znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2012 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 107/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 Co 159/2009) a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 107/2011 (pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co 159/2009)   p o r u š i l   základné   právo   JUDr.   P.   P. na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. JUDr.   P.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. JUDr. P. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   K.   P.,   Ž., do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 106/2012-10   z 25.   apríla   2012 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2   Co   107/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 Co 159/2009).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo najmä, že:«Sťažovateľ dňa 06. 08. 2002 podal na Okresnom súde Žilina žalobu na ochranu osobnosti, ktorá bola vedená pod sp. zn. 6C/273/2002. (...)

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc/145/2002 z 25. 11. 2002 bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III a vec bola vedená pod sp. zn. 15Ct/6/2003. (...)

Okresný súd Bratislava III rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k 15Ct/6/2003- 263 z 12. 12. 2008. (...)

Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 04. 2009 a sťažovateľovi doručené dňa 29. 06. 2009. K odvolaniu sa sťažovateľ vyjadril dňa 16. 07. 2009.

Spis bol predložený odporcovi ako odvolaciemu súdu dňa 12. 08. 2009 a vec bola vedená pod sp. zn. 7Co/159/2009.

Dňa   22.   06.   2010   podal   sťažovateľ   predsedníčke   odporcu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. (...)

Podaním z 20. 07. 2010 č. Spr. 2146/10 oznámila predsedníčka odporcu predĺženie lehoty na vybavenie sťažnosti do 28. 09. 2010. (...)

Z odpovede na sťažnosť č. Spr. 2146/2010 z 18. 08. 2010 vyplýva, že sťažnosť na prieťahy vo veci 7Co/159/2009 je dôvodná. Zároveň je v tejto odpovedi uvedené, že „vec bola na neverejnom zasadnutí senátu dňa 23. 07. 2010 rozhodnutá inakom“. (...)

Podľa   poznatkov   sťažovateľa   získaných   v   informačnej   kancelárii   odporcu   bol v skutočnosti odovzdaný spis súdu prvého stupňa dňa 02. 10. 2010.

Z týchto údajov vyplýva, že odpoveď na prieťahy z 18. 08. 2010 je zavádzajúca, pretože   Občiansky   súdny   poriadok   nepozná   rozhodnutie   „inakom“   a   sťažovateľovi   ani žiadne rozhodnutie „inakom“ doručené nebolo.

Skutočný dôvod vrátenia spisu súdu prvého stupňa „inakom“ vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III č. k. 15Ct/6/2003-350 zo 04. 02. 2011, ktorým nepriznal jednému zo žalovaných trovy konania.

Z rozhodnutia vyplýva, že žalovaný, ktorého sa rozhodnutie týka, si neuplatnil trovy konania a nároku sa vzdal.

Je zrejmé, že k rozhodnutiu odvolacieho súdu o odvolaní nebolo potrebné formálne rozhodnutie o trovách konania žalovaného, ktorý si ich nezaplatil a vzdal sa ich. (...) Spis   bol   odporcovi   znova   predložený   dňa   18.   03.   2011   a   je   vedený   pod   sp.   zn. 2Co/107/2011. Ku dňu podania sťažnosti je odporca nečinný.

Odporca nerozhodoval v sťažovateľovej veci o odvolaní účastníkov konania už viac ako 20 mesiacov. Sťažovateľ tvrdí, že vrátenie spisu súdu prvého stupňa bolo nedôvodné a odporca mohol konať o odvolaní aj bez uznesenia súdu prvého stupňa zo 04. 02. 2011, potom   treba   počítať   za   prieťahy   čas   od   02.   10.   2010   do   18.   03.   2011,   kedy   sa   spis nachádzal na súde prvého stupňa z dôvodu nesprávneho postupu odporcu. Celková doba prieťahov potom predstavuje viac ako 25 mesiacov.

Sťažovateľ je toho názoru, že nečinnosť Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2Co 107/2011 (pôvodne pod sp. zn. 7Co/159/2009) porušuje jeho základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy. (...) Sťažovateľ je toho názoru, že postup Krajského súdu   v   Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2Co   107/2011   (pôvodne   pod   sp.   zn. 7Co/159/2009) porušuje jeho základné právo uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...) K   základným   kritériám,   ktoré   Ústavný   súd(...)   v   súlade   so   svojou   judikatúrou (II. ÚS 74/97, II. ÚS 70/98) zohľadňuje pri posudzovaní otázky či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní sťažovateľ uvádza:

1) Predmetom konania pred odvolacím súdom je žaloba o ochranu osobnosti. Vec nie je právne a fakticky zložitá. Do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov patrí aj konanie   o   ochranu   osobnosti,   naviac   v   tomto   prípade   ide   už   o   odvolacie   konanie   kde odvolací súd pri plnení svojich povinností podrobuje prieskumu rozhodnutie napadnuté odvolaním.

2) Správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo dlhodobo situáciu, ktorá by ovplyvnila zbytočné prieťahy

3) Prieťahy v konaní sú spôsobené zavinením odporcu. Odporca svojou nečinnosťou priamo   donútil   sťažovateľa   k   podaniu   ústavnej   sťažnosti,   pretože   tento   už   vyčerpal neúspešne všetky prostriedky nápravy a k dnešnému dňu o jeho veci rozhodnuté nebolo. Odporca nevyužil možnosť odstrániť prieťahy v konaní, ktorú mu dal žalobca podaním sťažnosti na prieťahy. Nečinnosť odporcu trvá viac ako 25 mesiacov.

V súlade s čl. 127 ods. 1 Ústavy(...) sa sťažovateľ domáha, aby Ústavný súd vyslovil, že jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 107/2011 porušené bolo.

V súlade s ust. čl. 127 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy SR sťažovateľ sa domáha výroku ústavného súdu, aby prikázal odporcovi konať bez zbytočných prieťahov.

V   súlade   s   ust.   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   sťažovateľ   sa   domáha   primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s ust. § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení noviel sťažovateľ primerané finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   ktorý   vyplýva zo situácie, keď má faktický a právny záujem na ochrane svojho práva.

Sťažovateľ   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   aj   pocitmi   márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri porušovaní jeho základného práva na konanie súdu   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   navrhovaná   suma primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla zbytočnými prieťahmi odvolacieho súdu.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru(...) Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania, pretože neúmerné prieťahy majú za následok stratu dôkazov alebo oslabenie ich hodnoty. Neskoré rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku   procesu,   úzkosti   a   stresu   s   tým   spojené.   Všetky   tieto   procesy   sú   blízke sťažovateľovi, ktorý sa domáha svojich práv od 06. 08. 2002.

Podľa názoru sťažovateľa sťažnosť neobsahuje dôvody na jej odmietnutie zmysle § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení noviel a preto navrhuje, aby ju Ústavný súd SR prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   s   poukazom   na   bohatú   a   ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR vo veciach súvisiacich s porušovaním základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   po   vykonanom   dokazovaní rozhodol o sťažnosti sťažovateľa nálezom a takto rozhodol

1) Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn 2Co/107/2011 (pôvodne pod sp. zn. 7Co/159/2009) porušené bolo.

2) Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 2Co/107/2011 (pôvodne pod sp. zn. 7Co/159/2009) konať bez zbytočných prieťahov.

3) JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR(...), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. P. P. na účet právnej zástupkyne JUDr. K. P.(...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. Spr. 3345/12 z 5. júna 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľa oznámením z 18. júna 2012.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Prípisom zo dňa 28. 05. 2012, bola JUDr. D. K., predsedníčka senátu „2Co“, požiadaná o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa zo dňa 27. 10. 2011; predmetné vyjadrenie menovanej predsedníčky senátu bolo k Spr. 3345/12 predložené dňa 04. 06. 2012.

Z tohto vyjadrenia predsedníčky senátu „2Co“ vyplýva, že predmetná vec Okresného súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   15Ct   6/2003,   bola   predložená   na   konanie   a   rozhodnutie odvolaciemu súdu dňa 18. 03. 2011 a pridelená bola na vybavenie sudkyni JUDr. S. G., ktorá bola dočasne pridelená na odvolací súd do 30. 04. 2011 do senátu „2Co“.

Dňa 01. 05. 2011 po ukončení stáže na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), bola do senátu „2Co“ pridelená sudkyňa JUDr. A. E., ktorá prevzala 147 vecí; z toho 66 vecí, ktoré boli na odvolací súd podané v roku 2010, 23 vecí, ktoré boli podané v roku 2009, 2 veci z roku 2008 a 3 veci poručenské, spolu 94 vecí, ktoré boli v roku 2011 na odvolacom súde dlhšie ako 1 rok.

Preto nebolo možné prednostne vybaviť vec predloženú do senátu dňa 18. 03. 2011. V súčasnej dobe má členka senátu, ktorá vec vybavuje, nevybavených 147 vecí a okrem   veci   sp.   zn.   2Co   107/2011,   má   sama   51   starších,   nevybavených   vecí,   skôr predložených odvolaciemu súdu na rozhodnutie, ako bola predložená predmetná vec. Senát „2Co“ má spolu nevybavených 417 vecí, medzi ktorými sú veci skôr podané odvolaciemu súdu a tiež je potrebné ich vybaviť rýchlo, čo však pri takom počte vecí nie je možné,   a   čo   spôsobuje   aj   tá   skutočnosť,   že   k   01.   01.   2011,   bolo   do   senátu   „2Co“, prerozdelených zo súdneho oddelenia „7Co“ spolu 94 vecí, a tým sa v súdnom oddelení „2Co“   stav   vecí   zvýšil,   ako   aj   tým,   že   k   01.   01.   2012,   bolo   v   dôsledku   prerozdelenia súdnych spisov zo súdnych oddelení „15Co“ a „16Co“, pridelených 22 spisov, čím došlo k zvýšeniu o 116 súdnych spisov.

Sťažovateľ   v   rámci   konania   pred   ÚS   SR   tvrdil,   že   nečinnosť   Krajského   súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2Co 107/2011, porušuje jeho základné právo, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a postup súdu porušuje jeho základné právo, uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej uviedol, že predmetom konania pred odvolacím súdom je vec o ochranu osobnosti, ktorá nie je právne a fakticky zložitá, a odvolací súd iba podrobuje prieskumu rozhodnutie napadnuté odvolaním. Okrem toho tvrdil, že odporca ho svojou nečinnosťou priamo donútil k podaniu ústavnej sťažnosti, a tiež, že odporca nevyužil možnosť odstrániť prieťahy v konaní.

Vec   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   15Ct   6/2003,   bola   teda   predložená na konanie   a   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   dňa   18.   03.   2011   a   rozhodnutá   bola na zasadnutí senátu „2Co“ dňa 30. 05. 2012. Predmetný spis má 355 listov, ktoré bolo potrebné preštudovať s prihliadnutím na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, a tiež s prihliadnutím na judikatúru, i keď sťažovateľ tvrdí, že vec nie je právne a fakticky zložitá   a   odvolací   súd   iba   podrobuje   prieskumu   napadnuté   rozhodnutie,   je   potrebné zdôrazniť,   že   každej   veci   je   potrebné   venovať   náležitú   pozornosť   a   zabezpečiť,   aby rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie, bolo v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o využitie možnosti odstrániť prieťahy v konaní, ako tvrdí sťažovateľ, treba   uviesť,   že   v   danej   veci   odvolací   súd   od   18.   03.   2011,   nemohol   skôr   rozhodnúť z objektívnych dôvodov, pretože v senáte z dôvodu vysokého počtu nevybavených spisov, sú nevybavené staršie veci ako predmetná vec. Od predloženia veci odvolaciemu súdu nastala skutočnosť,   že   členka   senátu   -   druhá   predsedníčka   senátu,   bola   skoro   2   mesiace práceneschopná,   a   tiež   v   roku   2011,   bola   jeden   mesiac   práceneschopná   predsedníčka senátu.

Okrem   toho,   senát   prednostne   vybavuje   poručenskú   agendu   v   súdnom   oddelení „20CoP“ vo veciach starostlivosti o maloleté deti, čo tiež spôsobuje predlžovanie času na rozhodnutie ostatných vecí.

Pokiaľ   ide   o   konanie   odvolacieho   súdu   pred   dňom   18.   03.   201   1   pod   sp.   zn. 7Co 159/2009, k tomu sa predsedníčka senátu „2Co“ nevedela vyjadriť, pretože v danom období nebola predsedníčkou, ani členkou senátu „7Co“.

Vo veci sp. zn. 2Co 107/2011 senát „2Co“ od podania návrhu dňa 18. 03. 2011, rozhodol dňa 30. 05. 2012 o podanom odvolaní o 14 mesiacov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   pokiaľ   ide   o   dĺžku   odvolacieho   konania   14 mesiacov, predsedníčka senátu „2Co“ uviedla, že táto dĺžka sama o sebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. JUDr.   D.   K.,   predsedníčka   senátu  ,,2Co“   sa   osobne   nestotožnila   s tvrdením sťažovateľa,   že   senát   „2Co“   nečinnosťou   porušil   jeho   základné   práva,   pretože   senát vybavuje   mesačne   počet   vecí,   zodpovedajúci   náročnosti   a   počtu   vybavených   vecí v ostatných   senátoch   a   z   mesačných   výkazov   o   počte   vybavených   vecí,   nie   je   možné konštatovať nečinnosť senátu „2Co“, ktorá by mohla porušiť práva sťažovateľa.

S   uvedeným   vyjadrením   predsedníčka   senátu   „2Co“,   sa   v   celom   rozsahu stotožňujem.

Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR. (...)»

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   k vyjadreniu   podpredsedu krajského súdu uviedla:

„K vyjadreniu odporcu sa sťažovateľ nevyjadruje, len poznamenáva, že vo vyjadrení sa odporca ani len nezmieňuje o období nečinnosti v čase kedy sa označený spis ešte pod sp. zn. zberného spisu 7Co/159/2009 nachádzal na odvolacom súde.

V   súlade   s   ust.   §   30   ods.2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov sťažovateľ   súhlasí   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 106/2012. (...)

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   o   trovách   konania rozhodol takto: Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške - 269,60,- EUR na účet právnej zástupkyne JUDr. K. P.(...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 107/2011 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 7 Co 159/2009):

Dňa 6. augusta 2002 podal sťažovateľ na Okresnom súde Žilina žalobu o ochranu osobnosti proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a proti JUDr. P. H.(...).Dňa 25. novembra 2002 bola vec uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   Nc/145/2002   prikázaná   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) a bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ct 6/2003. Dňa 12. decembra 2008 okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 Ct 6/2003-263, pričom proti tomuto rozhodnutiu bolo 9. apríla 2009 podané odvolanie. Dňa 12. augusta 2009 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravnom prostriedku   podanom   proti rozsudku   okresného súdu č.   k. 15 Ct 6/2003-263.   Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 7 Co 159/2009.

Dňa 23. júla 2010 krajský súd listom sp. zn. 7 Co 159/2009 vec vrátil „súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o odvolaní odporcu v II. rade proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 12. 12. 2008, č. k. 15 Ct 6/2003-263, ako predčasne predloženú“.

Dňa 18. marca 2011 bola predmetná vec opakovane predložená krajskému súdu, aby rozhodol   o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu č.   k.   15   Ct   6/2003-263.   Odvolacie konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 2 Co 207/2011 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. S. G.

Dňa 1. mája 2011 bola vec pridelená sudkyni JUDr. A. E.Dňa   30.   mája   2012   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   107/2011-355   rozhodol o odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu č.   k.   15   Ct   6/2003-263   tak,   že   napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa v napadnutých častiach na ďalšie konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   107/2011   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 159/2009) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie o ochrane osobnosti v dôsledku mimoriadne citeľného možného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd musí posudzovať prísnejšie (m. m. II. ÚS 32/03).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení (okrem toho, že „spis má 355 listov“) nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že aj povaha ochrany osobnosti si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   trvanie   napadnutého   odvolacieho   konania   viac   ako dvadsaťpäť mesiacov je v kontexte celkového trvania konania o ochrane osobnosti, ktoré sa na súde I. stupňa začalo 6. augusta 2002, už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Za   uvedených   okolností   vrátenie „predčasne   predloženého   odvolania“ jednoduchým prípisom krajského súdu nemôže trvať takmer jeden rok, pričom krajský súd bol v danej veci   bez   akýchkoľvek   dôvodov   aj   po   opakovanom   predložení   odvolania   krátkodobo nečinný, a teda celkovo minimálne počas jedného roka v neobvykle dlhoročnom konaní o ochranu   osobnosti   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej   sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu zákonnej sudkyne, že vec „nemohol skôr rozhodnúť z objektívnych dôvodov, pretože v senáte z dôvodu vysokého počtu nevybavených spisov, sú nevybavené staršie veci ako predmetná vec“, nebolo možné akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom   na to, že 30. mája 2012 bolo v predmetnej veci na krajskom súde vyhlásené   rozhodnutie,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci   rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie v sume 3 000 €, pretože vo vzťahu k napadnutému konaniu „príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkosti a stresu s tým spojené“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd   preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 24. októbra 2011 a spísanie ústavnej sťažnosti z 27. októbra 2011). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 269,60 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012