znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 106/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Z., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd listom Okresného súdu Trebišov č. k. 3 T 75/2009-270 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010 doručená sťažnosť J. S., Z., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   listom   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 3 T 75/2009-270 z 22. júna 2010. Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 20. októbra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Na   základe   rozsudku   Okresného   súdu   Trebišov,   zo   dňa   8.9.2009,   sp.   zn. 3T/75/2009,   som   uznaný   vinným,   že:   „dňa   19.11.2008   okolo   19.45   hod.   viedol   osobné motorové vozidlo zn. Škoda Super B, ev. č.... po štátnej ceste od obce C. do obce Z., kde pri jazde   na   rovnom   úseku   za   hustej   hmly   neprispôsobil   rýchlosť   vozidla   poveternostným podmienkam a rozhľadovým pomerom a prednou časťou vozidla zachytil pred ním idúcich chodcov kráčajúcich po pravej strane vozovky vedľa seba, ktorých zrazil, pričom chodec V. H. utrpel smrteľné poranenia, na následky ktorých toho istého dňa o 20.40 hod. podľahol a chodec   T.   I.   utrpel   polytraumu a ďalšie   rozsiahle poranenia,   na následky   ktorých dňa 21.11.2008 vo FNsP v K. zomrel,“ a „podľa §288 ods. 1 Tr. por. poškodení V. H., bytom Z., a J. I., bytom Z., sa s nárokmi na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.... Po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozsudku,   proti   ktorému   som   nepodal odvolanie, bola zhliadnutá jeho vada v tom, že vo výroku o uznaní viny nie sú nebohí poškodení   V.   H.   a T.   I.   označení   dátumom   a   miestom   narodenia,   ani   adresou   ich posledného bydliska a vo výroku o náhrade škody nie sú poškodení (ich právni nástupcovia) V. H. a J. I. označení miestom narodenia. Uvedená skutočnosť je v rozpore s ust. §288 ods.1 Tr. por., čím je rozsudok neurčitý a preto mám za to, že takto nevykonateľný.

Z   rozsudku   nie   je   zrejmé,   aké   osoby   som   mal   trestným   činom   usmrtiť,   pretože označením   osoby   iba   podľa   mena,   a   minimálne   bez   dátumu   narodenia,   nie   je   možné identifikovať, ktorá osoba mala byť a či bola usmrtená, alebo nie. Súčasne, keďže práva nebohých poškodených o náhradu škody prechádzajú na právnych nástupcov, aj z tohto dôvodu   je   treba   nebohých   poškodených   (primárne   poškodených),   ako   aj   ich   nástupcov (sekundárne poškodených), označiť v súlade so zákonom, aby u sekundárne poškodených bola zrejmá ich legitimita na to, aby vôbec mohli byť považovaní za poškodených... Bez toho, aby nebohí poškodení boli označení menom a k tomu minimálne dátumom narodenia, je rozsudok nepreskúmateľný, a to jednak v časti viny samej (nie je zrejmé, či a kto bol skutkom dotknutý a usmrtený) a jednak v časti náhrady škody (nie je zrejmá právna legitimita poškodených).

Z   uvedených   dôvodov   som   učinil   návrh   na   opravu   chyby   v   písaní   a   počítaní. Uznesením   Okresného   súdu   Trebišov,   zo   dňa   13.1.2010,   sp.   zn.   3T/75/2009,   v   spojení s Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   11.2.2010,   sp.   zn.   7Tos   9/2010,   bol zamietnutý môj návrh na opravu chyby v písaní a počítaní, zo dňa 26.11.2009, nakoľko namietaný nedostatok nie je možné napraviť podľa §174 ods. 1 Tr. por., pretože ku chybe došlo už pri vyhlásení rozsudku.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   zo   dňa   19.5.2010,   bolo   moje   dovolanie,   proti citovanému uzneseniu krajského súdu, odmietnuté bez prejednania veci....

Súdy obidvoch stupňov uznávajú, že rozsudok je vyhlásený a vydaný v rozpore so zákonom, avšak podľa nich ho nie je možné napraviť spôsobom podľa §174 ods. 1 Tr. por., kde podľa odvolacieho súdu sa náprava mohla vykonať len v odvolacom konaní (ktoré som vo veci samej nevyužil). Mal som však za to (a naďalej mám), že ide o takú procesnú vadu rozsudku, ktorú je súd povinný odstrániť ex offo a to bez ohľadu na čas, kedy sa chyba zhliadne   a   teda   aj   bez   návrhu.   Z   uvedeného   dôvodu   som   učinil   dovolanie,   ktoré   bolo odmietnuté podľa § 382 Tr. por. per analogiam s použitím § 368 ods. 1 Tr. por.

Keďže predmetný rozsudok považujem za neurčitý a nevykonateľný, súčasne som žiadal   o   prepustenie   na   slobodu,   o   ktorom   návrhu   nebolo   rozhodnuté,   a   súdy   k   tomu nezaujali žiadne stanovisko.

Keďže   o   mojom   návrhu   na   opravu   chyby   v   písaní   a   počítaní   bolo   právoplatne rozhodnuté tak, že sa nejedná o pisársku chybu, ani inú zrejmú nesprávnosť, avšak súčasne je zrejmé, že rozsudok trpí vadou v označení poškodených, učinil som na Okresný súd Trebišov, dňa 10.6.2010, návrh na doplnenie rozsudku v absentujúcich častiach výrokov a ďalej som požiadal o prepustenie na slobodu....

Namiesto toho, aby súd konal a rozhodol o mojom procesnom návrhu, na tento mi odpísal list, ako „Odpoveď na Váš návrh na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010 doručený súdu dňa 14.6.2010“. Uvedený postup je v rozpore so zákonom, a osobitne v rozpore s ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom....

Je nepochybne zrejmé, že trest si odpykávam titulom neúplného rozsudku a teda v rozpore so zákonom, a to s vedomím súdov konajúcich vo všetkých inštanciách. Ani jeden z   konajúcich   súdov   tento   evidentný   nedostatok   neodstránil   (pritom   na   to   mal   právne prostriedky, nakoľko ide o vadu takej povahy, pri ktorej je povinný konať aj bez návrhu, nie iba titulom odvolania a v odvolacej lehote rozsudku).

Keďže   vo   veci   bol   podaný   osobitný   návrh,   v   ktorom   žiadam   doplniť   rozsudok a prepustiť ma na slobodu, o ktorom nebolo konané a rozhodnuté, mám za to, že konaním porušovateľa - listom Okresného súdu Trebišov, zo dňa 22.6.2010, sp. zn. 3T/75/2009-270... došlo k porušeniu mojich základných práv podľa čl. 46 ods. I Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru... na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.

Mám za to, že z dôvodu konania porušovateľa mi prináleží finančné zadosťučinenie, ktoré je satisfakciou za to, že porušovateľ, ktorý má podľa zákona dbať o ochranu práv osôb, a zvlášť, aby nikoho osobná sloboda nebola obmedzená v rozpore so zákonom, tak nekonal.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   6   ods.1   Európskeho   dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli listom sťažovateľa, zo dňa 22.6.2010, sp. zn. 3T/75/2009-270, označeným ako Vec: odpoveď na   Váš Návrh   na doplnenie rozsudku zo dňa   10.6.2010 doručený súdu dňa   14.6.2010, porušené.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Trebišov,   aby   vo   veci   návrhu   na doplnenie rozsudku, zo dňa 10.6.2010, sp. zn. 3T 75/2009, konal a rozhodol.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 333 €. Okresný súd Trebišov je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254,88 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   listom okresného súdu sp. zn. 3 T 75/2009 z 22. júna 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie ním označených   práv   listom   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   75/2009   z   22.   júna 2010,   ktorým okresný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   z 10.   júna   2010   na   doplnenie   rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 75/2009 z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ, a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Z obsahu   súdneho   spisu   týkajúceho   sa   konania   v   sťažovateľovej   právnej   veci vyplýva, že rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009, keďže proti nemu v zákonom ustanovenej lehote nebolo podané odvolanie. Sťažovateľ „Návrhom na opravu chyby v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností“ doručeným okresnému súdu   2.   decembra   2009   žiadal   o opravu   výroku   rozsudku   okresného   súdu,   v ktorom absentovalo označenie poškodených v súlade s § 288 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj označenie   miesta   narodenia   právnych   nástupcov   poškodených.   Okresný   súd   uznesením z 13.   januára 2010   návrh   sťažovateľa   podľa   §   174 ods.   1 Trestného   poriadku   zamietol s odôvodnením, že k pochybeniu došlo už pri vyhlásení rozsudku a písomne vyhotovený rozsudok bol totožný s rozsudkom tak, ako bol vyhlásený. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 13. januára 2010 rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7 Tos 9/2010-248 z 11. februára 2010 tak, že ju zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že   v prípade   sťažovateľom vytýkaných chýb vo výroku rozsudku ide o zrejmú nesprávnosť, ku ktorej došlo už pri vyhlásení rozsudku   a ktorú   bolo možné napraviť len včas podaným odvolaním. Keďže odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané nebolo, nie je možné tieto chyby naprávať postupom   podľa   §   174   Trestného   poriadku.   Dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 11. februára 2010 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 13/2010 z 19. mája 2010 odmietnuté podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam s použitím § 368 ods. 1 Trestného poriadku, keďže napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím,   ktorým   bola vec právoplatne skončená. Sťažovateľ   14. júna 2010 doručil okresnému súdu „Návrh na doplnenie rozsudku“, ktorým žiadal okresný súd, aby napravil nezákonný   stav   spočívajúci   v neúplnosti   rozsudku   (jeho   výrokov)   a vydal   doplňujúci rozsudok.   Okresný   súd   reagoval   na   návrh   sťažovateľa   listom   č.   k.   3   T   75/2009-270 z 22. júna 2010 (ďalej aj „namietaný list“), ktorý je predmetom sťažovateľom namietaného porušenia ním označených práv.

K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia   čl.   46   ústavy   vykonávajú (II. ÚS 14/01).   Právo   na súdnu   ochranu nie   je absolútne, ale v   záujme zaistenia   najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky jeho výkonu (m. m. III. ÚS 331/04).

Podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesením kedykoľvek   opraviť   pisárske   chyby   a iné   zrejmé   nesprávnosti,   ku   ktorým   došlo   pri vyhotovení   rozsudku   a v jeho   rovnopisoch,   tak,   aby   vyhotovenie   bolo   v úplnej   zhode s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.

Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 322 ods. 2 Trestného poriadku ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že   niektorý   výrok   v ňom   chýba   alebo   je   neúplný,   môže   odvolací   súd   bez   zrušenia napadnutého   rozsudku   vec   súdu   prvého   stupňa   vrátiť   s nariadením,   aby   o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

V liste č. k. 3 T 75/2009-270 z 22. júna 2010 označenom ako „odpoveď na Váš Návrh na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010...“ okresný súd uviedol:

«Dňa   14.6.2010   bol   Okresnému   súdu   Trebišov   doručený   Návrh   na   doplnenie rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3T/75/2009 zo dňa 8.9.2009. Po preštudovaní jeho obsahu je zrejmé, že sa ním domáhate opráv rozsudku v takom rozsahu, ako to bolo uvedené   vo   Vašom   návrhu   na   opravu   chyby   v   písaní   a   počítaní   a   iných   zrejmých nesprávnosti zo dňa 26.11.2009.

O   tomto   návrhu   bolo   rozhodnuté   jeho   zamietnutím   uznesením   Okresného   súdu Trebišov   sp.   zn.   3T/75/2009   zo   dňa   13.1.2010   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 7Tos/9/2010 zo dňa 11.2.2010. Z odôvodnení oboch rozhodnutí súdov je zrejmé, že pre vyhovenie Vášmu návrhu neboli dané zákonné predpoklady.

Aj napriek týmto skutočnostiach ste podali nedôvodný návrh na dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/13/2010 zo dňa 19.5.2010 odmietnuté. Váš terajší návrh na doplnenie rozsudku je opätovným sústavným opakovaním tých istých   návrhom   za   tým   istým   účelom,   ktoré   už   boli   rôznymi   súdmi   jednoznačne a právoplatne zamietnuté a odmietnuté.

Terajší návrh žiada vydať „doplňujúci rozsudok“ a upraviť rozsudok, na základe ktorého ste bol odsúdený v súlade so zákonom.

V trestnom konaní možno vydať doplňujúci rozsudok podľa § 322 ods. 2 Tr. por. v odvolacom konaní, na čo ste už boli upozornený uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Tos/9/2010 zo dňa 11.2.2010. Toto konanie však neprebehlo, pretože rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3T/75/2009 zo dňa 8.9.2009 sa stal právoplatný pred týmto orgánom dňa 24.9.2009.

Pre konanie o Vašom návrhu na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010 nie sú žiadne zákonné predpoklady v zmysle platného Trestného poriadku. Všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré Vás viedli k náprave vyššie uvedeného napadnutého rozsudku Okresného súdu Trebišov už boli vyčerpané. Súd preto o tomto Vašom návrhu už konať nemôže.»

Z namietaného listu okresného súdu vyplývajú zrozumiteľné a jednoznačné dôvody, pre ktoré okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie rozsudku okresného súdu a pre ktoré okresný súd nemohol o tomto návrhu sťažovateľa konať. V súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú, teda v okolnostiach prípadu sťažovateľa v medziach Trestného   poriadku,   a to   právnymi   prostriedkami   a právnymi   inštitútmi,   ktoré   tento procesný predpis upravuje. Trestný poriadok (na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku) nepozná   inštitút   návrhu   na   doplnenie   rozsudku.   V trestnom   konaní   sa   možno   domáhať doplnenia   rozsudku   len   v rámci   odvolacieho   konania.   Sťažovateľ   sa   mohol   domáhať nápravy   nesprávneho   (neúplného   rozsudku)   v rámci   odvolacieho   konania   podľa   §   322 ods. 2 Trestného poriadku, teda podaním odvolania. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy (odvolanie), ktorý však nevyužil.

Postup   okresného   súdu   v súvislosti   s namietaným   listom,   ktorým   okresný   súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie rozsudku okresného súdu, teda posudzovanie zákonnosti postupu všeobecného súdu, nielenže nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať, ale nie je to dôvodné už aj preto, že postupom všeobecného súdu nebolo navrhovateľovi odňaté (ani obmedzené) základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý mal možnosť právnymi predpismi (Trestným poriadkom) stanoveným postupom domáhať sa svojho práva na súde podaním odvolania. Ústavný súd preto považuje postup okresného súdu v súvislosti s namietaným listom za ústavne súladný.

Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že z dôvodu ním namietanej neúplnosti výrokov rozsudku je tento rozsudok neurčitý a nevykonateľný.

Podľa § 163 ods.   3 Trestného poriadku   výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého   sa   výrok   týka,   a to   nielen   zákonným   pomenovaním   a uvedením   právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností   potrebných na to,   aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.Podľa § 164 písm. a) Trestného poriadku v rozsudku, ktorým sa rozhoduje o vine, uvedie súd aj výrok o náhrade škody, ak bol nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnený.

Podľa   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   podľa   výsledku   dokazovania   nie   je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti   na   náhradu   škody   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   ktoré   presahuje   potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie, prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným   orgánom.   Poškodeného   treba   označiť   jeho menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska.

V okolnostiach prípadu sťažovateľa nárok na náhradu škody si v trestnom konaní uplatnili právni nástupcovia poškodených podľa § 48 ods. 4 Trestného poriadku.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   označenie   osôb poškodených   trestným   činom   vo   výroku   o vine   je   odôvodnené   len   v súvislosti s požiadavkou konkretizácie skutku, ktorého sa výrok o vine týka. Vo výroku o vine má byť trestný skutok dostatočne konkretizovaný tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom a poskytol dostatok údajov pre záver o zachovaní totožnosti skutku. V rozsudku okresného súdu   sú   poškodení vo výroku   o vine označení len menom a priezviskom (bez uvedenia dátumu   a miesta   narodenia   a adresy   posledného   bydliska),   ale   vzhľadom   na   ďalšie skutočnosti,   ktorými   je   skutok   vo   výroku   o vine   vymedzený,   možno   konštatovať,   že zákonná   požiadavka   konkretizácie   skutku   bola   v prípade   sťažovateľa   dodržaná.   Nie nepodstatnou   je v   tejto   súvislosti   skutočnosť,   že   vo   výroku   o náhrade   škody   sú   právni nástupcovia poškodených označení menom a priezviskom, dátumom narodenia a adresou bydliska.

Pokiaľ   ide   o námietku   neúplnosti   výroku   o náhrade   škody,   v ktorom   chýba   údaj o mieste narodenia právnych nástupcov poškodených, ústavný súd konštatuje, že uvedený formálny nedostatok sa týka výroku, ktorým súd odkázal právnych nástupcov poškodených s ich nárokom na občianske súdne konanie. Keďže sa sťažovateľom vytýkaný nedostatok nedotýka výroku o vine ani výroku o treste, nemožno z dôvodu formálneho nedostatku vo výroku o náhrade škody označiť odsudzujúci rozsudok vo veci sťažovateľa z tohto dôvodu za neurčitý, a tým za nevykonateľný. Aj napriek formálnemu nedostatku, ktorý spočíva v neuvedení miesta narodenia právnych nástupcov poškodených vo výroku, ktorým okresný súd odkázal právnych nástupcov poškodených s ich nárokom na občianske súdne konanie, sú právni nástupcovia poškodených označení menom a priezviskom, dátumom narodenia a adresou bydliska dostatočne identifikovaní na to, aby svoj nárok mohli uplatniť v konaní pred   príslušným   súdom   a aby   tento   nárok   nemohol   byť   proti   sťažovateľovi   zneužitý zo strany iných (neoprávnených) osôb.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom okresného súdu a právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie   sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala   možné   porušenie   týchto   práv,   preto   prichádzalo   do   úvahy   odmietnutie sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   týmto   postupom   okresného   súdu súvisiacim   s korešpondenciou   predsedu   tohto   súdu   ani   nie   je   aplikovateľné   označené porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v   uvedenej   veci   (prikázanie okresnému   súdu,   aby vo   veci   konal, priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011