znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja Kohuta a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva na zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   5 NcC 86/2012 z 28. februára   2013   (sp. zn.   Rvp 17022/2013,   sp. zn.   Rvp 18495/2013)   a   sp. zn. 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17023/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 17022/2013, sp. zn. Rvp 17023/2013 a sp. zn. Rvp 18495/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17022/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013 a 25.   júna   2013   doručené   sťažností   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   5 NcC   86/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17022/2013, sp. zn.   Rvp 18495/2013) a sp. zn.   5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 17023/2013).

Zo   sťažností   a   z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobami   podanými Okresnému   súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   voči   Slovenskej republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom   okresného   súdu   v   iných,   v   predmetných   žalobách   označených   exekučných konaniach,   pričom   za   tento   nesprávny   úradný   postup   sťažovateľka   považovala   postup okresného súdu, ktorý v tom-ktorom exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Ružomberok sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade   neprikázania   konaní   o   označených   žalobách   inému   súdu   bude   o   týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím   nesprávnym   úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   sťažovateľkou   napádanými   uzneseniami   sp. zn.   5 NcC 86/2012 z 28. februára   2013   (sp. zn.   Rvp 17022/2013,   sp. zn.   Rvp 18495/2013)   a   sp. zn. 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn.   Rvp 17023/2013) jej návrhom na vylúčenie všetkých   sudcov   okresného   súdu   a   na   prikázanie   predmetných   vecí   na   prerokovanie a rozhodnutie   inému   súdu   nevyhovel   a   v   tom-ktorom   prípade   rozhodol   iba   o vylúčení sudcu/sudcov okresného súdu, ktorý/ktorí bol/boli zákonným sudcom/zákonnými sudcami v predmetných   exekučných   konaniach,   v   ktorých   k nesprávnemu   úradnému   postupu a v jeho dôsledku aj ku vzniku škody malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného súdu z prerokovania a rozhodnutia o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že už označenými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   zrušil   označené uznesenia krajského súdu a aby mu veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 500 € v každom jednotlivom prípade a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 17022/2013,   sp. zn.   Rvp 17023/2013   a   sp. zn.   Rvp 18495/2013   a   z ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   ako   aj   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami krajského   súdu   sp. zn.   5   NcC   86/2012   z   28.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 17022/2013, sp. zn.   Rvp 18495/2013)   a   sp. zn.   5   NcC   80/2012   z   28.   februára   2013   (sp. zn. Rvp 17023/2013)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   základných   práv   zaručených ústavou   a   práva   zaručeného   dohovorom   tým,   že   krajský   súd   označenými   uzneseniami nevyhovel jej návrhom a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil všetkých   sudcov   tohto   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorej   náhradu   si sťažovateľka na okresnom súde týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého sudcovia   tak   v   tomto   dôsledku   podľa   sťažovateľky   nemôžu   rozhodovať   objektívne a nezaujato.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto sťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností pre nedostatok právomoci ústavného súdu odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keď   sa   na   ústavný   súd   opakovane   obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014