znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DistribCapital, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN, s. r. o.,Dunajská 18, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. MarcelVasilišin, LLM, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 35 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľkyNárodnej jednotky finančnej polície Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajnéhozboru vo veci vedenej pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátoraOkresnej prokuratúry Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Distrib Capital, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Distrib Capital, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), zastúpenej OLEXOVA VASILISIN,s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátJUDr. Marcel Vasilišin, LLM. Z obsahu sťažnosti a jej petitu možno ustáliť, žesťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva napodnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom vyšetrovateľky Národnej jednotky finančnej polície Národnejkriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru (ďalej len „národná kriminálna agentúra“)vo veci vedenej pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora Okresnejprokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.2 Pv 1071/13/1102.

Sťažovateľka v záhlaví sťažnosti označuje porušovateľov svojich práv takto:„1.... vyšetrovateľ Policajného zboru, Ministerstvo vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra Bratislava, 2.... námestník okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II.“

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že«Dňa 17. 09. 2014 bola na základe príkazu porušovateľa č. 1 so súhlasom porušovateľa č. 2 č. p. PPZ-NKA-JFP1-V- 310/2014 (ďalej len ako „Príkaz“) vykonaná prehliadka iných priestorov a pozemkov u sťažovateľa, počas ktorej mu boli odňaté veci, ktoré sú opísané v zápisnici z tejto prehliadky.».Z príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry z 12. septembra 2014na prehliadku iných priestorov a pozemkov vydaného so súhlasom prokurátora okresnejprokuratúry (ďalej len „príkaz z 12. septembra 2014“) vyplýva, že dôvodom vydaniapríkazu podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku bolo dôvodné podozrenie, že v objektochbližšie špecifikovaných v samotnom príkaze, v ktorých má prevádzku sťažovateľka, sanachádzajú veci dôležité pre trestné konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

«Dňa 08. 10. 2014 podal sťažovateľ žiadosť o vrátenie vecí zaistených pri prehliadke iných priestorov a pozemkov, ktorú odôvodnil tým, že dokumenty, ktoré mu boli odňaté, nie sú vecami, na ktorých odňatie by boli Príkazom orgány činné v trestnom konaní oprávnené. Sťažovateľ tiež uviedol, že mu hrozí veľká finančná ujma pre ohrozenie jeho podnikania z dôvodu, že nemá k dispozícii veľké množstvo dokumentov, ktoré vznikli pri obchodnom styku so zmluvnými partnermi a z ktorých je zrejmé, že nemajú žiaden súvis s predmetným trestným vyšetrovaním.

Dňa 14. 11. 2014 bolo sťažovateľovi doručené Zaslanie stanoviska k žiadosti o vrátenie veci, z ktorého obsahu vyplýva, že je v zmysle § 176 a nasl. Trestného poriadku uznesením (ďalej len ako „Uznesenie“). Uznesenie bolo odôvodnené tým, že odňaté veci boli vyhodnotené ako dôkazy podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku a sú pre ďalšie konanie potrebné, a preto nemôžu byť sťažovateľovi vrátené....

Sťažovateľ sťažnosť podáva pre porušenie práva:

1. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

2. podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR,

3. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.»

V súvislosti s príkazom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry s udelenýmsúhlasom prokurátora okresnej prokuratúry na prehliadku iných priestorov a pozemkovz 12. septembra 2014 sťažovateľka zdôrazňuje, že„Príkaz na prehliadku prestavuje vždy zásah do práv prikázaného na súkromie. Ústavné práva majú vyššiu hodnotu ako potenciálne práva štátu ako poškodeného z daňového podvodu a z toho dôvodu akékoľvek zásahy musia byť v dôslednej rovnováhe s ochranou ústavných práv.

Porušovateľmi vydaný príkaz bol neurčitý. Pred jeho vykonaním nebol dodržaný postup podľa § 104 Trestného poriadku o prechádzajúcej výzve k dobrovoľnému vydaniu veci, nijak nebola zdôvodnená naliehavosť prípadu ani existencia možnej závažnej prekážky. Následne pri vykonávaní príkazu bol príkaz prekročený v nadmernej a neprimeranej miere, keď bolo zaistené a odňaté množstvo ďalšej dokumentácie nesúvisiacej s vyšetrovaním a rozsah odňatej dokumentácie je preto neprimerane rozsiahly a na účely trestného konania absolútne zbytočný. Ako príklad sťažovateľ uvádza odňatie množstva pracovných zmlúv uzavretých medzi ním ako zamestnávateľom a zamestnancami, bola odňatá zmluvná dokumentácia medzi sťažovateľom a inými partnermi ako Spoločnosťami, napr. dokumentácia týkajúca sa dodávania a distribúcie piva sťažovateľom v Slovenskej republike.

Zaistené veci sú zadržiavané neprimerane dlhý čas, od ich zaistenia ubehlo už takmer 9 mesiacov. Sťažovateľ má za to, že orgány činné v trestnom konaní mali dosť času na to na preverenie veľkého množstva vecí a aby sa kontrolou týchto vecí presvedčili o tom, že nesúvisia s trestným konaním. Sťažovateľovi však neboli vrátené ani už preverené veci, ktoré podľa § 97 Trestného poriadku už nie sú pre konanie viac potrebné, hoci rešpektujúc zásadu primeranosti zásadu do základných práv a slobôd osôb podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku (z čoho vyplýva to, že tento zásah môže trvať len po nevyhnutne dlhý čas, a nie dlhšie) vrátené mali byť.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na podnikanie podľa čl. 35ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza:

„Odňatím vecí a dokumentácie je sťažovateľovi znemožnené riadne podnikať a vykonávať bežným spôsobom jeho podnikateľskú agendu! Sťažovateľ nemôže bežným spôsobom uplatňovať svoje nároky a kroky voči zmluvným partnerom a domôcť sa svojho majetku, hrozí premlčanie mnohých jeho práv.

Sťažovateľ je dodávateľom a obchodníkom s pivom. Niektorí zmluvní partneri porušili svoje zmluvné záväzky a preto bol sťažovateľ nútený s nimi ukončiť zmluvné vzťahy. Bývalí partneri však disponujú jeho nákladnou výčapnou technikou, avšak bez dokumentácie od nej sťažovateľ nemôže preukázať, že technika patrí jemu a domôcť sa jej. V dôsledku tohto sťažovateľ nemôže uzavrieť zmluvy s novými partnermi a presunúť výčapnú techniku k novým partnerom, čo má za následok čoho je stagnáciu obchodovania. Mimo uvedeného pri akomkoľvek úkone je sťažovateľ nútený nahliadať do spisu vyšetrovateľa, čo predstavuje neprimeranú časovú, administratívnu a finančnú náročnosť.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza:

„Ako je uvedené vyššie, pri vykonávaní príkazu bolo odňaté množstvo irelevantných vecí a dokumentácie bez akéhokoľvek súvisu s vyšetrovaním. Vlastnícke právo je týmto obmedzované v nadmernej miere. Sťažovateľ nemá kontrolu nad odňatými dokumentmi, nemá reálnu možnosť si ich ako pýtať, keďže nevie, čo všetko polícia zobrala. Bez dokumentácie sťažovateľ nemôže nakladať so svojím majetkom (výčapná technika), nemôže ho užívať, prenajať ani predať.“

Sťažovateľka uvádza, že napriek tomu, že„žiadosť o preskúmanie postupu policajta a takisto žiadosť o vrátenie zaistených vecí“, tieto jej neboli do dňa podania sťažnosti vrátené.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Porušovatelia porušili právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Porušovatelia porušili právo sťažovateľa podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Porušovatelia porušili vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťounávrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentujeidentifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým bolisťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru porušené, čo sťažuje vymedzeniepredmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazanýnávrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone), pričomviazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na tomôže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platíto predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajúpodmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.

Ústavný súd nie je povinný nedostatky zákonom predpísaných náležitostívyplývajúce z podania sťažovateľky odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnostizakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súds prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a v snahevyhnúť sa prílišnému formalizmu v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť ajz hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.V tejto súvislosti s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti vyvodil, že sťažovateľkanamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľkynárodnej kriminálnej agentúry vo veci vedenej pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013a postupomprokurátoraokresnejprokuratúryvovecivedenejpodsp.zn.2 Pv 1071/13/1102 v súvislosti s výkonom prehliadky iných priestorov a pozemkov nazáklade príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry z 12. septembra 2014 sosúhlasom prokurátora okresnej prokuratúry.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že text uvedený mimopetitu pokladá v súlade so svojou ustálenou judikatúrou len za súčasť odôvodnenia sťažnosti(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,IV. ÚS 174/2011). Tento štandardný prístup uplatnil ústavný súd aj vo vzťahu k sťažnostisťažovateľky, t. j. námietky vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyobsiahnuté v texte sťažnosti považoval iba ako súčasť argumentácie sťažovateľky.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102

Sťažovateľka namieta, že príkaz z 12. septembra 2014 bol„neurčitý“a zároveň privykonávaní príkazu na prehliadku z 12. septembra 2014 bol tento prekročený„v nadmernej a neprimeranej miere, keď bolo zaistené a odňaté množstvo ďalšej dokumentácie nesúvisiacej s vyšetrovaním a rozsah odňatej dokumentácie je preto neprimerane rozsiahly a na účely trestného konania absolútne zbytočný“,čím zároveň došlo k obmedzeniu jejvlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a zároveň k znemožneniu riadne podnikaťa vykonávať bežným spôsobom podnikateľskú agendu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolaniaa prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať sťažnosťou z materiálnehohľadiska, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že ibav prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitostia predpoklady, sa ňou môže ústavný súd zaoberať aj z vecného hľadiska. Jednýmzo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako právnehoprostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručenýchzákladných práv alebo slobôd je princíp subsidiarity.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnostinie je a podľa povahy veci ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Toznamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ eštepred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho právúčinne poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).

Princíp subsidiarity je premietnutý aj do zákona o ústavnom súde. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosťnie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a napoužitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala„žiadosť“o preskúmaniepostupu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry 25. septembra 2014 z dôvodu, že jejpostup považovala za nezákonný a protiústavný, pretože„porušila rozsah § 101 Trestného poriadku, podľa ktorého mohla príkaz vydať v medziach čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1a ústavy“,pričom v postupe vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry nebola podľa sťažovateľkyv súvislosti s výkonom prehliadky na základe príkazu z 12. septembra 2014 dodržaná anizásada primeranosti v súlade s § 2 Trestného poriadku. Prokurátor okresnej prokuratúry„žiadosť“sťažovateľky vybavil prípisom č. k. 2 Pv 1071/13/1102-42 z 20. októbra 2014(prípis bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 31. októbra 2014, pozn.), v ktoromsa uvádza:„Spôsob a rozsah zaistených dôkazov vyšetrovateľom PZ, či už v listinnej forme alebo v elektronickej forme zodpovedal príslušným príkazom k zaisteniu vecí vydaných v súlade s príslušnými ustanoveniami štvrtého a piateho dielu štvrtej hlavy Trestného poriadku, ďalej len v zmysle príkazov na uschovanie a vydanie počítačových údajov... a príkazov na prehliadnu iných priestorov podľa § 101 Trestného poriadku.“Z uvedenéhodôvodu preto prokurátor okresnej prokuratúry v postupe vyšetrovateľky národnejkriminálnej agentúry nevzhliadol žiadne pochybenia ani nedostatky.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa ústavy postupomprokurátora okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102. Z ďalšíchzistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa podnetom z 18. novembra 2014 podľazákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono prokuratúre“) domáhala prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len„krajská prokuratúra“) preskúmania zákonnosti„vybavenia podnetu prokurátorom Okresnej prokuratúry II“. Krajská prokuratúra podnet sťažovateľky smerujúci protivybaveniu jej podnetu prípisom okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 1071/13/1102-42z 20. októbra 2014 vybavila prípisom č. k. 1 KPt 937/14/1100-7 z 15. decembra 2014 tak,že ho odložila ako nedôvodný.

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľky, ústavný súdkonštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať postup vyšetrovateľkynárodnej kriminálnej agentúry, keďže jeho preskúmanie podliehalo prieskumnej právomociokresnej prokuratúry na základe sťažovateľkou podanej„žiadosti“o preskúmanie jejpostupu. Rovnako ústavný súd nemá právomoc preskúmavať ani postup prokurátoraokresnej prokuratúry, pretože tak bola oprávnená a aj povinná urobiť krajská prokuratúra nazáklade opakovaného podnetu sťažovateľky podľa zákona o prokuratúre.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 a postupom prokurátora okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1071/13/1102

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namieta, že veci odňaté pri výkone prehliadky iných priestorova pozemkov na základe príkazu vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúryz 12. septembra 2014 so súhlasom prokurátora okresnej prokuratúry jej do dňa podaniasťažnosti ústavnému súdu neboli vrátené, a to ani na základe žiadosti o vrátenie zaistenýchvecí.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala národnej kriminálnejagentúre 8. októbra 2014 žiadosť o vrátenie vecí zaistených pri prehliadke iných priestorova pozemkov vykonanej na základe príkazu z 12. septembra 2014, ktorou žiadala„orgány činné v trestnom konaní, aby vydali rozhodnutie o vrátení veci v zmysle § 97 ods. 4 Trestného poriadku“.Sťažovateľka odôvodňovala vrátenie vecí odňatých pri vykonávaníprehliadky na základe príkazu z 12. septembra 2014 tým, že jej týmto spôsobom boli odňaté„závažné dokumenty“, ktoré sú pre ňu z obchodného hľadiska mimoriadne dôležitéz dôvodu existujúceho zmluvného vzťahu a vyplatenia prípadných zmluvných nárokovz nich vyplývajúcich.

Vyšetrovateľka národnej kriminálnej agentúry na žiadosť sťažovateľky z 8. októbra2014 reagovala prípisom ČVS: PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 z 10. novembra 2014, v ktoromzdôraznila, že„písomné doklady týkajúce sa spoločnosti Distrib Capital, s. r. o. boli vyhodnotené ako dôkaz podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Listinné dôkazy ako veci dôležité pre trestné konanie sú súčasťou spisového materiálu vedeného pod ČVS:PPZ-994/NKA-FP-BA-2013. Veci sa nachádzajú v úschove v skladových priestoroch... S prihliadnutím na povahu listín na ich význam pre trestné konanie neprichádza do úvahy ich vrátenie, nakoľko sú pre ďalšie konanie potrebné.“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sa vzhľadom na štádium, v ktoromsa napadnuté konanie nachádzalo, t. j. trestné stíhanie vo veci zločinu daňovéhopodvodu podľa§277aods.1a 3písm.a)Trestnéhozákonaformouspolupáchateľstva začaté na základe uznesenia vyšetrovateľky národnej kriminálnejagentúry sp. zn. PPZ-994/NKA-FP-BA-2013 z 9. decembra 2013 v súlade s § 199 ods. 1Trestného poriadku bez vznesenia obvinenia konkrétnej osobe (v čase podania sťažnostiústavnému súdu nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia vo veci konkrétnej osobe,pozn.), na namietanú časť konania vedeného vyšetrovateľkou národnej kriminálnej agentúrya konania vedeného prokurátorom okresnej prokuratúry vykonávajúceho dozor naddodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa príslušných ustanovení Trestnéhoporiadku a zákona o prokuratúre vzťahujú záruky vyplývajúce zo základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda či sasťažovateľka môže domáhať ochrany týchto práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v zmysle ktorej sa uvedené práva chránia aj v prípade konania predorgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania (napr. II. ÚS 41/98,II. ÚS 20/02, III. ÚS 99/02).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vplýva, že primeraná lehota narozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádzav prípravnom konaní (napr. Wemhoff v. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, sériaA, č. 7, s. 2627, bod 19). Obdobne ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnostivyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavysa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestnéhostíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený(III. ÚS 183/05, II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07).

S prihliadnutím na dosiaľ uvedené ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka, ktoráv čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemala právne postavenie poškodenej aniobvinenej (uznesenie o vznesení obvinenia nebolo v tom čase vydané, pozn.), sa nemôžedovolávať ústavnej ochrany práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy ani v čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže napadnuté konanie vedené pred vyšetrovateľkou národnej kriminálnejagentúry a prokurátorom okresnej prokuratúry nespadáratione materiaedo záruk pokrytýchčl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže procesný stav v konanípred vyšetrovateľkou národnej kriminálnej agentúry a prokurátorom okresnej prokuratúryvylučuje, aby tieto orgány verejnej moci porušovali základné právo sťažovateľky podľačl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016