znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 107/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 102/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava III a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2006   doručená   sťažnosť A.   H. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 102/2004.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že „... podala   dňa   17. 5. 2004   (...)   Žalobu na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.   v znení zmien a noviel a náhradu škody spolu vo výške 357.593,- Sk“.

Podľa sťažovateľky „Od podania (...) žaloby (...) až do dnešného dňa, t. j. jeden rok aj deväť   mesiacov,   Okresný   súd   Bratislava III   v danej   veci   nijak   účelne   nekonal   a   ani nevytýčil termín pojednávania“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa z dôvodu nečinnosti okresného súdu podaním z 29. novembra 2005 sťažovala na prieťahy v uvedenom konaní u predsedu okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi z 19. januára 2006 prieťahy v konaní nekonštatoval   a   uviedol,   že   zákonný   sudca   bol   od   1. januára 2006   dočasne   pridelený na Krajský súd v Bratislave, „a preto v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) Zák. č. 757/2002 Z. z. o súdoch   a o zmene   niektorých   zákonov   budú   po   šiestich   týždňoch   jeho   neprítomnosti nevybavené   veci   jeho   súdneho   oddelenia   prerozdelené   náhodným   výberom   ostatným sudcom“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, a súčasne navrhla, aby ústavný súd prikázal porušovateľovi jej práv konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 63 000 Sk a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   okrem   iného   nárok   sťažovateľky na ochranu   pred   postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné prieťahy a porušené jej základné právo   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote v konaní o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a o náhradu škody a ušlej mzdy.Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I. ÚS 11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný súd dospel   po   oboznámení sa   so   sťažnosťou,   jej prílohami a súvisiacim spisom okresného súdu k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo 17. mája 2004, teda doručením návrhu okresnému súdu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 23. júla 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie originálu písomného plnomocenstva na jej zastupovanie pred okresným súdom (výzva bola vypravená   z   okresného   súdu   6. septembra 2004   a   právny   zástupca   sťažovateľky   na   ňu odpovedal 16. septembra 2004),

- 29. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na odstránenie „vád“ návrhu v lehote 10 dní (sťažovateľka tak urobila 18. októbra 2004),

- 12. novembra 2004   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k   priloženému návrhu   a jeho   doplneniu   (výzva   bola   expedovaná   okresným   súdom   10. januára 2005 a odporca na ňu odpovedal 25. januára 2005),

- 3. marca 2005   okresný   súd   vyzval   vedľajšieho   účastníka   na   vyjadrenie k priloženému   návrhu   a   k   vyjadreniu   odporcu   (výzva   bola   odoslaná   17. mája 2005 a vedľajší účastník na ňu odpovedal 31. mája 2005),

- 7. marca 2006 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni.Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 13 C 102/2004 nebol nečinný, vykonal viacero úkonov okrem obdobia od 31. mája 2005, keď mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, do 7. marca 2006, keď predmetná vec bolo pridelená novej   zákonnej sudkyni. Toto   obdobie predstavuje prieťahy v trvaní 9 mesiacov.

Aj napriek tomuto obdobiu pasivity okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd po   komplexnom   zhodnotení   jeho   celého   doterajšieho   priebehu   nepovažuje   označenú nečinnosť okresného súdu za natoľko závažnú, aby napadnuté konanie ako celok na jej základe bolo možné kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Navyše z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   proti   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v platnom   znení   až   30. novembra 2005.   Ako   už   bolo uvedené, okresný súd podľa odpovede doručenej sťažovateľke „koncom januára 2006“ prieťahy v predmetnom konaní nezistil a oznámil jej, že vec bude po šiestich týždňoch neprítomnosti zákonného sudcu prerozdelená, čo sa aj stalo, keď 7. marca 2006 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska svojho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05). Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých   stoja   proti   sebe   žalobca   a žalovaný,   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť   konania   [porovnaj   § 120   ods. 1   a   4   Občianskeho   súdneho   poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Z tohto   právneho   názoru   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti,   pričom   s ohľadom   na   všetky   dosiaľ   uvedené   skutočnosti   dospel   k záveru, že medzi namietaným postupom okresného súdu a označeným porušením práv sťažovateľky nie je príčinná súvislosť, čo znamená aj zjavnú neopodstatnenosť jej sťažnosti.

Z týchto   dôvodov ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je dôvodom, ktorý nie je možné   odstrániť,   zaoberanie   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti obsiahnutými v jej návrhu stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006