znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiCD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kanceláriaFridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   5   Co   150/2014z 9. septembra 2014, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   Politickýchvězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 150/2014z 9. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom predchádzajúcimjeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) jej uznesením sp. zn. 1 SprO 425/2014 z 24. júna 2014 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 36 € „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   žeuznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   postupom   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením porušil jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili jej právo na súdnu ochranua právo na spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti“.

Tvrdenie   o   porušení   označených   práv   sťažovateľka   odôvodnila   tiež   tým,   že „Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané   bez   návrhu   v   prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené...

Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“.

Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole   ústavnosti.“.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla,   v   čom   spočíva   podľa   jejnázoru rozpor položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskejnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorýmvysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jehovydaniu, namietané uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšiekonanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorýmkrajský   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.Krajský súd podľa sťažovateľky nešpecifikoval, ktoré podania vyhodnotil ako hromadné,a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania, krajskému súdunenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného podania podľa položky20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   uložiť.   Sťažovateľka   tiež   v   sťažnosti   namietalanedostatok   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   ako   aj   postup   súdu,   ktorý   konanieneprerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)a nepodal návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b Sadzobníka súdnychpoplatkov s ústavou.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013,I. ÚS 9/2014).

Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval §42a   OSP   o   hromadnom   podaní   a   ustanovenie   prílohy   [Sadzobník   súdnych   poplatkovpoložka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenie neodôvodnil, čím malodôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o uloženípovinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne stotožnilso záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi jeho rozhodnutia a len na doplneniekonštatoval:

«hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň (§ 42a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch).

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka,   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené   (§   1   ods.   2   Zákona   o   súdnych poplatkoch)...

Spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace   hromadné   podanie určené na   odoslanie inému súdu a   na podania určené na zapísanie do príslušného registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonávanie úkonov podľa odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal (§ 139 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len Spravovací a kancelársky poriadok)... Odvolací súd zo spisu zistil, že do podateľne Okresného súdu Stará Ľubovňa bolo dňa   17.04.2014   doručené   hromadné   podanie   právneho   zástupcu   navrhovateľa CD Consulting s.r.o. v počte 36 podaní uvedených v zozname podaných odvolaní.

Súd prvého stupňa po doručení predmetného hromadného podania tieto spracoval, čo vyplýva z obsahu spisu (č. l. 5-6).

Zo Zákona o súdnych poplatkoch účinného ku dňu deponovania podaní odosielateľa (t. j. ku 17.04.2014) vyplýva, že podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok vyberaný v   občianskom súdnom konaní   za   spracovanie   hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, je 1 euro.

K odvolacej námietke odosielateľa, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie a nie je z neho zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka odosielateľa je nedôvodná.   Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení jasne a náležite odôvodnil svoje rozhodnutie a uviedol príslušné ustanovenia, ktorými svoje rozhodnutie odôvodnil. Súd   prvého   stupňa   zároveň   správne   konštatoval,   že   ide   o   hromadné   podanie. Uloženie   poplatkovej   povinnosti   je   zreteľne   špecifikované   a   nezameniteľné   s   inými podaniami.

Pokiaľ   odosielateľ   namietal,   že   v   danom   prípade   nejde   o   hromadné   podanie, odvolací súd konštatuje, že odvolateľ svoje tvrdenie nijako neobjasnil a nekonkretizoval a k správnemu záveru prvostupňového súdu len dopĺňa, že podanie odosielateľa obsahuje všetky   kvalifikačné   znaky   uvedené   v   ust.   §   42a   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre hromadné podanie, teda:

a) tvorí ho najmenej 10 podaní (v danom prípade 17)

b) boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa)

c) tým istým účastníkom (CD Consulting s.r.o.)

d) v jeden deň (20.01.2014)

Pokiaľ odvolateľ namietal, že návrh na spracovanie hromadného podania podaný nebol, odvolací súd konštatuje, že Spravovací a kancelársky poriadok explicitne stanovuje postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou postupovať v zmysle § 139a   a   nasl.   Spravovacieho   a   kancelárskeho   poriadku,   to   znamená,   že   je   povinný spracovať   hromadné   podanie   za   účelom   riadneho   a   efektívneho   zapísania   veci   do príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných už existujúcich spisov.

Ustanovenie   §   1   ods.   2   Zákona   o   súdnych   poplatkoch   umožňuje   vyrubiť   súdny poplatok za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania. Z   uvedeného   vyplýva,   že   podanie   spoločnosti   CD   Consulting   s.r.o.   je   bez akýchkoľvek pochybností hromadným podaním a súd prvého stupňa toto hromadné podanie spracoval. Nepochybné je aj to, že išlo o úkon v prospech poplatníka, pretože odosielateľ podal odvolanie voči rozsudkom o zamietnutí návrhu v konaniach uvedených v prílohe hromadného podania a Sadzobník súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania na sumu 1,- euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.

Správnosť záveru prvostupňového súdu vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 9/2014.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odosielateľ neuviedol v odvolaní žiadny   taký   relevantný   dôvod,   ktorý   by   bol   spôsobilý   privodiť   zrušenie   napadnutého uznesenia.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého uzneseniakonštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil,   a   preto   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnychzáveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účelv napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku(upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch   [položka   20b)Sadzobníka   súdnych   poplatkov].   Zjavne   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľkyo nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Ústavný súd sa z obsahu napadnutéhouznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorýpostačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodneniejeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia,pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.  

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska“,ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinný prerušiť konaniea predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospelk záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo   znenia   § 109   ods. 1   písm.   b) OSP zjavne vyplýva,   že k   záveru   o nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej vecikonajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) Sadzobníka súdnychpoplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismivyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uzneseníma postupom krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015