prípravy podľa § 13 ods. 1 a § 144 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona a ďalej zločinu lúpeže v štádiu prípravy podľa § 20, § 13 ods. 1 a § 188 ods. 1 a 2 písm. e) s poukazom na § 140 písm. a) Trestného zákona. V prvom prípade mal sťažovateľ viackrát požiadať a navádzať obžalovaného B.,   aby pištoľou   v nelegálnej držbe,   ktorú   mu kúpil sťažovateľ,   zastrelil   a okradol   prevádzkovateľa   zmenárne   J.   Ď.   V druhom   prípade   mal požiadať obžalovaného B. o zabezpečenie nejakých ľudí na vykonanie lúpeže proti J. Ď.

Z uznesenia okresného súdu (sudcu pre prípravné konanie) sp. zn. 6 Tp 122/2008 zo 7. augusta 2008 vyplýva, že ním bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku   s účinnosťou   od 4.   augusta   2008   o 11.10   h. Podľa názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   preskúmaním   predloženého spisového   materiálu   a po   vykonanom   výsluchu   sťažovateľa   treba   dospieť   k záveru,   že skutok,   pre ktorý   bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a boli ním naplnené znaky zločinu lúpeže v spolupáchateľstve v štádiu prípravy podľa § 20, § 13 ods. 1 a § 188 ods. 1 Trestného   zákona.   Bola   zistená   aj   existencia   dôvodného   podozrenia,   že   skutok   spáchal sťažovateľ v spolupáchateľstve. Sťažovateľ spáchanie skutku popiera. Formálne podmienky väzby sú splnené, keďže procesný postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade so   zákonom.   Vznesené   obvinenia   obsahujú   konkrétne   skutočnosti   s presným   uvedením skutku, ako aj všetky podstatné náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku podložené okolnosťami   uvedenými   vo   vyšetrovacom   spise.   Splnené sú   tiež   materiálne podmienky väzby, lebo dosiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, existujú dôvody na podozrenie, že tento   skutok   spáchal   sťažovateľ,   a to   najmä   s poukazom   na   výpoveď   obžalovaného   B. Existuje napokon aj dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ide o obavu, že sťažovateľ bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo spoluobvinených, aby títo vypovedali v rozpore so skutočnosťou, a to či už priamo, alebo prostredníctvom iných osôb, pričom treba poukázať na to, že by mohlo prísť aj k ovplyvňovaniu už vypočutých svedkov, prípadne by sa mohlo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie, pretože v konaní budú vypočutí ďalší svedkovia, budú vykonané konfrontácie a tiež táto obava vyplýva z trestného oznámenia I. R., ktorý uviedol aj ďalšiu osobu, ktorá sa mohla podieľať na skutku, hoci vyšetrovateľovi sa ju dosiaľ nepodarilo zabezpečiť.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 27/2008 z 19. augusta 2008 vyplýva, že ním   bola   ako   nedôvodná   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Tp 122/2008 zo 7. augusta 2008. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na to, že doteraz vykonané dôkazy nasvedčujú tomu, že práve sťažovateľ by mal byť jedným z objednávateľov   lúpežného prepadnutia   poškodeného,   je daná odôvodnená obava, že sťažovateľ bude pôsobiť na svedkov, ktorých bude ešte potrebné vo veci vypočuť, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie, keďže dosiaľ nebol ešte stanovený úplný okruh podozrivých osôb, ktoré sa mali podieľať na organizovaní trestnej činnosti. Preto dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je daný.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 113/2009 z 21. decembra 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Podľa názoru okresného súdu formálne i materiálne dôvody väzby u sťažovateľa sú i naďalej dané. Pokiaľ ide   o námietku   sťažovateľa   o neexistencii   žiadnych   konkrétnych   skutočností odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby, treba uviesť, že i naďalej existuje dôvodná obava, že sťažovateľ   by   v prípade   prepustenia   z väzby   konal   tak,   že   by   ovplyvňoval   najmä obžalovaného   B.   ako   i svedkov,   čo   vyplýva   jednak   zo   samotného   jeho   protiprávneho konania a charakteru skutku kladeného mu za vinu, ako aj z výpovede obžalovaného B., ktorého mal viackrát navádzať na spáchanie skutku a ktorý následne zmenil na hlavnom pojednávaní   svoju   výpoveď.   Ďalej   ide   o skutočnosť,   že   v priebehu   súdneho   konania obhajkyňa   obžalovaného   B.   upozornila   predsedníčku   senátu   okresného   súdu   na   to,   že sťažovateľ   sa   snaží   vo   väzbe ovplyvňovať   obžalovaného B.   rôznymi   pokrikmi   v rámci vychádzok, a z tohto dôvodu predsedníčka senátu upozornila Ústav na výkon väzby N. a žiadala o vykonanie príslušných opatrení.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 75/2009 z 30. decembra 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 T 113/2009 z 21. decembra 2009. Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia a právne úvahy okresného súdu, najmä podľa ktorých aj v súčasnosti trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sú správne a v podstate aj úplné. Preto krajský súd iba upresňuje,   že   aj   dosiaľ   vykonaným   dokazovaním   na   hlavnom   pojednávaní   zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané,   majú znaky   trestného   činu   a sú   dané   dôvody   pre   podozrenie,   že   ich   spáchal sťažovateľ,   pričom   aj   tie   konkrétne   skutočnosti,   na   ktoré   už   okresný   súd   opodstatnene poukázal,   ale   aj   povaha   prerokovávaného   prípadu   (ktorú   určuje   spôsob,   akým   mal sťažovateľ zažalované skutky spáchať, ako aj jeho pohnútka), naďalej odôvodňujú obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu mohol konať tak, ako to je uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Z prípisu Ústavu na výkon väzby N. sp. zn. ÚVV-3/15/21-2010 z 5. februára 2010 zaslaného   obhajkyni   sťažovateľa   JUDr.   Z.   T.   vyplýva,   že   obvinení,   ktorí   sú   vo   väzbe z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) alebo odseku 2 písm. b) Trestného poriadku   (teda   v prípadoch   kolúznej   väzby),   umiestňujú   sa   oddelene   od   ostatných obvinených   z dôvodu,   aby   bol   zabezpečený   účel   výkonu   väzby.   Rovnako   pri   výkone všetkých režimových činností (vychádzky, nákupy, predvádzanie k lekárovi a pod.), teda pri pohybe mimo cely, v ktorej sú umiestnení, sa postupuje tak, aby sa nedostali do kontaktu s ostatnými obvinenými a počas pohybu mimo cely, v ktorej sú umiestnení, sú neustále pod bezprostredným   dohľadom   určeného   príslušníka   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže a akákoľvek   komunikácia   s inými   osobami   je   vylúčená.   Ďalšie   sociálne   kontakty,   styk s advokátom   a inými   osobami,   návštevy   a telefonovanie   sa   môžu   realizovať   len   po predchádzajúcom   súhlase   príslušného   orgánu   činného   v trestnom   konaní.   Z uvedených skutočností vyplýva, že ku kontaktu takýchto osôb dôjsť nemôže.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 6 T 113/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.

Odlišná   je   situácia   s ohľadom   na tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   Tos   75/2009.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej ďalšie trvanie väzby nie je v jeho   prípade   namieste,   lebo   neexistuje   obava   z kolúzneho   správania   z jeho   strany v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Preto závery okresného súdu a krajského súdu neobstoja.

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich   v rozhodnutiach   o väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný súd neposudzoval.

Okresným súdom konštatovaná obava z kolúzie vyplývajúca z informácie podanej obhajkyňou   obžalovaného   B.   sa   javí   ústavnému   súdu   ako   dostatočné   odôvodnenie existencie   obavy   z kolúzie.   Opatrenia   vykonávané   Zborom   väzenskej   a justičnej   stráže majúce za cieľ zabrániť kontaktu spoločne stíhaných osôb nachádzajúcich sa v kolúznej väzbe nemôžu celkom vylúčiť pokusy takýchto osôb kontaktovať nepovolene iné osoby pokrikovaním.   Obavu   z kolúzie   môže   vzbudiť   aj   samotná   skutočnosť,   že   sa   obvinený pokúša ovplyvniť spoluobvineného, a to bez ohľadu na to, či jeho pokus bol, resp. mohol byť   úspešný.   Aj neúspešným,   resp.   nespôsobilým   pokusom   dáva   totiž   najavo   úmysel správať sa kolúzne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010