znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 107/03-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2003 prerokoval sťažnosť V. K., bytom P., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. K. M., P., vo veci porušenia jeho práva na rovnosť v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vo veci sp. zn. 1 So 150/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. mája 2003 doručené   podanie   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   P.,   zastúpeného   komerčnou právničkou JUDr. K. M., P., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu ľudských práv a základných slobôd podľa článku 47 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynuli nasledovné skutočnosti:

„Sťažovateľ sa podaným návrhom proti odporkyni Sociálna poisťovňa – ústredie Bratislava,   Ul.   29.   augusta   č.   8,   Bratislava,   domáhal   priznania   invalidného   dôchodku a preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredie Bratislava, č. 530 312 172 zo dňa 22. 12. 1999.

Krajský súd v Trenčíne rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie Bratislava, č. 530 312 172 zo dňa 22. 12. 1999 a žiadosť sťažovateľa o priznaní invalidného dôchodku zamietol.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   odvolal   na   Najvyšší   súd   SR,   ktorý v konaní č. k. 1 So 150/01 Rozsudkom zo dňa 27. 2. 2002 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne. Pojednávanie na Najvyššom súde sa konalo bez účasti sťažovateľa, ktorý sa nemohol vyjadriť ku všetkým už vykonaným dôkazom a navrhnúť nové dôkazy.

Následne   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   uvedenému   rozsudku,   ktoré   bolo zamietnuté Uznesením č. k. Sdo 19/02 zo dňa 29. 10. 2002.

V priebehu celého konania pred Krajským súdom v Trenčíne sťažovateľ žiadal, aby bol stanovený objektívny znalec z odboru pracovného lekárstva, ktorý by sa vyjadril k jeho zdravotnému   stavu   a k otázke   priznania   invalidity.   V konaní   však   napriek   výslovným návrhom zo strany sťažovateľa súdny znalec nebol prizvaný a súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal   iba   z posudkov   komisií   sociálneho   zabezpečenia.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   pri vyšetrení v Martinskej fakultnej nemocnici bol vypracovaný posudok – lekárska správa, ktorá   svedčila   jednoznačne   v prospech   práva   sťažovateľa,   t.   j.   potvrdzovala   záver,   že sťažovateľ   je   invalidný.   V konaní   pred   oboma   súdmi   však   boli   brané   do   úvahy   iba stanoviská   uvedených   posudkových   komisií,   ktoré   nepostupovali   objektívne   a pri zdravotnom vyšetrení sťažovateľa nevykonali všetky vyšetrenia v určenom čase a určeným spôsobom.   Zdôrazňujem,   že   posudky   boli   v podstate   vyhotovené   odporcom   v konaní a samozrejme svedčili v prospech jeho práva....

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   podľa   jeho   názoru   v priebehu   oboch   konaní   boli porušené jeho základné práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Sťažovateľ sa domnieva, že jeho základné právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 bolo porušené tým, že nemal rovnaké postavenie – práva ako Sociálna poisťovňa – ústredie Bratislava.   Súd   v konaní   akceptoval   iba   dôkazy   navrhované   Sociálnou   poisťovňou   – ústredie   Bratislava   a oba   posudky,   t.   j.   i kontrolný,   boli   vypracovávané   posudkovými komisiami Sociálnej poisťovne. V takomto prípade nemohla byť zabezpečená rovnosť oboch účastníkov konania a objektívnosť rozhodnutia vo veci.

Sťažovateľ ďalej   namieta, že v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sa nemohol osobne zúčastniť, pretože súd rozhodol v jeho neprítomnosti a tak mu odňal právo v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prejednanie veci v jeho prítomnosti. Sťažovateľ chcel v konaní pred Najvyšším súdom SR namietnuť závery posudkových komisií a žiadať objektívny   znalecký   posudok   nezávislého   znalca,   čo   však   keďže   na   pojednávanie   nebol predvolaný, nebolo možné.

Uvedeným spôsobom konania bolo porušené základné právo sťažovateľa vyplývajúce z čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a to   právo   na spravodlivé súdne konanie....Sťažovateľ navrhuje, aby v zmysle § 20 ods. 3 rozhodol Ústavný súd vo veci samej takto:

1.   Základné   právo   V.   K.   na   rovnosť   účastníkov   v konaní,   na   prejednanie   veci v prítomnosti účastníka konania a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 47 odsek 3, podľa článku 48 odsek 2 Ústavy SR a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky porušené bolo.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia vec pod č. k. 1 So 150/01 na ďalšie konanie.  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   (aj   sťažnosť   sťažovateľa)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťuje, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorú ústavný súd posúdil ako samostatnú sťažnosť (nie ako doplnenie jeho podania z 10. januára 2003 vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 31/03, odloženého   28. februára 2003), vyplynulo, že k porušeniu jeho označených základných práv malo dôjsť postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 150/01, ktoré skončilo rozsudkom z 27. februára 2002.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vzal do úvahy, že podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorými   malo   byť   spôsobené   porušenie základného   práva   sťažovateľa,   pričom   zmeškanie   tejto   lehoty   nemožno   odpustiť.   Jej nedodržanie   predstavuje   zákonom   ustanovený   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej oneskorenosť (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 5. mája 2003, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde pre tento druh konania pred ústavným súdom (vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky vo veci   sp.   zn. 1 So 150/01 uvedenej   v petite sťažnosti),   bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

  P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003